19-ročná Dominika Bodorová prešla sama Cestu hrdinov SNP. Teraz o tom napísala knihu

Nechcela si s tým v istej chvíli seknúť?

Asi každý deň som si minimálne raz položila otázku, či som naozaj toto celé tak veľmi chcela. Človek je v podstate v jednom kuse mimo svojej komfortnej zóny, čo je pre telo veľmi vyčerpávajúce. Diskomfort je pre telo stres a keď je človek konštantne v tomto strese, veľmi uvažuje, ako z toho celého čo najskôr uniknúť.

V Čičmanoch som mala chuť to celé zabaliť, vtedy som mala najväčšiu krízu. Možno by som to aj vzdala, ak by v ten deň ešte išiel nejaký autobus. (Úsmev.) Ráno som sa však zobudila s tým, že ideme ďalej a išlo sa.

Človeku stále napadne, či nie je lepšie vzdať to. Aj v bežnom živote. No je na nás, či tento hlas počúvneme alebo nie. Ja som ho nepočúvla.

Stretla si nejakých „spolupútnikov“, ktorí sa stali tvojimi priateľmi?

REKLAMA

Stretala som množstvo ľudí. Mnohých s najväčšou pravdepodobnosťou už v živote nestretnem. Boli súčasťou mojej cesty a navždy budú, nikdy na nich nezabudnem. Dodnes si s niektorými ľuďmi z času na čas napíšeme.

Išla by si do toho ešte raz, keď už teraz presne vieš, čo to obnáša?

Určite áno. Ten mesiac ma naučil toľko o sebe, svete, živote, že to odporúčam každému. Možno by som nešla Cestu hrdinov SNP, no na nejaký iný diaľkový trek by som sa dala. Ale ak by si mi položila túto otázku hneď po ceste, povedala by som ti niečo iné. (Smiech.)

Čo ti to najmä dalo?

Žiť v prítomnosti a netrápiť sa, že nemám všetko pod kontrolou. Na tej ceste človek môže plánovať koľko len chce, no málokedy tieto plány dodrží. Môže prísť búrka, môže ti prísť zle, môžu ti domáci ponúknuť poldeci a hneď sa plány menia. (Smiech.) A je to v poriadku, lebo v konečnom dôsledku všetko to, čo sa stalo potom, by sa nebol ostalo, ak by „išlo všetko podľa plánu“. Nazvala by som to, že som po ceste viac začala fungovať štýlom „go with the flow“.

Uvedomila som si, aká dôležitá je rodina a blízki priatelia. Bola som mesiac bez nich, bez kohokoľvek z nich. A bolo to veľmi náročné. Omnoho viac si vážim ľudí, ktorých pri sebe mám.

A v neposlednom rade som na vlastnej koži zažila, že ak niečo naozaj veľmi chcem, dokážem to. Či už prejsť esenpéčku, alebo o nej následne napísať knihu. Všetko sa dá, keď človek prestane mať na všetko výhovorky.

Rozhodla si sa o tom teda napísať knižku – o tom, aké je skvelé plniť si sny. Priblíž ju trošičku.

Prejsť Cestu hrdinov bol môj sen. Rovnako aj napísať knihu. Prvý sen som si splnila. Prišiel čas splniť si druhý. Ľudia, ktorí sledovali moju cestu, mi vraveli, že mám svoje zážitky spísať. Páčil sa im môj príbeh, bavilo ich čítanie. Tak som sa pustila do toho a po niekoľkých mesiacoch práce mám spustený predpredaj svojho debutu „Prirástla k horám“.

Kniha nie je ani tak cestopis, ako skôr inšpiratívny príbeh mladého dievčaťa. Chcem ňou v ľuďoch vyvolať myšlienku „Ak to 19-ročné dievča prešlo esenpéčku, ja dokážem (každý nech si domyslí čo)!“. Myslím si, že každý si môže splniť svoje sny a môj príbeh je ukážkou toho, že sa to naozaj dá. A ten pocit, keď človek dosiahne to, o čom sníval, je na nezaplatenie. Dopriala by som ho každému.