Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

„Prišla si,“ priškrtene vydýchol, ale niečo v ňom ho nabádalo, aby ju nepúšťal. Nedokázal to. „Ako Mavka. Snažil som sa ťa zastaviť, ale…“

Ale nechcem som! zahryzol si do jazyka. Vážne som to takmer nahlas priznal?!

Gabriela zmeravela s rukami tentoraz voľne položenými na jeho hrudi tak, aby mu neubližovali. Náhle sa veľmi zvláštnym spôsobom pozerala na jeho tvár. Akoby si čosi znenazdajky uvedomila. Sklopila oči a so zatajeným dychom pozrela na miesto, kde boli, zatiaľ symbolicky, spojení. Dochádzalo jej, ako kompromitujúco na ňom sedí, aj svoju spoly vyhrnutú nočnú košeľu, nahé stehná, takmer odhalené prsia a svoj dych, ktorý sa z pokojného zmenil na prudký, keď sa jej zrýchlil tep a ona odrazu vnímala každý dotyk, každý jemný záchvev jeho tela pod sebou. Viktorove horúce dlane ju ešte aj cez látku hriali. A priamo pod sebou mala jeho tvrdosť, ktorú nemal ako zatajiť.

Ak by sa to dalo, Viktor by sa bojazlivo prikrčil. Očakával totiž hromy a blesky, ktoré začne čochvíľa sršať. Skoro opatrne s ňou nadviazal očný kontakt a silou vôle ho vydržal.

A Gabriela zatiaľ ďalej preciťovala všetko, čo sa medzi nimi práve odohráva. Horúci pocit z jeho rúk sa jej prelieval do celého tela. S prekvapením jej dochádzalo, že zlosť, aj keď po tom všetkom, čo o sebe už vedela, by to mohla byť len zlosť na seba samu… neprichádza. Namiesto toho sa v nej prebúdzalo niečo celkom iné.

Viktor na ňu zatiaľ vyjavene hľadel a jeho podivuhodné jantárové oči v sebe zároveň mali nezameniteľný lesk, pričom ešte stále dýchal plytko.

Keď sa nečakane pohla, išlo len o úsporný a jemný pohyb bokov. A on znova jemne vzdychol. Privrel viečka. Prsty rúk jej zaboril do pokožky. Keď sledovala jeho reakcie, prišiel jej krásny vo svojej bezbrannosti… navyše… keď ho tak uchvátene pozorovala… inštinkty jej navrávali, že ju doviedli práve tam, kde mala byť.

Nevydržala to. S povzdychom sa zohla a pobozkala ho. Viktor okamžite pootvoril ústa, ani sa nezháčil. Ruku jej okamžite vnoril do vlasov a pritiahol si ju ešte bližšie. Ich bozk bol rovnako vášnivý a hladný, a predsa iný.

Vedel, že je to Gabriela, kto sa ho rozhodol pobozkať. Nie Gabriela – počarená lesná víla.

Ale „len“ Gabriela.

Zalial ho pocit neskonalej vďaky za všetko, čo sa práve deje, a tiež nesmelej lásky, v ktorej moci sa ich bozk nielen predlžoval, ale aj prehlboval. S pocitom úľavy vnímal jej odovzdanosť, keď sa nechala pritisnúť na jeho hruď. Objal ju a jediným šikovným obratom ju premiestnil pod seba. Iba sa jemne usmiala, no vzápätí z neho trhala tričko. Vášeň ich oboch napĺňala a oni vedeli, že takto je to správne, presne takto to má byť a vždy malo. Ich spojenie naplní proroctvo a stane sa to, čo bolo predpovedané ešte pred ich narodením.

Netrvalo dlho a šaty ležali na podlahe. Nemali už na čo čakať. Predohrou si prešli, keď bola v tranze a dobiedzala ako čarami okúzlená žena, ale obaja cítili, že chcú iba jediné a chcú to hneď. Viktor si ju zobral a ona mu spokojne zavzdychala do bozku. Krajší zvuk nikdy nepočul. Uvedomil si, ako dlho už na túto chvíľu podvedome čakal… a teraz sa konečne stala skutočnosťou. Gabriela sa strácala v nečakane prenikavom pôžitku a vedela, že je to ním. Bol čas priznať si, že práve Viktor je objektom jej záujmu – ako by sám povedal – aj keď zo začiatku bol všetko iné, len nie práve muž, ktorého chce…  ale tiež preto, že vnímala, že je to iba jej pôžitok.

Vedela, že je sama sebou… vedela, kým je on… A práve preto sa v ich milovaní mohla slobodne stratiť, rozplynúť sa v extáze na milióny kúsočkov, ktoré sa k nej znova vrátia, keď precitne.

Všetko pramenilo z ich vlastnej vôle.

Páčilo sa mu cítiť, ako ju privádza k vrcholu a ona sa mu celkom odovzdáva. Pocit blaženosti, ktorý ich oboch naplnil, bol priam neopísateľný.

***

Pokračovanie na ďalšej strane.