Dominika dobrovoľníči v Tanzánii. Zriadila zbierku na jedlo pre škôlkarov. Tisíc eur postačí na rok!

Dominika Bodorová, s ktorou sme robili minulý rok rozhovor ohľadom jej sólo cesty SNP, sa s nami spojila tentokrát z Tanzánie. Zaujímalo nás, čo tam robí a či sa ešte vráti domov. Porozprávala nám o pomoci iným, o inom spôsobe života a upravenom pohľade na svet.

Ako si sa do Tanzánie dostala? 

Aktuálne bývam v Bratislave a počas leta sa mi tam naozaj nechcelo byť. Bežná letná teplota je vysoká, zatiaľ čo moja komfortná teplota je okolo 18 °C. Chcela som teda odísť a začala som premýšľať, kam pôjdem. Vylúčila som Škandináviu, keďže život tam je extrémne drahý. Zostali mi Ázia, Amerika a Afrika. Kvôli práci som potrebovala byť v rovnakom časovom pásme, a tak som si vybrala Afriku. Tanzánia je jednou z najbezpečnejších krajín, ktorá má more, aj vnútrozemie. Vedela som, že pravdepodobne pôjdem sama, a preto som si vyberala najmä podľa bezpečnosti. V porovnaní s Keňou, kde sú aktuálne protesty, je Tanzánia určite priateľskejšia. Aktuálne som blízko mesta Arusha, ktoré je na severe neďaleko Kilimandžára. Mesiac strávim tu a mesiac na Zanzibare.

Čo potrebuje bežný Slovák na vycestovanie do Tanzánie?

Tanzánia je jedna z mála krajín, do ktorých Slováci potrebujú víza. Dajú sa vybaviť elektronicky na internete a stoja približne 50 dolárov. Čo sa týka očkovaní, žiadne nie je povinné, ak neprichádzaš z inej africkej krajiny. Ak áno, je povinné očkovanie proti žltej zimnici. Ja som si ho pre istotu dala aj tak, keďže štatistika úmrtnosti cudzincov na toto ochorenie je vysoká.

Trochu nebezpečnejšia je malária. Tu na severe nie sú malarické komáre, sú skôr na juhu a na Zanzibare. Proti tomuto ochoreniu sa však berú len lieky.

Potrebujete, samozrejme, platný cestovný pas a to je všetko. Ja som si dala taktiež preočkovať hepatitídu typu A, pretože som vedela, že idem k miestnym obyvateľom. Takže pre istotu. Je teda pomerne jednoduché sa sem dostať. No a, samozrejme, o osobnostných predpokladoch by sme mohli hovoriť dlho. (Smiech).

REKLAMA

Čo aktuálne vypĺňa tvoje dni?

Ja tu dobrovoľníčim. Pracujem pre organizáciu, ktorá má denné centrum, teda jasle pre škôlkarov. Ich školský systém je vekovo nastavený trochu inak, takže máme deti od 2 do 4 rokov. Väčšinu času som tam, alebo niekedy pomáham v kuchyni.

Spracovávam pre nich veci na počítači, keďže ich technické zručnosti sú naozaj slabé. Vybavujem pre nich rôzne záležitosti v meste. Majú rôzne aktivity, ale mňa najviac baví práca v škôlke, je to taká moja srdcovka.

Ako sa líšia deti v Tanzánii a u nás v rámci správania a základov vzdelávania? Mala si možnosť navnímať nejaké rozdiely?

Tým, že som už počas strednej školy pracovala so škôlkarmi, viem to veľmi dobre porovnať. Najväčší rozdiel je, že tu sú deti učené veľkej samostatnosti. Na Slovensku deťom veľmi zasahujeme do života. Ak sa napríklad hádajú, ideme a riešime to za nich. Na začiatku som mala tiež túto potrebu, keď po sebe napríklad hádzali kocky. Povedali mi však, aby som zostala sedieť, že si to deti vyriešia samy. Tak som sedela a pozerala sa, ako sa ohadzujú kockami. Nechávali ich riešiť si svoje konflikty. Prvé dni to pre mňa bolo naozaj traumatické (smiech), ale potom som pochopila, že sa deti takto učia riešiť sociálne situácie. A to je to, čo podľa mňa na Slovensku chýba. Rodičia stoja deťom neustále za chrbtom a všetko za nich riešia. 

