40 rokov traumatológom – Jozefa Kubašovského pokúšalo právo i futbal, no vyhrala medicína  

Úrazový chirurg, dlhoročný športový lekár a autor mnohých odborných publikácií MUDr. Jozef Kubašovský lieči a operuje pacientov už úctyhodných 40 rokov. Na Kliniku úrazovej chirurgie v Košiciach nastúpil ako začínajúci lekár v auguste 1984. Od roku 2007 je súčasťou ortopedického tímu Kliniky muskuloskeletálnej a športovej medicíny UPJŠ LF a Nemocnice AGEL Košice-Šaca. Počet pacientov, ktorí tomuto špecialistovi na chirurgiu a traumatológiu za štyridsať rokov lekárskej praxe prešlo pod rukami, nie je možné vyčísliť. V rozhovore pri príležitosti pracovného jubilea si zaspomínal na svoje lekárske začiatky a spoluprácu s vrcholovými športovcami, ktorá mu priniesla nemálo zaujímavých zážitkov.

Lekársku prax vykonávate už 40 rokov. Ako spätne vnímate toto obdobie a spomínate na svoje lekárske začiatky?

Bolo to zaujímavých štyridsať rokov života. Na obdobie, kedy som sa spoznával s medicínou mám pekné spomienky. Bolo to na Klinike úrazovej chirurgie v Košiciach, kde bol dobrý kolektív. Mal som šťastie na starších kolegov, ktorí ma uviedli do problematiky a učili, ako sa chovať k pacientom, kolegom a čomu sa vyvarovať.

Prezraďte, čomu bolo potrebné sa vyvarovať?

Vtedy bola úplne iná situácia ako dnes. Ľudia neboli tak nároční. Nezávidím terajšiu dobu mladším kolegom. Pacienti prichádzajú s informáciami z internetu, všetko posudzujú, chcú si vypočuť viac názorov. Lekári majú čoraz väčší problém obhájiť svoje postupy. V minulosti bol vzťah lekár – pacient lepší. Mali sme zakázané hodnotiť postupy iných kolegov lekárov. Vtedajší primár doktor Bauer, zakladateľ traumatológie v Košiciach,  mal zásadu, že v prípade sporu má pacient vždy pravdu.

Bolo rozhodnutie pracovať v zdravotníctve jednoznačnou voľbou?

Nie celkom. Váhal som medzi právom a medicínou. Aktívne som hral futbal, ale moja športová kariéra sa nevyvíjala až tak sľubne, preto napokon vyhrala medicína.

Podľa čoho ste si vyberali špecializáciu?

Ako športovec som bol často  v kontakte s úrazmi, preto som sa chcel venovať úrazovej chirurgii.

Čo vám povolanie lekára dalo, prípadne aj vzalo?

Vďaka športovej medicíne som veľa cestoval. Ako lekár hokejistov, futbalistov a trochu aj basketbalistov som precestoval celú západnú Európu a USA. Dalo mi to možnosť vidieť svet a zoznámiť sa s mnohými zaujímavými ľuďmi. A čo mi lekárske povolanie vzalo? Nevenoval som sa celkom rodine. Veľa rokov som slúžil na úrazovke, mával som dvanásť služieb do mesiaca. Ako reprezentačný lekár som s hokejistami opúšťal Slovensko na mesiac. Rodina to zvládla, ale mňa to trochu ochudobnilo. O to viac si to teraz užívam s vnúčatami.

REKLAMA

Na ktoré obdobia alebo momenty lekárskeho života spomínate najradšej?

Na lekárske začiatky, ktoré boli naozaj pekné. Človeka ešte nezaťažuje prílišná zodpovednosť. Zároveň neboli také nároky a kolegovia sa mi venovali. Čím dlhšie som bol lekárom, tým vyššie na mňa boli kladené nároky a rozhodnutia ťažšie. V čase, keď som nastúpil na „úrazovku“ som ešte aktívne hrával futbal. Po práci som chodil na tréningy, neskôr som bol hrajúcim lekárom v Čani.  

Sú aj také, na ktoré by ste radšej zabudli?

To nie, ale bola aj zložitá doba. V rokoch, keď si isté skupiny vybavovali účty a v Košiciach sa častejšie strieľalo. Mal som tú smolu, že som vždy slúžil, keď sa niečo také stalo. Našťastie tieto časy sú minulosťou a na Slovensku sa, s výnimkou nedávneho atentátu na premiéra, nestrieľa.  

Čomu sa najradšej venujete, keď nepracujete?

Prácu som vždy najviac kompenzoval športom. Okrem toho veľa čítam a venujem sa odbornej publikačnej činnosti. Na klinike úrazovej chirurgie som sa zaoberal najmä úrazmi detí. Napísal som materiál o úrazoch na trampolínach, kde je nevyhnutné dodržiavať pravidlá, inak to môže dopadnúť zle. Ďalšími témami boli pohryzenia detí psami a detské úrazy v ľadovom hokeji. Okrem iných odborných článkov som sa venoval napríklad aj úrazom futbalových rozhodcov.

