Riaditeľ Detskej železnice Košice Ľubomír Lehotský: Teší ma priazeň a spokojnosť našich cestujúcich

Železnica, ktorej „velí“, je technickým unikátom a naozajstným skvostom, ktorý nemá konkurenciu. Pod krídla si ju s Petrom Kočiškom a partiou nadšencov vzal pred 14 rokmi a odvtedy jej sláva výrazne stúpa. Aké to však v skutočnosti je mať pod palcom v dnešnej dobe atrakciu, ktorá je kultúrnym dedičstvom, no nie sú na ňu financie? A čo pri nej Ľubomíra Lehotského stále drží a núti nevzdať to?

Keď ste železničku pred 14 rokmi preberali, bola tu jedna unimobunka, koľajnice zarastené v tráve a k dispozícii iba tri vagóniky a jeden parný a jeden motorový rušeň. Manuálne ste si všetko museli zrejme riadne odpracovať.

Manuálna práca je tu výrazne prítomná doteraz. To by nás však ani tak nezaťažovalo, ale extrémne pribudlo byrokratickej práce, čo je až neuveriteľné. V prvých dvoch rokoch sme mali 2 šanóny, dnes ich máme sto. Je neuveriteľné, ako sa v tomto štáte pristupuje k pamiatkam, doprave, železnici, nadšeniu niečo budovať… Je to skrátka neuveriteľné!

REKLAMA

REKLAMA

Ešte stále vás to napriek tomu baví? Postupne ste si urobili kurz kuriča, rušňovodičský kurz, na univerzite dokončili doktorát aj strategické riadenie… neprišli ste rokmi o romantické predstavy?

Ja som si urobil časť odbornej kvalifikácie ešte predtým, než sme železničku prevzali. Bolo to moje hobby a ovládam každú jednu funkciu od upratovača cez kuriča až po to, že som nedávno v Prahe skončil manažérsku školu riadenia, lebo železnička je podnik, ktorý treba vedieť dobre riadiť. Dokonca sme si vytvorili aj ďalšie aktivity, ktorým sa snažíme privyrábať  si na chod a prevádzku detskej železničky. Doslova a do písmena chodíme v noci ťahať nákladné vlaky, vykladať nákladné železničné vozne, aby sme si aspoň trošku finančne pomohli.

Kto konkrétne?

Ľudia z našej železničky, ktorí majú odbornú spôsobilosť rušňovodiča alebo posunovača. Ponúkame firmám služby ako záskok alebo aj pravidelnú obsluhu. To všetko je však nad rámec našich povinností. Všetci, čo tam chodia, vedia, že časť peňazí priamo putuje na detskú železnicu, pretože sme sa dostali do štádia, keď túto atrakciu nedokážeme sami utiahnuť. Sponzori sa nehrnú, pomoc mesta je síce stabilná, ale oklieštená a štát túto historickú atrakciu, národnú kultúrnu pamiatku, pamätihodnosť mesta Košice, Zážitok roka 2024 v KSK či prvok v zozname nehmotného kultúrneho dedičstva na Slovensku vôbec systémovo nefinancuje. 

Ani krajská samospráva?

Aj tá len cez ojedinelé projekty, no vďaka aj za nich. Jedinou stálicou je zatiaľ mesto Košice, no ani v prípade mesta nejde o dotáciu, ale o objednanie si služieb v stále rovnakej hodnote. No vezmite si, kde sa za posledné roky posunula cena uhlia, nafty, energií, výplat, odvodov… My s tým žijeme a musíme to vykryť a čo je najhoršie, odpadli aj sponzori – nie je priaznivá doba. 

Nemáte občas pocit, že je to až akýsi boj proti veterným mlynom? Raz vám skríži cesty živelná katastrofa, inokedy vandali či havária… Že akoby človek nadobúda pocit, že nikdy nebude dobre. 

Áno. Ale keby sme si to pripustili, to by nebolo dobre. Situácia však rozhodne nie je uspokojivá a je žalostné, že tento štát nevie systematicky podporiť  nadšenie. Lebo keby to mal prevádzkovať štát, tak ho to stojí 50-krát viac. A keby nás podporil aspoň jednou pätinou, náš rozvoj a práca by boli oveľa efektívnejšie. 

Máte však túto prácu stále rád, že?

Som z nej občas vyčerpaný, ale milujem ju. Lenže keď som unavený z iných vecí, tak vždy utekám do práce, lebo ma to v nej teší a stále mám pocit, že to, čo robíme, niečo prináša. Prejavuje sa to u cestujúcich – v ich priazni a spokojnosti. Zatiaľ sa nám stále darí ísť krivkou hore. Žiaľ, stále je veľa Košičanov, ktorí si našu železničku ani neboli pozrieť zblízka, lebo sú presvedčení, že je len pre deti. My pritom máme vozne a rušne, ktoré niekedy reálne jazdili na železniciach a prepravovali ľudí, takže áno, vojdú sa do nich aj dospelí. (Smiech.) Snažíme sa robiť veľa aj na poli osvety a propagácie pre nás i mesto Košice a patríme medzi 7 najúspešnejších atrakcií v meste. A prichádza k nám stále viac a viac návštevníkoch zo Západného a Stredného Slovenska, Poľska, Maďarska, Čiech, Francúzska či Nemecka. 