Ak mám byť ešte konkrétnejšia, napríklad dieťa spadne, rozbije si kolená, takmer si vypichne oko, potom sa postaví a ide ďalej. Tým, že ich vychováva prostredie, reagujú na tieto situácie inak.

Ako hodnotíš kvalitu vzdelávania a vybavenie takýchto zariadení, kde aj ty dobrovoľničíš?

Nemajú tu napríklad tabule, kreslia kriedou na betónovú stenu škôlky, potom to vodou oblejú a tabuľa je umytá. To vybavenie sa nedá porovnať, ale to, čo im dokážu učitelia v škôlke odovzdať, je, že ich naozaj učia veci, ktoré ich pripravia na školu. Napríklad už štvorročné deti vedia písať.

Naša škôlka je síce súkromná, ale väčšina za ňu neplatí, pretože v tom veku v podstate neexistuje štátne zariadenie, do ktorého by mohli rodičia deti dať. Tým pádom musia byť s deťmi doma, nemajú čas pracovať, nemajú peniaze – je to kolobeh. Tým, že ich dajú k nám, získajú čas, keď môžu zarábať peniaze. Nám platia malý poplatok alebo nič.

Ak sa dieťa naučí v tomto veku čítať, písať, rozpoznávať farby, má pri nástupe do školy väčšiu šancu na dobré výsledky. Tu je totiž človek bez vysokej školy odkázaný na zlý život. Čiže škola je veľmi dôležitá. Ak dieťa zo zlých podmienok nastúpi hneď do školy, má veľmi malú šancu na dobré výsledky. Ak už však malo predtým nejakú prípravu, má šancu na dobré výsledky. Kto niekedy učil v škôlke, vie, že keď dieťa nastúpi, nie je zvyknuté na organizovanú aktivitu. Nerozumie, že sa ideme spolu hrať – musí sa to naučiť. Ak sa to naučí až v 6 alebo 7 rokoch, je to neskoro.

Tým, že nemáme žiadnu podporu od štátu a rodičia platia naozaj málo, vykrývame to vlastne ani neviem z akých peňazí. Vybavenie škôlky je slabé a odkázané na dary. Preto som rozbehla zbierku Pozvi nás na obed. Deti sú totiž z naozaj chudobných rodín a my pre ne často nemáme z čoho variť. Ak sa nemá z čoho variť, idú domov pred obedom a idú domov hladné. Doma ich však tiež žiadny obed nečaká. Jedlo v škôlke môže byť jediným, ktoré za ten deň budú mať.

Ak sú deti hladné, nevedia sa sústrediť, potrebujú sa predsa najesť, aby sa mohli učiť. Táto iniciatíva je presne na to, aby sme vedeli pokryť obedy pre deti. Bola som veľmi prekvapená, keď sme dosiahli sumu na obedy na celý rok za 50 hodín! Hľadali sme potom riešenie, čo vieme urobiť s ďalšími peniazmi. Potrebovali by napríklad zrenovovať toalety, ihrisko a rôzne základné bezpečnostné veci. Ľudia si tu musia pomôcť sami alebo sú odkázaní na pomoc iných. Prvý týždeň, keď som všetko len zisťovala, to bola jedna facka za druhou.

Máš aj nejaký voľný čas?

Pracovné nasadenie, ktoré máme na Slovensku, sa nedá porovnať s týmto. Aj keby som nič nerobila celý mesiac, nikto mi tu nič nepovie. Sú inak nastavení, nikto nestopuje čas práce alebo príchodu. Ak si poviem, že dnes nejdem do denného centra, nič sa nestane. Domáci sa mi vždy snažia vyhovieť – chcela som napríklad odísť na tri dni na safari a nemali s tým problém. Dá sa to s nimi dobre nastaviť a zariadiť.

Pokračovanie na str. 2.