Andrea BercikObdivujete fotografie s nápadom? Originálne zábery, z ktorých srší istota, že ich tvorca dokonalo ovláda kumšt ich tvorby? Košický fotograf Fero Iván aktuálne prezentuje výber z celoživotnej tvorby v Múzeu Vojtecha Löfflera. K výstave, ktorá potrvá do 2. augusta, ho ani tak neinšpirovali výročia 44 rokov fotografovania a 20 rokov v Tlačovej agentúre Slovenskej republiky. Dôvodom jej vzniku je poďakovanie sa manželke Soni, ktorá ho celý život podporovala vo fotografovaní.
Pramenila láska k svetu fotografie v tvojom prípade z rodinného zázemia? Fotil niekto z rodiny?
Určite bol spúšťačom všetkého môj otec. Spomínam si, ako nás s bratom fotil v záhrade s narodeninovou tortou a mne sa to veľmi zapáčilo. Obzeral som si jeho Flexaret a bol som nadšený, keď mi po pár hodinách ukázal hotovú fotografiu. Čoskoro sme začali fotiť aj my, po čase mi kúpil môj prvý fotoaparát, Korinu. Následne sme vyprosíkali, aby nám kúpil aj zväčšovací prístroj a postupne sme v kúpeľni vyvolávali filmy a potom zväčšovali fotografie. Celý ten proces mi pripadal nesmierne očarujúci.
A až tak ťa to chytilo, že to predurčilo tvoju profesionálnu kariéru?
Mňa to zaujalo tak silno, že som sa tomu začal venovať v každej voľnej chvíli. No a, samozrejme, hľadal som nejakú školu, kde by som mohol fotografiu študovať. Našťastie som naďabil na ŠUP-ku, čiže Strednú umelecko-primyslenú školu, ktorá v tom čase fungovala sotva 3 roky. Nastúpil som v roku 1977, takže sa dá povedať, že som bol jedným z prvých absolventov.
Aj brat sa vybral týmto smerom?
Nie, ja som bol skôr umeleckejšie zameraný a jeho bavila technika.
Niekedy si aj kreslil, alebo ani nie?
Len máličko kvôli prijímačkám. Nebola to moja záľuba.
Ale to umenie v tebe je – stačí sa pozrieť na niektoré tvoje fotografie. Určite to nie sú vyslovene len reportážne kúsky.
Ono aj každú reportážnu fotku je možné nejakým spôsobom ozvláštniť. Pridať trošku výtvarna, aby to nebol len bežný záber, ale niečo zaujímavejšie. Buď to nafotiť cez niečo v popredí, zachytiť niečo naviac v pozadí, prípadne použiť netypický uhol záberu… Trošku si čupnúť, položiť fotoaparát na zem. Skrátka niečo vymyslieť. Nejde to však vždy. Keď príde premiér, človek je rád, že ho cvakne medzi ochrankármi. Vtedy je to len čisto dokumentačná reportážna novinárska fotografia.
A v čom sa cítiš lepšie? V tej novinárskej alebo v umeleckejšej?
Vieš, ono aj novinárska niekedy poteší. Keď nafotíš významnú osobnosť, ide to do sveta. A keď ti ešte zavolajú vydávajúci, že to prevzali aj zahraničné agentúry, tak je človek rád, že jeho robota nevyšla nazmar. Ale je to taká povinná jazda, dá sa povedať.
Je to práca.
Je to práca, ale občas poteší, keď máš publicitu. Lebo vieš, keď sa to založí do archívu a nikto o tom nevie, tak máš taký pocit, že „bol som tam, ale asi možno zbytočne“.
Kto ťa najvýraznejšie formoval? Študoval si u pána Smieška. Bol to on?
Bol to môj prvý profesor, ktorý nás naučil rôzne grify alebo ako sa tomu hovorí. Skrátka všetky finty. Už vtedy bol vynikajúci fotograf a viedol nás k tomu, ako sa máme pozerať na fotografiu a ako ňou dokázať vyjadriť naše pocity. Získal som na fotografiu úplne iný pohľad. Dovtedy som si fotil napríklad len pekné veci – pekného psa či mačku. Nebolo tam však nič viac, išlo len o dokument. Ale Smieško nám otvoril oči, naučil nás, čo všetko sa dá fotografiou povedať a ako to povedať a vyjadriť.
Čo ťa ovplyvnilo po škole?
Nastúpil somdo Komunálnych služieb – ešte za socializmu. Tam som sa venoval dokumentačnej fotografii a voľnou tvorbou som sa nemohol uplatniť. Vtedy nebolo toľko fotografov, ani poriadna profesionálna technika, a keď si niekto napríklad chcel zavolať fotografa na oslavy, zavolal do Komunálnych služieb a my sme prišli a nafotili. Fotil som naozaj všetko – zjazdy, konferencie, sobáše, uvítania detí aj pohreby či kremácie. Proste všetko. Dokonca aj kominárov na streche o piatej ráno.
