Kamila Prextová stojí na čele Slovenskej asociácie knižníc: “Slovensko má vo vzťahu ku knižniciam čo doháňať”

Po schválení minimálnej mzdy na rok 2026 budú mať knihovníci a upratovačky rovnaký základný plat. Napriek tomu sa v knižniciach zanietení zamestnanci musia venovať aj PR a marketingu, organizujú množstvo podujatí a vyžaduje sa od nich maximálna kreativita. Kamila Prextová, ktorá je aj riaditeľkou Knižnice pre mládež mesta Košice (KMK) a najnovšie sa stala prezidentkou Slovenskej asociácie knižníc, je najpovolanejšou osobou, ktorá vidí “za oponu” a presne vie, čo knižničný svet potrebuje a čo ho trápi.

Prečítajte si:

• či vôbec v dnešnej dobe je záujem o prácu knihovníka

• koľko by mali knižnice na jedného človeka ročne investovať do knižničného fondu

• prečo sme na Slovensku vo vnímaní knižníc pozadu

• čo je na tejto práci podľa nej najkrajšie

• a či sama vôbec stíha čítať knihy

Čo myslíte, prečo sme vlastne na Slovensku vo vnímaní knihovníka a knižnice ako takýchto pozadu oproti tým iným krajinám? Čím to je? Prečo sa to tak vyvinulo, že sa to dostalo do toho štádia, že si to štát až tak neváži?

Vplýva na to viacero historických, kultúrnych, spoločenských aj systémových faktorov. Slovensko ako krajina dlhodobo neinvestuje do kultúry ani vzdelávania na úrovni porovnateľnej s vyspelejšími krajinami. Knižnice ako kultúrno-vzdelávacie inštitúcie sú teda logicky medzi prvými, ktoré trpia. Mnohí nerozumejú hodnote knižníc, nevnímajú ich ako moderné centrá celoživotného vzdelávania, komunitného rozvoja, digitálnej inklúzie či podpory kritického myslenia.

Spoločenské stereotypy o knihovníkoch ako „tichých dámach medzi regálmi“ sú veľmi silné. Málokto si uvedomuje, že knihovník dnes musí byť zároveň IT špecialista, komunitný pracovník, pedagóg, kultúrny manažér aj sociálny psychológ.

Knižnice na Slovensku sa síce snažia modernizovať (mnohé robia skvelé projekty!), ale často nemajú kapacity na PR, marketing, či presviedčanie verejnosti a zriaďovateľov o svojej hodnote.

Musím však zase na druhej strane pochváliť to, že už za posledných možno 5-6 rokov sa knižnice opravujú, dokonca sa prestavujú. Aj v rámci našej KMK sme zrekonštruovali už 17 z 19 pobočiek.  Je to skvelé, lebo všetci chceme chodiť do pekných čistých priestorov, chceme si mať kde sadnúť v peknom prostredí,  mať elektrické prípojky, wifi a všetko potrebné. Neradi sa uspokojíme s málom, tak to má predsa byť.

A v čom je potom najväčší problém, keď teda prestavba nie?

V iných krajinách sa viac investuje napríklad do nákupu kníh. A knižnice u nás si nedovolia veľa míňať zo svojho rozpočtu. Väčšinou majú na mzdy, prevádzku a len malinkú časť vyčleňujú na nákup knižničného fondu. Lenže keď nebudeme mať skvelý knižný fond, tak do knižnice nebude nik chodiť.

Koľko je také optimum, ktoré by sa malo do knižného fondu investovať?

Odporúčaná suma na nákup knižničných jednotiek na 1 obyvateľa je 1 euro v kalendárnom roku. Máme to aj v štandardoch pre verejné knižnice, ktoré platia od 1. 9. 2025. Je potrebné zmeniť zákon o povinných výtlačkoch. Bolo by fajn eliminovať počet archívnych a depozitných knižníc, tiež dotiahnuť digitalizáciu. Stále je čo robiť. A určite teraz aj využiť potenciál AI – či už pri spracovaní kníh, pri bibliografickom popise, a pod. a práve ľudský potenciál vieme využiť na niečo úplne iné.

Na čo konkrétne?

Venovať sa viac výberu kníh, odporúčaniam, komunikácii čitateľ –  knihovník.

