Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Medzitým Viktor chodil po kláštore a hľadal Matku predstavenú. V knižnici sa zdržal niekoľko nekonečných hodín, pretože natrafil na veľmi zaujímavú literatúru. Šlo o podrobné zápisky a opisy križiackych výprav, spojené s rozdeľovaním majetkov po ich skončení. Bolo tam aj množstvo kníh s náčrtmi majetkov rôznych artefaktov zo zlata, ale aj otrokov. Ďalej tam mali súpisky obetí, podrobné opisy popráv a rozsudky v mene Božom. Väčšina bola v latinčine, ale čuduj sa svete, našiel aj niekoľko slovníkov.

Zahltený novými informáciami zostal napevno presvedčený o tom, že križiacke výpravy boli len jednou z krutých misií cirkvi s nezmyselným vraždením kvôli nahromadeniu si majetku.

Až neskôr si uvedomil, že sa nechal vtiahnuť do niečoho, čo momentálne nie je dôležité. Pretože momentálne potrebuje auto a najlepšie hneď. Čím skôr prinesie z domu tú sošku a črepiny z Gabrielinho, aby ich mohla dať dokopy, tým skôr sa to všetko skončí. Chce naspäť svoj starý život a všetko, čo k tomu patrí, len s tým malým rozdielom, že v ňom chce mať aj Gabrielu. Porazia démona, zatvoria ho do sošky, hodia hlboko na dno jazera a všetko bude opäť ideálne.

Nič už nebude ako predtým!

Opäť ten hlas, ktorý sa mu vkráda do podvedomia.

Vtom zastal. Koho vlastne chce oklamať? Ten hlas má pravdu, nič už nebude ako predtým. Zmenilo sa úplne všetko a najmä vzťah medzi ním a Gabrielou.

Nič nebude ako predtým, on bude naveky Privolávač a ona Nefilim. On bude tma a ona svetlo. On je ten zlý a ona dobrá. Čo prebudí nabudúce?

,,Pán Kvintuss?“ Bola to Matka predstavená. Práve vychádzala z kaplnky a on sa uškrnul nad iróniou vzniknutej situácie. Privolal ju? Alebo je to len zhoda náhod a preskočilo mu?

No vtom mu úškrn zmizol z tváre, pretože si uvedomil, že by  musela byť mŕtva, aby ju mohol privolať späť. Na živých to nefunguje, to robia iba kúzelníci. A ona ako po smrti rozhodne nevyzerala, skúmavo si ho premeriavala a pomalými krokmi sa k nemu približovala.

,,Hmm, aká zmena, oslovili ste ma menom,“ neodpustil si štipľavú poznámku.

,,Pamäť mi zatiaľ dobre slúži.“ Jemne mu pokynula hlavou. ,,Čo môžem pre vás urobiť? Predpokladám, že ma hľadáte, ak sa nemýlim alebo len rád bezcieľne blúdite chodbami kláštora? Napĺňa vás to potešením? Iste hľadáte inšpiráciu.“

,,Myslím, že nateraz nechávam inšpirácie bokom, vzhľadom na okolnosti by to bolo viac ako vhodné. I keď som strávil zopár poučných hodín študovaním vašej kultúry,“ naoko zamyslene si ukazovákom zaťukal na bradu.

,,Našej kultúry?“ začudovala sa.

,,Iste. Vaše kulinárske zručnosti a vychytený vkus na interiérový dizajn počas križiackych výprav sú legendárne,“ neodpustil si. ,,Tuším som tu videl niekoľko inventárnych kúskov z obdobia, kedy sa vraždilo, plienilo a znásilňovalo v mene vášho Boha.“

,,Je to predsa aj váš Boh,“ opravila ho a tvárila sa, že sa jej to nijako bytostne nedotýka. ,,Ale to nie je pravý dôvod toho, prečo ma hľadáte. Všakže? Na tieto zdvorilostné konverzácie si môže nájsť chvíľku inokedy.“

,,Iste,“ súhlasil, hoci dosť neochotne, keďže cítil, ako v ňom rastie hnev za nespravodlivosť.

,,Tak teda, ako vám môžem pomôcť?“ Matka predstavená pôsobila ako stelesnený pokoj, ruky mala zložené pod plášťom a na tvári výraz blaženej vyrovnanosti.

,,Potrebujem auto. Máte tu niečo také?“ šiel priamo k veci. ,,Z tohto storočia… napríklad?“ nadhodil akoby mimochodom.

,,Bohužiaľ, budem vás musieť sklamať. Auto tu nemáme. Nepotrebujeme ho.“

,,To ako… čo…“ neskrýval prekvapenie, pretože dopravný prostriedok má dnes hádam každý a najmä, ak žije na samote.

,,Lieky a potraviny nám vozia raz do týždňa. Ostatné si vieme vyrobiť, nazbierať či pripraviť sami. Žijeme si tu naozaj skromne, nepotrebujeme toho veľa a čo nemáme, to nám nechýba,“ vysvetlila mu celkom pokojným hlasom, zatiaľ čo ním medzitým lomcovali protichodné pocity.

Veď sú v 21.storočí a nie v dobe kamennej!

,,Máte tu aspoň telefón? Alebo si objednávky posielate holubom?“ nasilu precedil pomedzi zuby a zároveň prehltol zopár nevhodných poznámok.

,,Samozrejme, že tu máme telefón,“ usmiala sa naňho . ,,No využívame ho len v najnutnejšom prípade,“ dodala a na dôraz svojich slov vystrčila ukazovák, načo Viktor len znudene prevrátil očami.

