Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Keď čas pokročil a na miniatúrnu miestnosť dosadalo večerné šero, okrem jednej blikajúcej stropnej lampy ju zalievala aj nadpozemská žiara Gabrieliných očí, ktoré pôsobili ako prežiarené modré kryštály. Sestry im doniesli zopár podnosov s občerstvením a keď sa Viktor ponosoval, napokon aj kanvicu s čerstvou kávou. Keď zbadali Gabrielu, s úctou sa prežehnávali, podaktoré sa aj trochu preľakli a rýchlo zmizli. Začínalo jej to byť viac ako nepríjemné, pretože poniektoré sestry si pamätala ešte z doby, keď sem chodievala, a vždy k nej boli skôr priateľské. Podaktoré síce pohoršene zazerali, keď sa dotýkala artefaktov, no zväčša ju brali ako svoju priateľku. No teraz? Stala sa skôr akousi nechcenou atrakciou. Opäť si vzdychla a radšej sa venovala tomu, prečo tu vlastne boli.

Čím viac sa toho dňa zahlbovala do čítania Eleonóriných živých zápisov najhlbších myšlienok a detailných postrehov k zlu, s ktorým sa stretla, aj k samotnej démonológii, tým viac si uvedomovala prepojenie medzi nimi, ktoré neoslabila ani priepasť celých vekov. Doslova videla písmená a vety, ako sa oddeľujú od strán a víria vzduchom okolo nej. No ona hltala každú slabiku a zúfalo sa chytala každej informácie, ktorá by im mohla odhaliť skutočnosť, ktorej čelia. Doteraz ani netušila, že žena, čo jej položila na hlavu veľkolepý veniec, je iná ako ostatné Mavky, a zrazu preciťovala ich nadpozemské spojenie. Spoločnú krv. Prenikavo modré oči ju pri čítaní nevyrušovali, hoci Lesia a Viktor sa na ňu, ešte kým zasvietili svetlo, pozerali s novou dávkou úžasu, keď sa zviezla popri stene k podlahe. Záplava jej dlhých vlasov okolo nej vytvorila závoj a všetko vyzeralo tak nedbanlivo krásne, až to v pozorovateľovi vyvolávalo zvláštne protichodné pocity. V súmraku bolo modré vyžarovanie jej očí ešte intenzívnejšie. Ale bolo zvláštne mäkké, obaľovalo ju akoby nežnou modrou aurou, sedela v ňom ako v nádhernom zámotku. Bolo skrátka fyzickou súčasťou nej. Nechápala úplne jasne, čo sa zase deje. Kedykoľvek si dopriala krátky oddych, oči jej pohasínali, no len čo znova rozvinula zvitok, nanovo sa rozjagali. Kde oni dvaja vnímali len chaos, ona vďaka pokrvnému spojeniu s Ellinor videla zmysel. Občas im niečo prečítala a oni ju so záujmom počúvali a uvažovali, čo to asi znamená. Inokedy si mumlala len tak pre seba a Viktora z toho šlo poraziť, pretože jej nerozumel ani jediné slovo. Lesia sa zatiaľ prehrabávala v ďalších zvitkoch, dotýkala sa stien, kníh a s privretými očami dúfala, že bude mať opäť víziu. Dúfala, že jej Ellinor ukáže niečo zo svojho života. No zatiaľ márne, počula iba šepot stien a ozveny hlaso