Čo považujete za svoj najväčší kariérny úspech?

Nič, ale ak mám odpovedať na otázku, tak je to strieborná medaila z Helsínk, kde som v roku 2012 ako lekár hokejovej reprezentácie bol pritom, keď Slovensko zaznamenalo jeden z najväčších úspechov v ľadovom hokeji.

Ste dlhoročným športovým lekárom, starali ste sa o slovenskú hokejovú aj futbalovú reprezentáciu. Ako spomínate na toto obdobie?

Spomínam na to rád. V roku 1986 som začal robiť lekára vo VSŽ Košice, popritom som sa staral o hokejovú reprezentáciu a bol som tiež šéfom zdravotného zabezpečenia majstrovstiev sveta organizovaných v roku 2011 v Košiciach. Venoval som sa aj mládežníckemu futbalu. Práca so športovcami bola popri klasickej práci lekára v nemocnici pre mňa zároveň aj odpočinkom.  

Sám ste boli profesionálnym futbalistom. Ako s odstupom času vnímate svoju športovú kariéru?

Profesionálnym hráčom som bol iba chvíľu. Potom som hral už iba krajskú a mestskú súťaž. Popri práci bol pre mňa futbal oddychom. Zároveň som liečil spoluhráčov aj protihráčov. S futbalom som skončil ako 35-ročný. Možno by som bol lepším hráčom, keby som sa tomu venoval viac. S hokejom som nemal osobnú skúsenosť, no športovým lekárom HC Košice som bol viac ako 30 rokov.

Pomáhala vám športová minulosť pri starostlivosti a liečbe vrcholových športovcov?

Myslím, že áno. Vďaka mojim osobným skúsenostiam mi hráči viac dôverovali. Boli ku mne otvorenejší a priateľskejší, lebo vedeli, že viem.

Kedy ste počas reprezentačných zápasov mali ako lekár najviac práce?

Určite na hokejových Majstrovstvách sveta v Helsinkách, kde som okrem reprezentačného lekára bol aj členom dopingovej kontroly. Vždy, keď sa stal úraz, bolo nutné absolvovať vyšetrenia v nemocnici. Keď som sa odtiaľ vrátil, pred dverami izby ma čakalo aj šesť hráčov, ktorí potrebovali riešiť menšie zdravotné ťažkosti. Staral som sa o zdravotnú prípravu mužstva, ošetroval zranenia, liečil choroby a zodpovedal za životosprávu hráčov. Pre zlomeninu záprstnej kosti vtedy museli domov cestovať Marcel Hossa a Dominik Graňák. Potrebovali operáciu, ale po prevoze z haly do nemocnice pre nich fínsky lekár nenašiel voľný termín medzi objednanými pacientmi. Obom som ruky zasadroval a na operáciu museli letieť do Bratislavy. U nás by sa niečo také nestalo. Keď sme realizovali šampionát doma, mali sme vyhradený tím lekárov, ktorí boli pripravení v takýchto situáciách hneď operovať.

Ktorý lekársky zákrok bol v rámci celej vašej kariéry pre vás najťažší?

To sa nedá povedať. Na klinike úrazovej chirurgie bolo veľa ťažkých prípadov. Detské zlomeniny, strelné poranenia alebo športové úrazy. Ja som sa venoval najmä poškodeniam väzov v kĺboch.

S vývojom doby a technológií sa posúvajú aj hranice športu. Menia sa s posúvajúcimi limitmi športovcov aj ich zranenia?

Ani nie, pretože mení a prispôsobuje sa aj tréningový proces športovcov, ktorí sú na záťaž lepšie pripravení.

Ako traumatológ sa celý život stretávate s úrazmi. Má to vplyv aj na váš osobný život? Sú aktivity, ktorým sa vyhýbate a nevidíte ich rád ani u rodinných príslušníkov z dôvodu, že sa s ich nežiadúcimi následkami často stretávate v práci?

Svoje deti som vždy cepoval, aby boli opatrné. Vážne úrazy našťastie nikdy nemali. Jedna z dcér sa raz, keď sme neboli doma, popálila. Sused ju vzal na urgentný príjem, ale našťastie to nebolo nič vážne. 

Teraz mám dvoch vnukov a najhoršie je, keď ich mám na starosti. Riziká niektorých aktivít si uvedomujem asi viac ako ostatní ľudia. O seba sa nebojím, ako športovec som sa so zraneniami stretol, ale u detí je to iné. Videl som škaredé úrazy následkom pádov pri bicyklovaní, kedy došlo k roztrhnutiu pečene či sleziny. Aj nevinné aktivity mám spojené s rôznymi prípadmi. Stačia obyčajné schody a nešťastie môže byť na svete. Preto vždy viac ako ostatní sledujem, čo deti robia a obávam sa o nich viac, ako ich vlastní rodičia.