Prišiel z Indie na Slovensko s prázdnymi rukami. Teraz študuje, domov posiela peniaze a sníva o vlastnej reštaurácii

Študenti z Indie patria medzi najpočetnejších zahraničných študentov na Technickej univerzite v Košiciach. Manoj Kumar Mohan (26) sa pred dvoma rokmi presťahoval zo 7-miliónového mesta v južnej časti krajiny. Nemal kde bývať, nepoznal jazyk ani kultúru, ale napriek tomu bol odhodlaný prísť sem študovať. O tejto etape jeho života sa dočítate v našom rozhovore.

Ako si prišiel na nápad študovať práve na Slovensku?

Aby som bol úprimný, nikdy som nad štúdiom v zahraničí neuvažoval. Moja bývalá priateľka sa však veľmi chcela usadiť v Európe, a aby som jej pomohol splniť jej sny, rozhodol som sa dokončiť inžinierske štúdium na Slovensku. Dostal som dve ponuky, z ktorých jedna bola práve z TUKE.

Začiatky museli byť ťažké. Na čo všetko si sa pred príchodom musel pripraviť?

V prvom rade som predtým nikdy neopustil svoje rodné mesto na viac ako pár dní. Snažil som sa psychicky pripraviť na to, že budem sám, čo nie je jednoduché. Musíš si variť, upratovať, postarať sa o seba. Posledných pár mesiacov pred odchodom som sa teda učil, ako sa osamostatniť. (Smiech.)

Čo tvoja prvá cesta na Slovensko?

Bolo to veľmi ťažké, pretože mám smolu vo všetkom, čo robím. (Smiech.) Prvýkrát, keď som mal odletieť, som čakal na vízum, ktoré ľudia bežne dostávajú do jedného mesiaca. Mne však prišlo až po troch mesiacoch a medzitým mi už neplatilo potvrdenie o colnom odbavení, takže som si musel vybaviť nové. Zarezervoval som si letenku, a v deň, keď som sa rozlúčil s rodinou, sa môj let zrušil. Tak som sa vrátil domov a znovu som sa zvítal. Nakoniec som odletel o dva dni neskôr, aj keď som už chvíľami myslel, že zostanem doma. (Smiech.)

REKLAMA

Ako to prebiehalo s riešením ubytovania?

S kamarátom Sibim sme sa najprv pokúšali nájsť si internát, ale žiadny nebol voľný. Keďže Slovensko pre nás bolo úplne nové a neznáme, nemali sme žiadne kontakty na ubytovanie. Hľadanie bolo veľmi ťažké. Aj keď sme niečo našli, ľudia nechceli alebo nevedeli rozprávať po anglicky, takže sa s nimi nedalo dohodnúť. Prišli sme na Slovensko o pár dní skôr a bývali sme v hosteli. Odtiaľ sme si potom s pomocou prekladača našli prenájom apartmánu, v ktorom teraz bývame už dva roky. (Úsmev.)

A teraz si ty ten, kto pomáha študentom s ubytovaním…

Áno, myslím, že je to najmenej, čo môžem spraviť. Prichádzajúci študenti ma kontaktujú a ja im pomáham s vybavením internátu, telefónnych čísel, bankových účtov alebo študentských kariet. Pamätám si, ako sme sa cítili na začiatku, a to je niečo, od čoho chcem ostatných odbremeniť. Dokonca sme si založili WhatsApp skupinu, v ktorej sú všetci študenti z Indie. Ak má niekto nejaký problém, vždy sa nájde ktosi, na koho sa môže obrátiť. V budúcnosti uvažujeme nad vytvorením indickej asociácie, pretože zatiaľ nás spája iba ambasáda a online skupina.

Aké sú rozdiely medzi životom na Slovensku a v Indii? Aké sú rozdiely v mentalite ľudí?

Kvalita života je určite lepšia na Slovensku. Ale mám pocit, že ľudia tu sú viac izolovaní. Najviac mi z Indie chýbajú oslavy. Doma veľa oslavujeme. Máme množstvo tradícií, ktorých dodržiavanie v nás potláča negativizmus a, naopak, prináša nám väčšiu radosť a chuť do života.

Čo ty a dodržiavanie tradícií v zahraničí?

Ako som spomínal, máme veľa tradícií, avšak mnohé z nich zahŕňajú oslavy na uliciach. Jediné, čo tu s priateľmi robíme, je návšteva hinduistického chrámu v Prešove. Bol by som veľmi rád, keby sme aspoň niektoré z našich tradícií mohli uskutočňovať aj tu. Jeden z mojich najobľúbenejších festivalov je Holi, sviatok jari. No myslím, že keby sme sa tu obsypávali farebnými práškami a postrekovali vodou, utŕžili by sme pár nepríjemných pohľadov. (Smiech.) Samozrejme, nechceme nikoho pohoršovať, skôr sa chceme prispôsobiť.

Aké máš plány po ukončení štúdia?

Môj plán je nájsť si prácu v oblasti kybernetickej bezpečnosti. Tiež by som si veľmi chcel otvoriť indickú reštauráciu, pretože si nemyslím, že tu už niekto ochutnal pravé indické jedlo. (Smiech.) Ponúkali by sme jedlá, ktoré mám najradšej – napríklad barmské jedlo, ktoré je dosť podceňované, ale je veľmi chutné a výživné. Mám veľké plány otvoriť reštauráciu, ktorá bude fúziou európskych a indických jedál.

Ako si privyrábaš? Je pre teba problém nájsť si brigádu? Sú pracovné podmienky lepšie tu alebo v Indii?

Keď som sem prišiel, nemyslel som si, že budem mať problém s hľadaním práce. Časom som však zistil, že väčšina práce, aj v zahraničných firmách, si vyžaduje znalosť slovenského jazyka. Ja sa však viem po slovensky maximálne tak pozdraviť. (Smiech.) Ako väčšina zahraničných študentov pracujem pre Bolt – roznášam objednávky z reštaurácií k ľuďom domov. Aj takto som však schopný zarobiť si viac, ako by som zarobil u nás doma. Každý mesiac sa snažím posielať domov peniaze, aby som pomohol mame, ktorá tak nemusí pracovať. Podmienky na život sú v oboch krajinách veľmi odlišné, a hoci roznos jedla nie je práca, ktorou sa chcem živiť, popri štúdiu je to fajn – veď som si už kúpil aj auto. (Smiech.)

Čo by si poradil študentom, ktorí váhajú nad štúdiom v zahraničí?

Choďte do toho. Zahoďte všetky obavy a robte všetko, čo by ste chceli. Nikdy neviete, ako sa to môže obrátiť vo váš prospech. Hoci sa budete musieť spoľahnúť len na seba, zvládnete to. Naučíte sa toho oveľa viac, než by ste sa naučili doma. Spoznáte, čo je skutočný život, získate množstvo nových skúseností a kontaktov. Svoje rozhodnutie by som nemenil, aj keď som si veľakrát hovoril, že to vzdám.