Andrea BercikPred dvadsiatkou je ešte mnoho z nás stratených, existujú však aj výnimky. Dominika Bodorová z Vranova nad Topľou sa sama vybrala na obľúbenú “esenpéčku” a naozaj ju aj celú prešla. Viac ako zvierat sa bála ľudí, často si poplakala a každý druhý deň to chcela skončiť. Ale nevzdala to, prekonala sa. Za 25 dní prešla 780 kilometrov, urobila 1,2 milióna krokov a dokonca o tom napísala knihu, ktorá by už čoskoro mala uzrieť svetlo sveta.
Ako Ti vôbec napadlo vybrať sa na Cestu hrdinov SNP a prečo sama?
Chcela som nejaké veľké letné dobrodružstvo. Najprv som rozmýšľala nad stopovaním v južnej Európe, napokon som sa rozhodovala medzi Caminom (púťou do Santiago de Compostela) a Cestou hrdinov SNP. Vyhrala esenpéčka, z dvoch dôvodov. Je náročnejšia než Camino a zároveň to bol môj celoživotný sen.
Pravdupovediac som ani nerozmýšľala nad tým, že by som ju šla s niekým ďalším. Pár mesiacov pred Cestou hrdinov SNP som objavila čaro sólo cestovania. Navštívila som niekoľko európskych krajín, sama som chodievala na turistiku či menšie výlety. Ako introvertovi mi vyhovovalo tráviť čas bez spoločnosti niekoho iného. Socializovala som sa vtedy, keď som na to mala chuť. Keď padlo rozhodnutie, že idem na Cestu hrdinov SNP, bolo pre mňa automatické, že idem sólo.
Neodhovárali ťa doma?
Rodičia ma od začiatku podporovali a boli na mojej strane. Už pochopili, že za môj život nenesú zodpovednosť a nechávajú mi v rozhodnutiach voľnosť. Boli mi oporou pred cestou aj počas nej. Jasné, že sa to nezaobišlo bez prednášok o bezpečnosti a vety Dávaj si pozor či Každý deň sa ozvi som počas toho mesiaca počula častejšie ako za celý život doteraz.
Práve vďaka Ceste hrdinov SNP som sa s rodinou veľmi zblížila a uvedomila som si, akých vzácnych ľudí mám okolo seba.
Z čoho si mala najväčšie obavy?
Často som používala vetu: Viac sa bojím ľudí ako medveďov. Naozaj to tak bolo. Obávala som sa, na koho počas cesty narazím a tieto obavy sa ukázali ako opodstatnené.
Okrem toho som sa obávala, že moje telo takú záťaž nezvládne. Od detstva som mala problémy s kolenami a kráčať 30+ kilometrov denne ich mohlo poriadne potrápiť. Našťastie sa ukázalo, že ľudský organizmus je omnoho odolnejší, ako si dokážeme predstaviť, a zdravotné komplikácie sa mi vyhli.
Čo bolo psychicky najnáročnejšie?
Keď som mala za sebou dve tretiny cesty, prišla na mňa kríza. Chýbali mi blízki, chýbali mi kamoši, chýbal mi bežný život. Uvedomila som si, že nikdy som nebola tak dlho bez fyzického kontaktu s kýmkoľvek známym. Boli úseky cesty, kde som celé dni nestretla takmer nikoho. Vtedy som najviac pocítila, že aj introverti sú sociálne tvory a potrebujú kontakt s ľuďmi. V týchto momentoch ma veľmi podržala rodina a najbližší priatelia.
Poplakala si si?
Jasné, a ešte koľko. (Úsmev.) Prvá slabá chvíľka prišla asi siedmy deň, keď som počas búrky utekala 5 kilometrov do prístrešia. Nad hlavou mi udierali blesky a mala som pocit, že mi krúpy spôsobili jemný otras mozgu. (Smiech.)
Počas najväčšej krízy som so slzami kráčala aj celý deň. Bol to mix osamelosti, frustrácie, fyzického vyčerpania, strachu… Práve v tej oblasti bol totiž vysoký výskyt medveďov a čerstvé stopy a doškriabané stromy mi poriadne ubrali z odhodlania.
Ale plakala som aj od smiechu. Tých zážitkov boli kvantá a mnohé mi doteraz dokážu spôsobiť nekontrolovateľný záchvat smiechu.
Pokračovanie článku na ďalšej strane.
redakcia
tlačová správa
Pridajte komentár