Autorka Lenka Šafranová: „Nemali by sme rátať s tým, že sa deti uspokoja s málom“

V piatok 13. septembra uviedli v košickom LitParku do života pôvabnú knižku Lenky Šafranovej Prečo je tma čierna. „Krstilo“ sa hviezdnym prachom, „krstné mamy“ boli až dve a do života vypravili titul, ktorý by si určite okrem detí mali prečítať aj rodičia. Dozvedia sa totiž množstvo zaujímavých vecí, ktoré sa im zídu. Lenka nám priblížila svoju v poradí už štvrtú knihu v nasledujúcom rozhovore.

Je náročnejšie tvoriť pre dospelých alebo pre deti?

Pre koho ako. (Úsmev.) Pre mňa je náročnejšie komunikovať s dospelými. Písať obrazne znamená povedať i nepovedať. Autor by nemal povedať príliš, ani málo. Čitateľ sa v texte nesmie stratiť, no nesmie sa pri ňom ani nudiť, pokiaľ obe možnosti nie sú zámerom textu.

Ako sa vám darí vcítiť sa do detskej dušičky?

Mám na to jednoduchý recept. Stačí nevyrásť. (Smiech.) Okrem toho, že mám skutočne meter šesťdesiat, v duši a v hlave som stále dieťa. Keď sa nebo zamračí a zúri búrka, nevidím nebo prerývané bleskami, ale temné vnútro starej šatníkovej skrine, plné zlato-strieborných háčikov. Keď  vidím vysočiznú trávu pred domom, rozmýšľam automaticky nad tým, že musela v noci veľa spať. V spánku sa predsa rastie. Aspoň tak mi to povedala mama. Neviem ako tá vaša, ale moja má vždy pravdu. (Smiech.)

Prečo je teda tma čierna?

Lebo nemá dieru! Ani okno, cez ktoré by preliezla von. Dívať sa na svet jej očami je veru nesmierne náročné. Je to pohľad do seba samej.

Máte v okolí nejaké deti, ktoré fungujú pri tvorbe príbehov ako “lakmusový papierik”? Čiže na nich akoby testujete príbeh?

Mám dvoch synov, ale tí sú už neraz dospelejší ako ja, preto sa ich často bojím na niečo opýtať. Prvá knižka pre deti „Čo by bolo keby“ sa písala vďaka ich odpovediam sama. V druhej som sa na otázky „Prečo?“ viac pýtala svojho JA. Odpovede mi prišli úplne logické. Čo by mohlo byť nelogické na tom, že chobotnica nemá chobot, lebo by jej zavadzal pri práci? Má svojich osem chápadiel zamestnaných na plný morský úväzok, takže „slonos“ by bol pre ňu už len poslednou kvapkou. Chobotniciam všetka česť!  

Krstili ste naozaj originálne.

Áno, hviezdnym prachom. (Úsmev.) Neviem, či ste o o tom počuli, ale v piatok trinásteho spadlo v Knižnici pre mládež mesta Košice, kde sa kniha uvádzala do života, toľko hviezd a tajných želaní, že ak sa naozaj všetky splnia, máme čo robiť s toľkým šťastím.

Krstných rodičov bolo viac. Mala som dve krásne a rovnako hravé, mysľou a srdcom otvorené krstné mamy – Kamilu Prextovú, riaditeľku KMK, vďaka ktorej vznikol samotný nápad uviesť knihu do života práve v LitParku, a moju najlepšiu priateľku Marku Klapákovú, ktorá je zároveň výnimočnou literárnou kritičkou. Obe si na seba vzali aj kúsok módnej tmy, čo si veľmi cením. (Úsmev.) V neposlednom rade boli krstnými rodičmi deti, ktoré sa doslova vyváľali v hviezdnom prachu. Všetci sme boli vo flitroch a hviezdičkových glittroch obsypaní od hlavy až po päty. Splnil sa mi teda aj ďalší glamour sen.

Čoho sa snažíte v rámci tvorby vyvarovať?

Podceňovania detského čitateľa. Nemali by sme rátať s tým, že sa deti uspokoja s málom. Treba ich zahrnúť literárnymi výzvami. Môžu byť vážne i zábavné, veselé i smutné. Hlavne nech s deťmi komunikujú. Najhorší je podľa mňa ten text, ktorý si vystačí aj sám. Ak dieťa nadobudne pocit, že s ním text odmieta hovoriť, lebo nemá dôvod hovoriť s kýmkoľvek, môže ho to sklamať. Text, ktorý sa dieťaťu obráti chrbtom, by radšej mal ísť kade ľahšie.

Prečo by si mali rodičia a deti prečítať práve túto vašu knižku?

Prečo „Prečo…“? Pretože ich vyzýva k tomu, aby hľadali vlastné odpovede. Tie moje sú len návodom, ako pátranie započať. Včera na krste som sa napríklad dozvedela, prečo je slnko zubaté. Myslela som, že je to preto, lebo nemá zubára. Dozvedela som sa však, že občas si potrebuje do sveta jednoducho len tak zahryznúť ostrými slnečnými zúbkami, ako to robia deti medzi sebou. Netušila som, že slnko má toho toľko na rováši!