Hneď po tom, čo vyšli z kaplnky na čerstvý vzduch, ich prekvapilo, aká jasná noc plná hviezd nastala. Nik z nich už nevenoval čo i len jediný pohľad soche s ohyzdným „obyvateľom“, keď konečne odchádzali. Viac si ich pozornosť nezaslúžil.
Viktor pomohol Gabriele vyjsť von a potom aj zvyšným ženám, lebo vchod do kaplnky bol už napoly rozpadnutý po útokoch démona, ktorých rezonancia dosiahla až sem. Všade vládlo ticho… také… celkom obyčajné.
,,Počujete to ticho?“ spýtal sa Viktor a prekvapene sa obzeral vôkol seba. ,,Nepamätám si, kedy to bolo takto naposledy.“
,,Ani ja.“ Gabriely sa zmocnil dojem, že hádam nikdy nežila normálne. Démon bol jej súčasťou tak dlho, že…
Gabriela…
Vtom to začula. Všetci to počuli a svorne sa otočili. Bola to Ellinor. Stála v celej svojej kráse na okraji lesa, medzi sutinami kláštora, v zastúpení Maviek, stojacich v tieni stromov, a vystierala k nej ruku.
Je čas…
Čas? Ale na čo? Nič viac nepovedala a ani nemusela. Gabriela to pochopila. Bol čas odísť. Pripojiť sa k Mavkám tak ako kedysi Ellinor.
Lesia smutne sklonila hlavu a tvár jej okamžite zmáčalo množstvo sĺz, ktoré sa neúspešne pokúšala zamaskovať. Matka predstavená prekvapene otvorila ústa a tiež sa jej po tvári rozkotúľala slza, lebo všetky ostatné už vyplakala za zomrelé sestry.
Jedine Viktor ničomu nerozumel. Stál tam ako stĺp a hľadel z jednej zronenej ženy na druhú, ale odpovede na nevyslovenú otázku sa nedočkal.
,,Na čo je čas?“ zmätene sa spýtal, podvedome Gabrielu pevnejšie uchopil za ruku a zastal si pred ňu ako jej ochranný štít. ,,Kam ju to voláš?!“
Nastal tvoj čas, Nefilim.
Obetovala si sa pre tento svet a teraz musíš ísť s nami.
,,Nie, nemusí… nič nemusí!“ zavolal na ňu Viktor. ,,Gabriela je úplne v poriadku, nič jej nie je!“ kričal na Ellinor nahnevane a potom sa pozrel opäť na všetky ženy. Čakal, že potvrdia jeho slová, ale ony mlčali. Nepovedali ani slovo. Každá len odvrátila zrak, aby sa nemuseli pozerať na jeho utrpenie.
,,Nemôžeš ísť s nimi!“ rýchlo sa obrátil späť ku Gabriele. ,,Ty tam predsa nepatríš.“ Uchopil jej tvár do dlaní a vtisol jej na pery bozk. Veď bola celkom živá. Ničomu už nerozumel. Prečo mu ju chcú vziať? Veď môžu byť spolu naveky šťastní. Nie je predsa život o tom? Byť spolu?! Mať svoj happy-end?
,,Prepáč mi,“ zašepkala Gabriela a aj ona mu nežne položila dlaň na tvár a opätovala mu bozky. Slzy smútku sa zmiešali spolu s tými jeho, keď jej kropili tvár.
,,To nemôže byť pravda,“ zašepkal zničene, zatvoril oči a oprel si čelo o to jej. ,,Nemôžu mi ťa vziať, keď som ťa teraz konečne našiel.“
,,Vybrala som si to. Vedela som, čo sa stane.“ Chcela zmierniť jeho bolesť, no sama trpela rovnako. Vtedy v noci to bolo to najťažšie rozhodnutie, aké kedy spravila.
,,Ale mňa si sa nepýtala!“ vyčítal jej, ale hovorilo z neho len zlomené srdce, ktoré krvácalo viac ako všetky rany sveta. ,,Nespýtala si sa ma, či chcem žiť bez teba. Rozhodla si za nás oboch a to nie je fér!“
,,Prepáč. Prepáč…“ šepkala stále dookola a bozkami sa ho snažila utíšiť, kým si ju tuho neprivinul do náručia. Ich aury, spojené a posilnené láskou, žiarili tak mocne, až Lesia zalapala po dychu. Smútok, láska a bolesť, to všetko spojené v jedno. Jediný, kto si to spojenie duší neuvedomoval, bola práve Nefilim s Privolávačom.
,,Nikam ťa nepustím!“ Schoval si tvár do jej vlasov a telo sa mu triaslo potláčanými vzlykmi. Už nikdy neucíti jej vôňu. Už nikdy ju neobjíme. Už nikdy…
Pokračovanie na str. 3.
Andrea Bercik
Pridajte komentár