Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Gabriela opäť nadobudla stratené sily a slobodne sa nadýchla. Opätovný príliv energie jej ustálil myseľ, zahnal temné jazyky, ktoré sa stiahli späť k démonovi a ona si odrazu bola istá, že ho má presne tam, kde ho aj chce mať.

,,IN NOMINE DEI EGO TE DAM PNAS IN INFERNO!“

Zopakovala tentoraz pevným hlasom a cítila, že démon slabne. Jeho vnútro horelo a rúcalo sa ako domino. Silou troch ho nadobro ochromili, teraz ho už len musia chytiť do pasce večnosti a potom sochu zapečatiť.

,,DAMNO TE AD AETERNAM DAMNATIONEM!“

(Odsudzujem ťa do večného zatratenia!)

odriekala Gabriela, keď sila z jej ruky opäť ožiarila priestor, keď prenikala do démonovho vnútra a tým ho svojou čistotou ničila.

Prilož k démonovi artefakt! začul odrazu Viktor hlas vo vlastnej hlave a nebol ani prekvapený, keďže v podstate sa už po tomto mohlo udiať hádam čokoľvek. Okamžite splnil, čo mu hlas prikázal a urobil dva kroky k Nefilim a uväznenému démonovi. Ťahal za sebou aj Lesiu, aby neprerušil spojenie.

,,IN NOMINE PATRIS ET FILLI , ET SPIRITUS SANCTI…“

(V mene otca i syna i ducha svätého…)

Gabriela sa modlila nahlas a keď ticho preťal démonov výkrik, Lesia až nadskočila. No neprestala sa sústrediť. Gabriela stále dookola odriekala modlitbu a vedená svojou silou ochromila diabla natoľko, že keď k nemu Viktor priložil artefakt, jeho démonická podstata sa začala rozplývať a za zvukov modlitieb sa premiestnil dovnútra pasce. Celé to trvalo do okamihu, kým sa Gabrielina ruka nedotkla nádoby. Vtedy sa im s Viktorom spojili pohľady.

,,Krvácaš,“ bolo prvé, čo jej povedal.

REKLAMA

Oči jej jemne pohasli, no jej sila a žiara jej aury nie. Stále bola anjelsky čistá, no z nosa jej stekala krv. Nevenovala však tomu pozornosť, nemala ako si ju zotrieť, keďže všetci traja mali obsadené ruky.

,,Ty tiež,“ odpovedala mu rovnako, keď si ho obzerala.

Oblečenie aj telo spolu s rukami mal celé od krvi, ale evidentne si z toho nerobil ťažkú hlavu.

,,Nie je moja,“ pokrčil plecami a zhlboka sa nadýchol, pretože pri predstave, kde tie ruky mal, sa mu stále dvíhal žalúdok. Okrem toho mal sto chutí hodiť ten artefakt niekde do kúta, vziať Gabrielu do náručia a nikdy ju nepustiť. Už je koniec a ona žije.

,,Ešte nie je koniec!“ náhlivo sa ozvala Lesia, akoby mu čítala myšlienky, pretože to tentoraz naozaj urobila. ,,Budeme potrebovať krv nás troch. Iba spoločne ho naveky uväzníme. Iba krv nás troch…“ hlesla nakoniec, akoby vysloviť to proroctvo stálo Médium priveľa síl.

Gabriela…

Pomôžeme vám…

Gabriela sa okamžite otočila za hlasmi, ktoré sa jej prihovárali a zbadala Mavky. Vystupovali z tieňov, v húfoch sa k nimi približovali a obchádzali pošmúrnosť, ktorá zakrývala múry kláštora ako čierne pohrebné súkno. Postupne sa tiahla až k nim. Lesia mala pravdu, ešte nie je koniec. Mavky sa im ponáhľali na pomoc.

,,Mavky… to sú Mavky, prišli nám pomôcť,“ povedala im Gabriela a tvár sa jej rozjasnila nádejou, keď zbadala, ako sa v zástupe rozmiestňujú okolo nich do kruhu a spomedzi nich vyšla…

,,Ellinor!“ vydýchla Lesia užasnuto.

,,To je tá stará Mavka, čo ťa vtedy v lese korunovala počas…“ prehovoril Viktor a zmätene sa obzeral vôkol seba. Mal s Mavkami svoje skúsenosti a nejako extra pozitívne neboli.

Všetci traja sledovali, ako sa Mavky okolo nich roztancovali a svojimi silami sa snažili udržať temnotu ďalej od trojice. Vydávali pritom rôzne zvuky a poniektoré sa menili na zúrivé fúrie a cerili žlté zuby, gániac zlovestnými zelenými očami.

Ellinor k nim kráčala pokojne a držala v rukách malú striebornú dýku s vyrezávanou drevenou rukoväťou, ktorej čepeľ sa leskla v odraze Gabrielinej aury.

Krvou vás troch naveky spečatíme démonov osud a uzavrieme ho, aby opäť nemohol rozsievať smrť, beznádej a zlo na tomto svete,

prihovorila sa im, keď k nim pristúpila a ani jeden z nich nepomohol spustiť zrak z čepele noža. Uvažovali, koľko ich krvi bude potrebnej.

Krv Nefelim, Privolávača a Média…

Rýchlo, kým sa démonovi nenavrátia sily…

Druhú šancu mať nebudete!

Vtedy sa všetci traja pustili, tým pretrhli spojenie a artefakt sa začal nekontrolovateľne triasť. Temné súkno zo stien kláštora sa lialo na zem a rútilo sa priamo na nich.

Ukážte mi dlane… ale rýchlo! nabádala ich Ellinor a oni ju okamžite poslúchli. Toto ani nepotrebovalo komentár. Všetci traja nastavili ruky k Mavke dlaňami nahor a ona im ich postupne rozrezala. Krv, ktorá sa im z rany rinula, bola ich nádejou a bolesť preto nič neznamenala.

Zovreli ruky v päsť a nahli sa nad sošku. Kvapky krvi pri dotyku s nádobou predstavujúcou väzenie nebezpečne syčali, až kým ju kvapka po kvapke celú nezmáčali. Odrazu znehybnela.

Krv za krv bola obetovaná, zašepkala Ellinor a Mavky okolo nej sa radostne roztancovali.

Všetci traja nakoniec uchopili artefakt rozrezanou dlaňou a držali ho, kým Gabriela odriekala modlitby. Sila troch bola naveky spečatená, no koľko nevinnej krvi muselo pretiecť, aby sa proroctvo naplnilo?