Riaditeľ Detskej železnice Košice Ľubomír Lehotský: Teší ma priazeň a spokojnosť našich cestujúcich

A ako je to teda s tou detskou obsluhou?

Keď sme v roku 2012 preberali detskú železnicu, ona už od roku 1989 fungovala bez detskej obsluhy. Spravovala ju štátna firma – ŽSR, ZSSK a Dopravný podnik mesta Košice. Hneď ako sme stabilizovali ekonomické a technické podmienky, obnovili sme aj detskú obsluhu, ako jeden z najhodnotnejších fenoménov tejto atrakcie. Myslíme si, že je to kus kultúrneho bohatstva, aj keď musím povedať, že je to na celej našej práci asi to najnáročnejšie. 

Ako to myslíte?

Techniku a náročné opravy, aj keď nemáme náhradné diely, sme sa už ako – tak naučili s kamarátmi z iných úzkorozchodných železníc vyriešiť. Dá sa opraviť skoro všetko, len to stojí veľa peňazí. Ale najviac sa treba starať práve o tieto deti, to je budúcnosť, nech to znie akokoľvek pateticky.  Robíme to úplne bez nároku na honorár, čo je smutné a na túto prácu s mládežou nám absolútne nik neprispieva a na tento druh činnosti nevieme zohnať ani žiadne granty.  Ale zároveň je táto práca asi to najkrajšie. Nevenujeme sa im účelovo, aby sa z nich stali železničiari, chceme skôr, aby sa z nich stali zodpovední mladí ľudia – kreatívni, a úspešní na akomkoľvek poli. 

A vyrástli z niektorých aj reálni železničiari?

REKLAMA

Samozrejme, máme už viac ako desiatku ľudí, ktorí skončili na železniciach, ďalší potom na vysokých dopravných a technických školách, univerzitách či už na Slovensku alebo v zahraničí. Ale najväčšiu radosť máme, keď sa deti zapájajú do rôznych seminárnych prác, zúčastňujú sa odborných medzinárodných súťaží s naozaj skvelými výsledkami.

Cielene deti vyhľadávate?

Samy sa prihlasujú, plus robíme 2-krát ročne tzv. nábor. Má to však svoju krivku – do mesiaca  odpadne 20 percent, do konca sezóny ďalších 30 percent. No a potom sa vždy necháme prekvapiť, koľkí prídu v ďalšej sezóne. Máme však aj krásne príklady ľudí, ktorí sú pri nás od začiatku, teda už 14 rokov. Sú úspešní, majú svoje práce v rôznych podnikoch a napriek tomu sa k železničke stále vracajú.

Dá sa teda povedať, že ste niečo ako rodinný podnik? Teda skôr jedna veľká rodina?

To asi nie. Je to veľmi špecifické. Sme skôr inkubátor, trenažér či laboratórium, Veľmi ťažko sa nám riadi samotná organizácia, kde máme najrôznejšie úrovne spolupracovníkov, ale nie iba stálych zamestnancov. My máme okrem nich brigádnikov, študentov, dôchodcov, dobrovoľníkov, živnostníkov… A dobrovoľníci sa ďalej delia na odborne zdatných, alebo len ochotných, plus ešte malé deti, od ktorých neočakávame žiadnu prácu, len prezentáciu. Učíme ich ráno prísť včas do práce, komunikovať s ľuďmi, urobiť poriadok za sebou aj za cestujúcim… Odchádzajú od nás po nejakom čase podkutí a komunikačne i vedomostne vybavení.

V roku 2012, keď ste železničku preberali,  ste odkúpili jednotlivé vláčiky? 

Áno, museli sme ich odkúpiť. Žiadna symbolická cena z 1 euro sa nekonala. Nemali sme šťastie, ako iní, ale nenariekame a nezávidíme tým, ktorým sa to podarilo vyrokovať menej bolestnou cestou. Dnes vidíme, že objem prepravy sme ďaleko na najvyššom mieste s celoročnou prevádzkou. Za tie roky sme navyše prikúpili postupne dvakrát toľko vozidiel ako na začiatku. Dnes sú to zrenovované historické skvosty, ktorými sa môžu Košice pýšiť široko – ďaleko. 

Ako sa k takýmto vozidlám dostávate? 

Keďže sme už pomerne známi, hoci pred 15 rokmi o železničke vedeli prakticky iba Košičania, a aj ja sa už dlhšie pohybujem v prostredí úzkorozchodných železníc v Európe, tak sa občas vyskytne nejaká ponuka. Celkom sa nám v minulosti darilo v oblasti grantov,  podarilo sa nám aj zakúpiť a opraviť viaceré historické vozne zo Švajčiarska, Rumunska, Talianska, Česka či Poľska. Dnes sú ozdobou železničky.