Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Tentoraz už naozaj ide do tuhého. Podarí sa Viktorovi zohnať auto a vyraziť čo najskôr po sochy? A rozlúšti Gabriela v poznámkach od Eleanor niečo, čo im pomôže v ich boji s démonom? Ak ste nestihli predchádzajúce kapitoly, prečítať si ich môžete priamo tu.

1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola – začiatok a pokračovanie
4. kapitola
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
8. kapitola
9. kapitola
10. kapitola
11. kapitola
12. kapitola – začiatok a pokračovanie
13. kapitola
14. kapitola
15. kapitola
16. kapitola
17. kapitola
18. kapitola
19. kapitola
20. kapitola
21. kapitola – začiatok a pokračovanie
22. kapitola
23. kapitola
24. kapitola
25. kapitola

26. kapitola

,,Lebo niekto robí rozdiel medzi dňom a dňom,

iný nerozlišuje dni: len nech je každý

úplne presvedčený o svojom.“

Rimanom 14:5

Gabriela hneď po raňajkách zostala po zvyšok dňa schovaná v miestnosti so zvitkami od Eleanor. Zahĺbená do jej denníka prestala vnímať realitu a zatiaľ čo za oknami panovala búrka a oblohu pretínali blesky, sa v podstate celý deň niesol v pochmúrnom duchu. Vo svetle roztekajúcich sa sviečok doslova hltala slovo za slovom. Lúštila rôzne latinské názvy, pretože po toľkých rokoch bolo písmo jemne vyblednuté a na niektorých miestach rozmazané. Akoby to jej predchodkyňa písala narýchlo, poniektoré texty boli napísané úhľadným písmom, no iné zase ťahavo, akoby to písala na pokraji svojich síl.

Gabriela okolo seba cítila zvláštny príval energie, občas jej vlasy rozjaril jemný vánok, no nemal odkiaľ, keďže okná aj dvere boli zatvorené, no nepripisovala tomu veľký význam. Vnímala šum a šepot, zachytávala hlasy, čo jej našepkávali… čo ju volali opäť medzi seba…

S nami budeš v bezpečí… pomôž nám, Gabriela… poď… ten oheň… ten plameň… sústreď sa …si silnejšia… nepočúvaj ich, Nefilim, ponor sa do hĺbky…

No jej sústredenie na to, čo jej Nefilim Ellinor chce povedať, bolo príliš silné na to, aby sa nechala zmiasť okolím. Priam bytostne cítila, akoby ju viedla, akoby viedla jej ruku každou stranou denníka. Spoznávala ju čoraz viac a snažila sa tomu celému porozumieť. Prečo urobila, čo urobila a hlavne ako… No najviac ju zaujímalo, aký katastrofický dopad to na ňu malo.

….temná energia ma postupne oberá o všetok zdravý rozum, cítim, akoby som to občas nebola ja… no Mavky vo mne ten malý kúsok mojej podstaty uchovávajú. Nemohla som inak, pretože viem, že toto je moje poslanie, mám úlohu na tejto zemi a viem, že môj čas sa kráti. Cítim, ako zo mňa každým dňom uniká život, no musím… ešte predtým všetko odovzdať tebe, Nefilim. Už viem, že dokážeme oveľa viac, ako si dokážeš predstaviť. Ľutujem len jedno, že som sa nedokázala ponoriť tak hlboko do seba, aby som sa našla… Cítim sa obklopená všetkými a predsa nie som… Som taká sama… a sama nie som dosť silná, no verím… zlo muselo byť zažehnané, ale neviem, či to je naveky alebo na teba ukladám bremeno svojich chýb…

…som slabá, pretože všetku svoju životnú silu som obetovala, aby som ich uchránila , aby som ochránila tento svet…

…cítim, že zomieram, no ostáva vo mne nádej, že všetko, čo som vykonala, nebolo zbytočné… verím, že sa mi to podarilo a ty nebudeš musieť dokončiť, čo som ja začala… ver svojmu vnútornému hlasu, Nefilim, a ja ťa povediem…

Hlasy okolo Gabriely sa stále stupňovali a ona musela vynaložiť oveľa väčšie sústredenie. Ak sa jej nepodarí ponoriť sa do hĺbky svojej podstaty, ako má bojovať proti zlu? Rozbolela ju hlava, ostrá bolesť jej bránila myslieť a zaútočila tak náhle, až jej denník vypadol z rúk a ona si bolestivo chytila hlavu. Zastonala od bôľu a oboma rukami si masírovala spánky, no nepomáhalo to. Zapchala si teda uši, pretože hlasy neprestávali a menili sa na hrôzostrašný rev, výkriky bolesti sa niesli pachom smrti.

,,Nie… prestaňte …prestaňte!“ vzlykala, skrčila kolená a hojdala sa v agónii dopredu a dozadu. Ten krik, to boli bolestivé výkriky žien a detí, ktoré umierali. Cítila ich bolesť, zožierali jej vnútro. Prosili, plakali a kričali. Trhalo jej to uši a zatemňovalo úsudok. Ak to neprestane, tak zošalie!

,,Buďte ticho!“ zvolala do prázdnej miestnosti a jej hlas sa odrážal od stien. V mene Božom, dodala v duchu a naozaj všetko razom utíchlo. Hlasy akoby nikdy neboli a ona pocítila nesmiernu úľavu. Vyčerpaná si oprela hlavu o kamennú stenu a zhlboka dýchala. Cítila sa slabá.

Po chvíli však hlavu zodvihla a zachytila svoj odraz v sklenenej vitríne v rohu miestnosti. Oči jej žiarili a zúfalstvo z nej priam kričalo. Ale aj napriek nemu okolo seba uvidela jemnú žiaru a priamo pred jej očami sa objavilo snehobiele pierko. Vznášalo sa a kolísavo klesalo nadol. Sledovala ho, ako sa hojdá zo strany na stranu a jemný pohyb ju upokojoval. Nastavila preto ruku a pierko jej padlo priamo do dlane. Opatrne ho uchopila medzi prsty druhej ruky a zodvihla do výšky svojich očí. Pozrela sa na svoj odraz, oči jej stále žiarili, no odrazu mala iné oblečenie. Akési smotanovo biele šaty, podobné ako v deň, keď ju do lesa odviedli Mavky. A krídla… v odraze mala na sebe krídla. Nádherné biele perute. Necítila, že ich má, ale v odraze ich sledovala. Boli vôbec skutočné? Možno má len halucinácie. No pierko, čo stále držala medzi prstami, skutočné bolo.

Odrazu presne vedela, čo musí urobiť.

***

Pokračovanie na ďalšej strane.