Lesia v tom čase netušila, že je v izbe sama. Jej hlboký spánok sa postupne pretavoval z bežného sna, kde sa jej zjavovali akési tmavé machule do skutočnej vízie. Ale bola to vízia, ktorú už raz prežila. A machule postupne nadobúdali tvary ľudských postáv.
Postavy v čiernych plášťoch, s tvárami zahalenými tieňom kapucní, sa zhromažďovali v gotickej miestnosti, nie nepodobnej kláštorným. Lesia zlovestne zahalené postavy už videla, boli v jednej zo sledov vízií ešte v Gabrielinom dome.
Ale tentoraz vnímala viac detailov, dokonca aj vitráže, ktoré sa tiahli do výšky v lomených oknách priamo za desivou procesiou.
Vitráže vo vízii neboli také farebné a sväté ako tie, ktoré vídavajú práve teraz. Boli… desivé! Temné a vyskladané kúskami čiernych, petrolejovo modrých a obsidiánovo sivých kúskov. Zobrazovali hrôzostrašnú bytosť.
Hlavu mala obludne veľkú, takú veľkú, že ju takmer neunieslo telo.
Pretože nemala len dve oči. Nemala ich ani tri.
Hlava bola preplnená ľudskými očami, čelo sa nadúvalo ako groteskný balón. A tie oči, nahromadené na nej, boli rôzne – modré, zelené, hnedé, meňavé…
Boli to ľudské oči.
A tí ľudia v čiernych plášťoch tú obludu uctievali…!
***
Do strohej miestnosti prenikali prvé ranné lúče a ešte aj jej dodávali útulnejší nádych. Gabriela ležala vo Viktorovom náručí a hlavu si mu opierala o plece, aby mu netlačila na rebrá. Okolo prsta si navíjal prameň jej vlasov a sledoval, ako sladko spí. Došlo mu, že toto je po veľmi dlhom čase jej najpokojnejší spánok a robilo mu dobre, keď si uvedomil, že sa oň pričinil. Hoci sám bol unavený, nemohol z nej spustiť zrak.
Prešlo veľa času, keď nakoniec neodolal, pobozkal ju na čelo a ona sa mu jemne pomrvila v náručí. Vedel, že sa prebrala.
„Zostala si,“ prehovoril šeptom, akoby tomu stále nedokázal uveriť.
Gabriela iba spýtavo nadvihla obočie. Stále pôsobila ospalo a zároveň veľmi spokojne. Akoby ju práve teraz nič na svete netrápilo. Cítila sa ako vymenená.
„Aj keď si sa prebrala z tranzu,“ doplnil mierne ostýchavo. „Aj keď si zistila, že som to iba ja.“
Prestal si nakrúcať jej prameň. Zacítila jeho náhle napätie. Bolo pre neho ťažké priznať jej, aké obavy mal z odmietnutia. Bolo ťažké priznať si to aj pred sebou.
Gabriela ho lenivo, no s nehou, pohladila po líci.
„Áno, iba ty. Iba ty a ja. A to stačí, Viktor. My dvaja sme dosť,“ prehovorila ospalo a usmiala sa naňho.
„Takže…?“ nadhodil a iba nesmelo sa začínal usmievať.
„Takže nič neľutujem,“ odpovedala pravdivo.
Mala pocit, že sa na ňu hrnú emócie také silné, že ich neunesie. Preto sa zrazu natiahla po prikrývku na zemi a vstávajúc sa do nej dôkladne balila.
„Nič neľutujem, len to, že by Lesia mohla vstať, zbadať prázdnu posteľ a potom budem čeliť otravným otázkam a ešte otravnejšiemu vševediacemu pohľadu,“ tak trochu sa všetko snažila obrátiť na žart, čo bolo jednoduchšie, než preciťovať, ako sa jej do srdca vkráda jeden mudrlantský chudý spisovateľ.
Ale Viktor sledoval so spokojným úsmevom, ako na seba navlieka nočnú košeľu. Neodpustil si ešte posledný pohľad na jej dokonalý okrúhly zadok. Neoblafla ho. Zbadal jej v očiach cit a cítil tiež úprimnosť v jej hlase, keď povedala, že ich noc neľutuje.
A zrazu sa predsa len neovládla. Kým odišla, bez varovania pristúpila k posteli, na ktorej sa podopieral na lakťoch a tváril sa… nuž… ako muž po úspešnom záťahu – strapatý a nemierne spokojný sám so sebou… hravo mu stlačila líca a vlepila mu rýchly bozk.
Až potom sa vykradla na chodbu.
***
Pokračovanie na ďalšej strane.
Stránky: 1 2 3 4
Od 
