Dominika dobrovoľníči v Tanzánii. Zriadila zbierku na jedlo pre škôlkarov. Tisíc eur postačí na rok!

Stále sú tu však veci ako – nemáš internet, nefunguje ti splachovanie záchodu, na celý deň vypadne elektrina. Ak nemáš nabitý telefón, nič nespravíš, ani nikam nepôjdeš. Niekedy nejde ani voda, takže nemáš vodu. To, čo my berieme ako úplnú samozrejmosť, je tu vymoženosťou.

A je teda Tanzánia bezpečná pre mladú bielu Európanku?

Ľudia sú tu veľmi otvorení a kontaktní. My Európania sme menej osobní. Napríklad „Mzungu“ znamená beloch, a keď ide biely človek po ulici, každý naňho zakričí „Mzungu“ alebo sa aspoň pozdraví. Si tu ako atrakcia. A mne vtedy v hlave nabehujú scenáre, ako ma okradnú alebo unesú. Napríklad som sa neodvážila ísť behať sama. Mám stále strach. Oni vôbec nešportujú, ak sa ideš prejsť, tak sa na teba pozerajú ako na blbého a povedia ti, aby si si vzal motorku. (Smiech).

Myslím si však, že je to viac môj problém ako realita. Nemyslím si, že by mi boli schopní ublížiť. Doteraz som žiadnu takúto zlú skúsenosť nemala. Dávam si však vždy pozor. Celkovo je tu v okolí nízka kriminalita. Myslím si teda, že je to bezpečná krajina.

Máš okolo seba nejakú komunitu? V dennom centre alebo čo sa týka dobrovoľníkov?

Prvý týždeň som tu bola ako jediný dobrovoľník. Vtedy mi bolo trochu smutno. Mala som tu dosť kultúrnych šokov a nemala som sa o tom s kým porozprávať. Tu totiž ľudia riešia iné veci – ak som odchádzala zo Slovenska s tým, že ma niečo trápi, tu sa to absolútne nestretne s pochopením. Nevieš s nimi úplne viesť debatu, nepochopíte sa totiž na sto percent. Skôr sa snažíte pochopiť tú druhú stranu.

REKLAMA

Potom prišli dvaja ďalší dobrovoľníci a už som sa necítila sama. No aj medzi domácimi mám ľudí, ktorí mi vedia vždy pomôcť. Nech riešim čokoľvek – pýtajú sa, ako sa mám, či niečo nepotrebujem. Ak sa im snažíš pomôcť ty, snažia sa pomôcť aj oni tebe.

Mala som napríklad skúsenosť, kde sa jeden chlapec rozhodol, že budem jeho priateľka. Ja som sa mu snažila vysvetliť, že nebudem. Až keď som sa rozprávala s druhou dobrovoľníčkou, pochopila som, že vzťahy tu fungujú na báze toho, že chlapec si vyberie dievča a potom sú spolu. Dievča nemá šancu namietať, nie je to vec dohody alebo diskusie. On to proste bral ako hotovú vec. Takže ak je tu niekto biely, kto týmto veciam rozumie, je to pre mňa veľmi nápomocné.

Je to super skúsenosť vidieť a zažiť to, ale tento svet je taký vzdialený nášmu, že si neviem predstaviť, že by som tu zostala. Teším sa späť na Slovensko.

Čo je najdôležitejšia “vec”, ktorú si z tejto skúsenosti odnesieš?

Ešte to nemám úplne vyhodnotené. Momentálne mnou však najviac rezonuje “polepole”, čo znamená pomaly. Nikam sa neponáhľajú – to si od nich beriem. Žijeme v takej rýchlej dobe, všetko chceme hneď. Oni to tu majú spôsobom krok za krokom. Všetko má svoj čas, neplašia sa. Aj ja vidím, že na seba už tak netlačím. Keďže nemajú toľko príležitostí, nevedia sa hýbať a posúvať tak rýchlo ako my. Berú to ale všetko s absolútnou pokorou.

Tých zážitkov je veľa a odnášam si to, že Slovensko je často vykresľované ako zlá krajina pre život, ale je to hlavne preto, že sa porovnávame. Myslím, že aj to je jeden z dôvodov, prečo sú ľudia na Slovensku takí znechutení. Stále nám je tlačené, že sme na chvoste a že sme na tom zle. Myslím, že keby sme mali iný pohľad, ľudia by boli pokornejší a pristupovali by k veciam s väčšou láskavosťou. Doprajme si väčší odstup a nadhľad.

Čo už vieš povedať po svahilsky?

Viem napočítať do 10. (Smiech).

Poznám niekoľko základných slov a fráz na pozdrav a podobné základné veci. To mi tu dáva výhodu, že pochopia, že nie som turista. Musím tu totiž vždy zjednávať ceny. Stačí, že poviem jednu vetu svahilsky a pozerajú sa na mňa inak. Pred odchodom som sa učila svahilsky cez Duolingo. (Smiech.) Niekedy neviem úplne presne, čo hovoria, ale rozumiem im aspoň približne.