Nezapriete v sebe novinára, teraz ste dokonca rozbehli vlastnú talkshow Výhybka, píšete básničky aj rozprávky, tiež odborné texty. Máte aj ďalšie sny a vízie?

Kreatívny potenciál vo mne stále je a asi by som nevedel žiť bez tvorenia. Vždy však za všetkým cítim istú zodpovednosť. Odborné knihy píšem preto, že som vyštudovaný historik a stále ma to zaujíma. Ako bývalý novinár sa vyjadrujem aj k veciam verejným. A na detskej železnici je to aj trošku šou, keď s ľuďmi komunikujem. Teraz som to chcel zhmotniť do nového formátu v podobe talkshow, aby sme aj v inej úrovni a na inom kanáli dali vedieť o sebe, o našom potenciáli, možnostiach, energii a hodnotách. 

Veľa toho robíte aj pre mesto Košice ako také? Cítite takú potrebu?

Sme aj občianski aktivisti, chceme pretvárať mesto, lebo nám na ňom záleží. Sme tvoriví, ale poznáme svoje hranice, aj finančné. Nemám pocit, že sa situácia prelomí k lepšiemu, ale myslím, že investori a podnikatelia majú peniaze. Možno len stačí presvedčiť niekoho, kto by chcel strategicky vstúpiť do tohto nášho „podniku“. Len čo by vstúpil silný hráč, ako napríklad do niektorých lyžiarskych stredísk, okamžite sa posunieme. Som o tom presvedčený. Silný investor môže byť len na prospech veci. My si železničku nechcem vziať do hrobu, chcem, aby tu bola pre ľudí, aby spájala, nielen stanice, ale v lone prírody aj rodiny a medziľudské vzťahy. 

Čo okrem financií by vám pomohlo?

Pochopenie ľudí a väčšiu dobrovoľnícku aktivitu. Máme naozaj stále málo pomocníkov. Prijali by sme tiež, keby sa aspoň rodičia detí, ktoré k nám chodia, aktívnejšie podieľali a viac sa zaujímali, čo ich deti u nás robia, ako nám môžu pomôcť. Všetci predsa majú nejaké kontakty, niekde pracujú, majú isté možnosti…, nestojí to veľa prísť za šéfom a povedať: „Nevieme nejako pomôcť tým bláznom z detskej železničky?“ Toto mi chýba. Všetci sú tu naučení, že železnička nejako funguje, ale to, že sme na hranici síl, to si nik nevšíma. 

Napriek všetkému ste sa nechali počuť, že sa vám už akoby splnili všetky sny. Máte krásnu veľkú rodinu, prácu, ktorá vás napĺňa, viete sa realizovať aj v iných odvetviach, ktoré vás bavia. Čiže aj keď sa tu trošku sťažujete, ste šťastný, že?

Mám ešte niekoľko snov a to, aby v tejto republike bolo lepšie. Aby si ľudia začali navzájom rozumieť. Ja sa snažím spájať a nevyhraňovať a detská železnica je tiež o tom, aby spájala, aby ľudia v príjemnom prostredí zabudli na problémy, aby sa niečomu priučili, poobdivovali, vypli. Chcel by som ju odovzdať niekomu, o kom budem vedieť, že sa o ňu postará. Aby to nebol projekt, ktorý sa skončí naším odchodom – najmä Petra Kočiška a mňa. Už sme po päťdesiatke a tiež musíme myslieť na to, že sa nedá stále skákať z rušňa a ležať pod vagónom, aj to celé riadiť. A, samozrejme, kto by nechcel byť šťastný v rodine. Mám 5 detí, ktoré si postupne zakladajú svoje rodiny, a chcem byť toho súčasťou. 

Verejnosť vo všeobecnosti Detskú železnicu Košice vníma tak, že prepravuje primárne deti. Ono to však už ani z histórie nie je vôbec tak a pôvodne vznikla preto, aby vychovávala mladých železničiarov. Povedzte teda, či v tom pokračujete, či je o to záujem a čo vlastne deti na železničke robia.

Detské železnice primárne vznikli za účelom motivovať mládež pre prácu v „modrej armáde“. Vznikol jednoduchý model, podľa ktorého sa niekde v zábavnom alebo mestskom parku postavila jednoduchá, veľmi často úzkorozchodná železnica, ktorú mali obsluhovať, pod dozorom dospelých, deti. Takto otvorili v roku 1935 aj prvú zdokumentovanú a dnes najstaršiu detskú železničku na svete, ktorá dodnes premáva v parku Mushtaidi gruzínskeho hlavného mesta Tbilisi. Vznikali však aj ďalšie, v Kazachstane, Gruzínsku, Azerbajdžane, Sovietskom zväze, Poľsku, Maďarsku i Nemecku. Musím však povedať, že väčšina z nich bola postavená bez väčšej fantázie, čisto otrocky, v duchu budovateľského socializmu. Ale naša košická je naozaj iná a myslím, že aj najkrajšia zo všetkých. 

Premávajú na nej dodnes trochu menšie, no nie práve detské vagóniky a rušne…

Prívlastok „detská“ má najmä kvôli detskej obsluhe. Zároveň je to však železnica, ktorá je technickým unikátom aj skvostom v zmysle zasadenia do lona prírody. Vyhľadávajú ju turisti doslova z celého sveta, zrejme aj kvôli historickej technike – máme tu najstarší úzkorozchodný prevádzkovaný parný rušeň v Európe ešte z roku 1884.

Pokračovanie na str. 2.