,,Ide o najvyšší prípad núdze, Matka predstavená, rozhodne si neplánujem objednávať pizzu! Takže je to viac ako nutné!“ Vo vnútri ním lomcovala zlosť.

Ona si z neho azda strieľa alebo čo? Zabudla, v akej sú situácii? Zabudla, čo sa tu deje? Ale na malú chvíľu sa mu uľavilo, pretože už zvažoval ísť v búrke pešo až ku Gabrielinmu domu po svoje auto. Mal hádam na výber?

,,Ak by to bolo možné, nutne si potrebujem zavolať,“ požiadal ju ešte raz, o čosi prívetivejším tónom, pretože si priznal, že na med nachytá viac múch ako na ocot. Otrepané porekadlo, ale na sto percent účinné.

,,Poďte so mnou, uvidím, čo sa dá robiť. Vonku sa všetci diabli ženia, tak hádam budete mať signál.“ Matka predstavená ho celkom pokojne obišla a vykročila k svojej izbe.

,,Jaj, tak preto to divadlo za oknami. Oslavy sú v plnom prúde,“ zahundral si popod nos a nasledoval ju kamennou chodbou.

,,Znamená to teda, že ste na niečo prišli?“ spýtala sa s malou nádejou v hlase, zároveň však dodala: ,,Alebo sa Privolávač vzdáva a opúšťa nás?“

A je to tu! pomyslel si Viktor nahnevane. Ani to dlho netrvalo.

,,Áno, na niečo sme prišli a nie, rozhodne sa neplánujem vzdávať a utekať!“ snažil sa správne artikulovať, aby jej bolo hneď od začiatku jasné, že sa ho to dotklo.

,,To ma prekvapuje, ale napokon, hráte v tomto príbehu dôležitú úlohu, preto je pre všetkých dobre, že zostávate,“ pokračovala ďalej a ani sa neobzrela, aby sa uistila, že ju stále nasleduje.

,,Akú dôležitú úlohu v tomto celom zohrávam?“ pridal do kroku, aby mu neuniklo jediné slovko.

,,Všetko sa včas dozviete. Každý Privolávač hral v dejinách ľudstva dôležitú úlohu.“

,,Čože?! Bolo nás viac?“  Hlas mu preskočil o oktávu vyššie, a tak si odkašľal.

,,Samozrejme. Nie ste taký jedinečný, ako si o sebe myslíte.“ Prešla kľukatou chodbou a pozdravila sa s dvoma rehoľnými sestrami.

,,A čo sa stalo s ostatnými?“ ignoroval jej poznámku o jedinečnosti. Nedá sa predsa vyprovokovať k neuváženej reakcii. Potom sa totiž bude musieť proti svojej vôli opäť kajať.

,,Zomreli,“ povedala mu celkom ľahostajne, no pokračovala ďalej. ,,Poniektorí žili iba krátko, iní spáchali samovraždu, väčšina však zhorela na hranici. No pár z nich sa stalo mocnými čiernymi mágmi, alebo si to o sebe aspoň mysleli. Iní boli iba poskokovia, pätolízači…“ vtom zastala, pozrela priamo naňho a Viktor sa zamračil. Naozaj ho chcela práve opäť uraziť? Bude sa z toho vôbec spovedať? Alebo ako najvyššia z konkubín z tohto kláštora má právo večných odpustkov? Odkašľal si a povedal iba: ,,Zaujímavá dejová línia.“

,,Sme na tomto svete niekoľko tisícročí, a to je dosť času a príliš veľa Privolávačov.“ Otočila sa a pokračovala v ceste.

,,Prečo mám pocit, že ma od prvej chvíle nenávidíte? Vôbec ma nepoznáte!“ Rozhodol sa jednať na rovinu. Už mal toho ťahania sa za slovíčka plné zuby.

,,Nie je to nenávisť, skôr…“ chvíľu mlčala, akoby hľadala správny výraz. „Skôr ostražitosť. Áno, to je myslím to správne slovo. Privolávač je ľahko ovplyvniteľný, pokiaľ nemá silného ducha, a tým pádom ste, milý pán Kvintuss, pre Nefilim veľmi nebezpečný.“

Viktor sťažka preglgol. Je možné, aby to vedela? Vie, ako ho démon ovládol? Vie, čo od neho žiadal a čo takmer urobil? Ale ako to môže vedieť?

,,Myslíte si, že mám slabého ducha?“

,,Cítim z vás obrovské množstvo potláčanej energie, hnev a zlosť. Neviem, čo môžem od vás ako Privolávača očakávať. Berte to ako varovanie. Mnohí pred vami zlyhali… teraz máte šancu, aby ste sa pokúsili napraviť to.“ Už boli takmer pred dverami jej izby, preto spomalili.

,,Aj Eleonóra mala svojho Privolávača?“ Zastal spolu s ňou pred dverami a už teraz sa desil odpovede.

To preto sa obetovala? To preto zomrela? Mala aj ona Privolávača a ten zlyhal a uvrhol sa do večného zatratenia? Znamená to, že aj on môže Gabrielu uvrhnúť do večnej záhuby?

,,Nie. Sestra Eleonóra nemala nikoho, bola na to celkom sama.“

To bolo všetko, čo mu k tomu povedala a vošla do svojej izby.

Viktor zostal na malú chvíľu stáť na chodbe. Nemo za ňou hľadel. Netušil, či sa mu uľavilo alebo ho jej poznámka ešte viac vydesila. Eleonóra bola na démona sama, ale oni sú traja. Znamená to teda, že je to trojitá šanca na úspech? Alebo naopak!?

***

Pokračovanie na ďalšej strane.