Pomáha vám pri funkcii prezidentky Slovenskej asociácie knižníc to, že ste riaditeľkou Knižnice pre mládež mesta Košice? Vidíte problémy presne z praxe…

Áno, veľa  porovnávam s našou knižnicou, viem využiť naše dáta. A som presvedčená, že je to dobré aj pre mesto Košice, že som sa stala prezidentkou, pretože budem viac vedieť reflektovať na nejaké otázky a témy. Naša knižnica je v celoslovenskom merítku veľmi dobre vnímaná. Pochválim sa aspoň dvomi aktivitami z veľkého množstva, a to že vydávame katalóg najlepších detských kníh, ktorý má veľkú váhu a organizujeme webinár pre knihovníkov a pedagógov Akadémia moderného knihovníka a mnoho iného. Patríme medzi špičkové knižnice na Slovensku a aj to mi pomáha, že popri Slovenskej asociácii knižníc sa pýšim aj tým,  že som z Knižnice pre mládež mesta Košice.

V akých knižniciach ste pôsobili pred KMK?

Toto je moja tretia knižnica, kde pôsobím. Predtým som pracovala v Krajskej knižnici P. O. Hviezdoslava v Prešove 13 rokov, potom 3 roky v Štátnej vedeckej knižnici v Prešove a od roku 2011 v Knižnici pre mládež mesta Košice. Od 1. 12. 2019 som tu riaditeľkou. Čiže viem porovnávať. Samozrejme, verejné a vedecké knižnice sa potýkajú s inými problémami.

Čo vás najviac trápi?

Asi najviac, keď tak v rýchlosti rozmýšľam, tak sú to platy pracovníkov v knižniciach. Už včera bolo neskoro otvárať túto tému. Po schválení minimálnej mzdy na rok 2026 budú mať knihovníci, mzdári, účtovníci a upratovačky rovnaký základný plat. Nie je to v poriadku.

Čo jednotlivé pozície v knižniciach? Zodpovedajú súčasným požiadavkám?

Samozrejme, že nie. Knižnice potrebujú dizajnéra, potrebujú správcu sociálnych sietí, projektového manažéra a ďalšie pozície. Tieto pozície neboli v pracovných katalógoch pre knižnice zahrnuté. Povedala by som, že už nemôžeme čakať. Už bežíme v závese za posledným vlakom. Je čas niečo urobiť. Otvoriť katalóg pracovných činností a reštartnúť ho.

Ako je to vlastne so záujmom o prácu knihovníka o prácu v knižnici ako takú? A hlásia sa vám fundovaní ľudia?

Ja mám vyštudované knižnično-informačné štúdiá – bakalára, aj magistra aj rigorózne štúdium. Dokonca aj MBA som si robila s knihovníckou témou. Dnes však o štúdium knihovníctva veľký záujem nie je. Na Prešovskej univerzite sa zrušil odbor.  V Žiline je na Žilinskej univerzite na Fakulte humanitných vied, potom je v Bratislave, v Brne a v Opave.

Pracovať v knižnici by však chcelo veľa ľudí. Na pohovory mi chodia takí, ktorých prvá veta je, že od detstva radi čítajú a je to ich sen pracovať v knižnici. Knižničný systém väčšinou nepoznajú, veď aj odkiaľ by mali poznať. Prínosom je, keď má uchádzač vyštudovaný slovenský jazyk a literatúru, a za sebou prax v organizovaní podujatí.

V akademických alebo vedeckých knižniciach je veľmi potrebné odborné vzdelanie, kde sa skúmajú historické tlače, tam už musí byť zamestnaný človek, ktorý ovláda dejiny, latinčinu, prvotlače a pod.

A prečo ste sa pre takýto odbor rozhodli pred rokmi vy?

Pracovala som v knižnici a lákalo ma štúdium. Otvorili na Prešovskej univerzite a tak som sa prihlásila. Ale nikdy by som nepovedala, že raz sa stanem riaditeľkou knižnice a budem pôsobiť na čele Slovenskej asociácie knižníc. Išlo to nejako plynulo. Prešla som si rôznymi pozíciami.

A čo máte na vašej práci najradšej?