Určite si tam však až tak dlho neostal, že?
V roku 1994 som nastúpil na miesto Veroniky Januškovej do Slovenského Východu. Ona totiž išla do Korza a hľadala náhradu. Tam som sa oboznámil s novinárskou fotografiou, čo bol pre mňa zase celkom iný svet.
Ani tam si však nepobudol až tak dlho a napokon si zakotvil v tlačovej agentúre. V TASR si už 20 rokov. Bežný človek si predstavuje, že jednoducho nie je možné vydržať ten nápor tak dlho a nevyhorieť. Ako si to zvládol?
Vysvetlím to. Nevyhoríš tam. Ešte medzitým som bol vo Večerníku a bola to zaujímavá, hoci lokálna robota. Máločo sme išli za hranice mesta, fotili sme lokálne akcie. Následne som pôsobil rok v ČTK. No a potom nastal zlom v mojej kariére, keď išiel Sváťo Písecký do dôchodku v roku 2005 a nastúpil som do TASR. Odrazu som zistil, že keď človek robí pre agentúru, je to úplne iná robota. Povedal by som vážnejšia, na vyššej úrovni, človek si na nej dá aj viac záležať, pretože fotky idú do sveta. Zmenil sa mi pohľad na fotografiu. A človek nevyhorí preto, lebo nezapadne do sterotypu. Stále ho čaká nejaké prekvapenie. Navyše, vo Večerníku som za deň niekedy robil 5 aj viac akcií a v agentúre robím jednu, prípadne niekedy aj viac, podľa aktualít v daný deň.
Čiže tam nie je až taký časový tlak?
Iste, ten tam je, lebo je to rýchla robota a všade behám s notebookom. Fotky vydávam priebežne online. Stres tu je a veľký, ale človek si na to zvykne. Vredy našťastie nemám. (Smiech.) Plus si užívam, fotíme doslova všetko. Kultúru, spravodajstvo aj šport. Niekedy mi povedia, choď do Tatier a nafoť, ako sa pripravujú lyžiarske strediská, inokedy idem napríklad na Majstrovstvá Európy do zahraničia. Každý deň je iný.
A v čom si sa tak najviac našiel? Je niečo, čo fotíš najradšej?
Napríklad taký šport som fotil naozaj nerád. Vo Večerníku som sa ho vždy stránil a bol som rád, keď išiel pán Berenhaut, známy športový fotograf. V tlačovej agentúre však človek nemá na výber, tak som mu musel prísť na chuť. Musel som začať vyrábať fotky, ktoré budú akceptovateľné a použiteľné. A dnes už môžem povedať, že nemám s ničím problém – či ma pošlú na šport, politiku alebo koncert Eltona Johna, vždy ma to baví. Teším sa, čo nové zažijem a koho stretnem.
A čo keď musíš fotiť tragické udalosti? Ako sa dokážeš obrniť?
Veľmi ťažko. Som citlivý človek, veľakrát skoro až plačem, keď vidím tú skazu. Napríklad výbuch paneláka v Prešove. Je paradoxné, že som práve s tým vyhral prvú cenu Slovak Press Photo, zrejme to bolo práve témou.
To je veľmi sympatické, že si uvedomuješ aj túto možnú rovinu. Málokto by si pripustil, že mohol u poroty zapôsobiť aj tento citlivý rozmer, klobúk dolu. Ale ty si toho povyhrával ešte oveľa viac.
Napríklad v Czech Press Photo som vyhral cenu Sony, to bolo ešte v ČTK. Bolo to s milou fotkou, ako novorodeniatka majú na ušiach slúchadlá a počúvajú klasickú hudbu. A povyhrával som asi 5 cien v rámci Syndikátu novinárov.
A na ktorú fotografiu si najviac hrdý ty sám?
V ostatnom období je to fotografia Čiarový kód lesa. Už na prvý pohľad vyzerá zaujímavo, lebo je maximálne jednoduchá, ale má výpovednú hodnotu. V skutočnosti je farebná, ale pôsobí čierno-bielo. A sneh je tak pekne priamo v strede stromov, že sa to strieda naozaj ako čiarový kód.
A kde vznikla?
V zime na Jahodnej. Išiel som od lyžiarskeho strediska k autu, mal som dlhý objektív a keď som sa do neho pozrel, zaujal ma tento výnimočný záber. Samozrejme, ešte som ho orezal, lebo ja stále hovorím, že výrez tvorí 50 % úspechu fotografie. Niekedy nemám čas urobiť dokonalú kompozíciu, lebo sa ponáhľam, tak urobím širší záber a v počítači to krásne orežem. Až vtedy fotografia získa život, vtedy podľa mňa spieva, lebo všetko rušivé odstránim. A ja mám rád čisté zábery. Všetko rušivé musí preč.
Pokračovanie na str. 2.
Košice Región Turizmus
tlačová správa
Pridajte komentár