Počula už o momente náhleho rozpamätania sa, ktorý obvykle prichádzal práve vtedy, keď človek už vzdal únavné hľadanie v pamäti a hodil svoj problém za hlavu.
Práve ho zažila, keď sa ponáhľala po studenej chodbe späť do svojej izby.
Zrazu prekvapene zastala. Pozerala do prázdna, nehybná a čoraz udivenejšia z náhlej myšlienky, ktorá jej odrazu dávala zmysel.
„No iste…!“ zašepkala.
Práve si totiž spomenula, kde už videla sochu, ktorú zbadala na Eleonórinom náčrte.
***
Na raňajkách v kláštornej jedálni, ktoré prebiehali za tichých rozhovorov, čo vôkol nich viedli mníšky, mlčala až do okamihu, kým sa neobjavil Viktor. Nechcela to celé opakovať dvakrát, takže sa najprv pustila do ovsenej kaše, zatiaľ čo Lesia, sediaca naproti nej, si ju buď zvláštne obzerala alebo si natierala toast maslom. Gabriela cítila kradmé pohľady, ktoré jej venovali mníšky, ktoré včera videli jej žiariace oči. S pobaveným úsmevom zachytila, že sa v jej blízkosti stále prežehnávajú, len netušila, či ju považujú za sväticu alebo za diabla.
Keď sa konečne objavil Viktor, niesol si misku s rovnakou kašou a samozrejme, kávu v kameninovej šálke.
„Dobré ráno, dámy,“ prehodil modulovaným hlasom, ktorý asi mal znieť prirodzene a sadol si vedľa Gabriely.
Gabriela hneď vedela, že to s ním teraz bude nesmierne ťažké. Navyše, Lesia po nich už teraz hodila nezvyčajne divný pohľad, ktorý preskakoval z jedného na druhého.
„Dobré ráno…“ začala Lesia.
„Neviem sa už dočkať, ako vám to poviem,“ nedočkavo ju prerušila Gabriela, prešla po oboch očami, na Viktorovi sa pristavila o sekundu dlhšie, a rýchlo pokračovala: „Už viem, kde nájdeme obe sochy, ktoré sa znova stanú väzením démona a bosoráka! Na jednu som si spomenula… Viktor!“ obrátila sa k nemu a on vyčaril strojene zaujatý pohľad. Ten chlap je márny, nevie predstierať, že sa nič nestalo! pomyslela si o ňom Gabriela. „Je to socha, ktorú máš v podzemnej chodbe, ktorá ústí z tvojho domu. Spomínaš si? Tá s latinským nápisom, ktorú máš pri svojej prekliato drahej vinotéke.“
Viktor šokovane otvoril ústa a konečne vyzeral, že sa na nič nehrá.
„Ale… ale… ako je to vôbec možné…?! Prečo by… pod mojím domom…“
„Matka predstavená má pravdu,“ zamyslene dodala Lesia, nie menej ohromená. „Jedna časť démona je pod tvojím domom, takže si s týmto diabolským prípadom spojený priam osudovo.“
„A ja tiež, pretože druhá je síce rozpadnutá, ale dokážem ju dať dokopy,“ znova sa chopila slova a obrátila sa na Lesiu. „A leží pod mojím domom.“
Nastalo krátke ticho. Jediné, čo cítila, bol malíček Viktorovej ruky, ktorý sa pod stolom nesmelo nenápadne dotkol jej malíčka. Drobný dotyk ju nečakane povzbudil, navyše do nej vyslal záblesk príjemnej elektriny.
„A to vieš ako?“ spýtala sa Lesia.
„Našla som… viem, že to bude zniesť divne…“
„Lebo všetko ostatné, čo s nami súvisí, znie úplne normálne,“ ironicky podotkol Viktor a na jej sklamanie ruku odtiahol.
„V noci…“ začala a potom jej došlo, že Lesia netuší, že nebola v izbe, takže na poslednú chvíľu verziu upravila, „sa mi zjavila sestra Eleonóra a prehovorila ku mne. Prezradila mi to.“
Viktor sa k nej zmätene otočil, Lesia to však prijala ako bežný fakt a sama povedala:
„Keď už sme pri víziách, mala som opakované videnie ľudí v čiernom a tentoraz som ho pochopila,“ odmlčala sa a keď sa uistila, že má ich plnú pozornosť, hoci mala dnes sama problém sú sústredením, dodala: „bola to vízia možnej katastrofickej budúcnosti.“
„Ak všetko pokazíme?“ pochopil Viktor.
A znova si prisunul ruku ku Gabrielinej. Aj keď sa tvárila neutrálne, preplietla si s ním pod stolom prsty. Jemne ním trhlo, ale hádam si to Lesia nevšimla.
„Áno,“ ponuro prikývla Lesia. „Nájde mnoho hlupákov, ktorí mu za pozemské bohatstvo podarujú svoju nesmrteľnú dušu. Získa množstvo prisluhovačov, začnú ho dokonca uctievať. Jeho moc bude narastať.“
Všetkých ich zamrazilo. Rozhostilo sa hlboké ticho, obklopoval ich iba šepot mníšok.
Len Lesia neustále hľadela na Viktora a Gabrielu. Rozptyľovalo ju jemné svetlo, ktoré ich obklopovalo, vnímala ho na nich od rána a sprvu si myslela, že ju iba klamú oči. Lenže svetlo silnelo, opisovalo ich. Gabrieline bolo jemne zlatisté, ako anjelské a Viktorove bolo modravo-fialové, mužské a akoby hĺbavé… čosi jej navrávalo, že jej schopnosti sa znova posúvajú vpred. Začína vnímať ľudské aury. Mníšky sa mihotali ružovými odtieňmi nehy. Jej vlastná aura jej zatiaľ ostávala skrytá.
„Je to naše poslanie,“ zrazu vážne prehovorila Gabriela, hoci jej tón prezrádzal aj istú dávku rezignácie. „Už vieme, kde nájsť sochy. Musíme sa znova vybrať na cestu, tentoraz späť. Nájdeme ich, jednu zreštaurujem. A potom to zlo konečne pošleme tam, kam patrí.“
Viktor rozvážne prikývol. Ale Lesia… tá na okamih vyzerala, akoby ju ani nepočúvala. So zaujatím pozorovala ich aury, ako sa v jednom bode divoko prelínajú v tanci vášnivo červenej.
Gabriela sa na ňu pozerala ako na blázna a jej došlo, že sa neustrážila a usmieva sa. Lesia sa preto rýchlo spamätala a upravila svoj výraz.
Ale… všimla si to.
Skrátka to o nich vedela.
Stránky: 1 2 3 4
Od 