Každý deň je iný. Úplne iný. A stále mám nabitý pracovný program. Verte, že sa absolútne nenudím.  8 pracovných hodín je málo. Takže ešte riešim veľa vecí doma, čím sa v dnešnej dobe už človek nemá chváliť. (Úsmev.) A veľmi sa teším, keď sa nám podarí nejaký krásny projekt. Napríklad naposledy sme otvorili Knižnicu hračiek. Často mi volajú z knižníc po Slovensku, či sa môžu inšpirovať našimi projektmi. A ja stále hovorím, vy sa nemusíte ani pýtať. Len zdieľajte, pridajte tomu niečo vaše, alebo to robte rovnako ako my. A tiež zbožňujem sieťovania a synergie medzi inštitúciami. A na práci prezidentky, čo mám najradšej? Tak to množstvo mailov, čo mi chodí denne. (Smiech.) Ale teraz vážne. Ako prezidentka mám rada, že sa stretávam s novými ľuďmi, že som prizývaná prezentovať knižnice, oslovujú ma organizácie na spoluprácu a asi najviac mám rada, keď sa z maličkostí stvorí niečo veľké.

REKLAMA

A čo byrokracia? Nie je jej vo vašej práci priveľa?

Každý vedúci post si vyžaduje milovať byrokraciu. Už to k tomu patrí. Nemôže byť šéfom ten, kto nemá rád papiere. (Úsmev.) Aj dnes som posielala ako riaditeľka nejaké čestné vyhlásenia, podklady na verejné obstarávanie. Predtým som nevedela veľa o energetických certifikátoch či svietivosti. Teraz už viem. A vo funkcii prezidentky – tam je byrokracie tiež habadej.

A ako vlastne všetko stíhate?

Smejem sa, že sama sebe píšem úlohy – písaným písmom. A potom si ich prepisujem z jedného diára do druhého. (Smiech.) A škrtám. Milujem zvýrazňovače a krásne diáre. Beriem to aj ako psychohygienu, že si v nich aj vyfarbujem, kreslím. Lepím si farebné štítky na strany, ktoré mi vytŕčajú z diára. Ale to patrí ku mne.

Diárov mám naozaj dosť, plus mám veľa vecí aj v mobile. Stále sa snažím postíhať všetko v daný deň, no neustále pribúda čosi nové. A mám takú zvláštnu vlastnosť, že na maily odpisujem hneď. Ľudia si už na to tak zvykli, že ak neodpíšem v ten deň na mail, tak sa ma pýtajú, či som v poriadku a nič sa nestalo. A či všetko stíham? Tak to nie, ale snažím sa.

Stíhate aj čosi čítať?

Čítam, ale rada by som čítala viac. Ale toho voľného času je teraz, keď mám dve funkcie, už veľmi málo.  Aktuálne ma veľmi zaujíma generácia Z. Keď raz budem mať trošku viac voľného času, rada by som urobila výskum medzi zamestnancami knižníc. Stáva sa mi často, že si naberiem kopec kníh domov a po čase ich opäť odnesiem späť do knižnice. Neprečítané. A tak to cirkuluje. Rada však vždy siahnem po dobrom cestopise, prípadne som teraz študovala cyklistické trasy. Zaspávam väčšinou s knihou v ruke a odkladám ju, až keď ma tresne po hlave alebo po nose. (Smiech.) Ale v tom sa asi nájde veľa z nás, však?

Nedávno ste boli zvolená za prezidentku Slovenskej asociácie knižníc. O pár dní nato ste boli menovaná aj za členku Ústrednej knižničnej rady MK SR. Bola to vaša vedomá intenzívna snaha, alebo vás tieto funkcie možno aj príjemne prekvapili, že ste to až tak nečakali.

Dobrá otázka. Tri roky predtým som už bola členkou Správnej rady Slovenskej asociácie knižníc a  každé tri roky sú aj voľby. Zasadá valné zhromaždenie, kde, samozrejme, je potrebné najprv človeka nominovať a s tým musia ľudia súhlasiť. Toho roku som bola oslovená a následne nominovaná, aby som išla do volieb na post prezidentky Slovenskej asociácie knižníc a musím sa priznať, že som to veľmi zvažovala. Valné zhromaždenie Slovenskej asociácie knižníc ma 3. júna 2025 zvolilo za prezidentku.

Prečo ste zvažovali?

Lebo je to veľká zodpovednosť. Pretože času má človek málo a aj v našej knižnici, kde som riaditeľkou (Knižnica pre mládež mesta Košice – pozn. red.), je veľká agenda a potreba celé to manažovať a zastrešovať. Napokon ma však množstvo ľudí, ktorými som obklopená – tí dobrí, milí a zlatí, nemôžem povedať, že presvedčili, ale povedali mi také pekné veci, že som sa rozhodla, že dobre, idem do toho. Mám takú – hovorím zlú vlastnosť, že všetko musím brať vážne a poctivo si plním všetky úlohy. Čiže je to veľký záväzok.

Pokračovanie na str. 2.