Byť pri pacientovi, keď sa lúči so životom, je najťažšou skúškou aj dôležitým poslaním

Dušičkové obdobie prináša spomienky aj otázky o živote a smrti. Pre zdravotníkov nie sú tieto témy vzdialené, naopak, smrť sa stala súčasťou ich každodennej reality. Spomínajú na deti, ktoré odišli priskoro, aj na starých ľudí, pre ktorých je smrť často vykúpením. Ako sa zdravotníci naučili prijať pominuteľnosť, kde v nej hľadajú zmysel a čo im prináša stretnutie s ľuďmi na konci cesty?

Zuzana Jančovičová, vedúca sestra rehabilitačného oddelenia Nemocnice AGEL Bánovce, po skončení školy nastúpila pracovať na detskú onkológiu. „Znie to ťažko a aj bolo. Zároveň to však bolo miesto, kde som zažila tú najčistejšiu lásku, úprimnosť a silu, akú si človek dokáže predstaviť. Prežívali sme s deťmi a ich rodinami každý jeden deň naplno, tie dobré chvíle, aj tie zlé. Tešili sme sa z úplných maličkostí, pretože práve tam sa človek naučí, aké vzácne je to, čo iní berú ako samozrejmosť – jeden deň bez bolesti, kúsok čokolády, obyčajné „dnes je mi lepšie“, začína svoje rozprávanie.

Zuzana si pamätá všetky tie malé, silné okamihy, ktoré sa jej zapísali hlboko do srdca. „Nikdy nezabudnem na prvé Vianoce strávené s deťmi v nemocnici. Na Silvester, keď sme namiesto ohňostrojov ticho sedeli pri sebe a želali si len zdravie. A nikdy nezabudnem ani na prvú stratu. Na ten moment, keď sa vo vás niečo zlomí, ale v tej bolesti v sebe nájdete silu objať matku, stáť pri nej a byť tichou oporou. Vtedy sa z personálu stáva rodina. A z oddelenia domov,“ spomína Zuzana Jančovičová. Dnes s odstupom rokov hovorí, že práve tieto deti ju naučili, čo znamená žiť. „Niektoré z mojich detí tu, chvalabohu, stále sú. S niektorými som dodnes v kontakte a ich životné príbehy mi prinášajú radosť a hrdosť. Na iné spomínam so slzami v očiach, ale aj s pokorou. Nie sú tu fyzicky, ale zostali vo mne, v mojej pamäti, v srdci, v hodnotách, ktoré mi odovzdali. Áno, niečo mi aj vzali, kus bezstarostnosti, možno ilúzie o spravodlivosti sveta. Ale oveľa viac mi dali. Dali mi schopnosť vážiť si zdravie, vnímať krásu každodennosti, objímať svojich blízkych častejšie a milovať hlbšie. Preto, keď počas dušičiek zapaľujem sviečku, spomínam. So slzami, ale aj s vďačnosťou na moje deti, ktoré ma naučili, že život sa nemeria počtom dní, ale láskou, ktorú v nich prežijeme.“

REKLAMA

Smrť je možno rutina, no nikdy nie samozrejmosť

Na opačnom konci životnej cesty stojí vedúca sestra oddelenia dlhodobo chorých Daniela Papšová. Pre ňu a jej kolegov sa zomieranie stalo súčasťou každodennej reality. Tichou, dôstojnou, niekedy bolestnou, no stále ľudskou. „Kým kedysi sme prijímali hlavne pacientov po úrazoch či mozgových príhodách, dnes k nám čoraz častejšie prichádzajú onkologickí pacienti v terminálnom štádiu. Sú krehkí, vyčerpaní a potrebujú viac než len lieky – potrebujú prítomnosť, ticho a ľudskosť,“ hovorí skúsená sestra. „V prvých rokoch mojej práce som každé úmrtie prežívala intenzívne, dnes ho prijímam ako prirodzenú súčasť života. Nie je to ľahostajnosť, ale skúsenosť, ktorá mi pomáha zachovať profesionalitu a úctu k pacientovi. Smrť sa možno stala rutinou našich životov, no nikdy nie samozrejmosťou. Každý pacient nás učí pokore a pripomína, prečo sme si toto povolanie vybrali,“ vysvetľuje..

O živote a smrti hovorí s hlbokým pochopením aj lekár oddelenia dlhodobo chorých pre internistické diagnózy Nemocnice AGEL Bánovce MUDr. Jozef Košč, ktorý sa rozhodol zasvätiť svoju prax paliatívnej starostlivosti. „Už počas štúdia medicíny som vnímal, že je veľmi veľa pacientov s nevyliečiteľným ochorením, ktorí zostávajú na okraji starostlivosti. Moderná medicína často vidí smrť ako prehru. Smrť je však prirodzená, príde, aj keď sa jej snažíme zabrániť. A my, lekári, máme povinnosť byť úprimní a priznať, že aj keď niekedy už nevieme pacienta s ťažkým progredujúcim ochorením vyliečiť, stále mu vieme pomáhať. Zmierňovať utrpenie, priniesť dôstojnosť, dávať zostávajúcemu životu kvalitu, byť prítomní,“ hovorí lekár, ktorý stojí pri zrode paliatívneho tímu v nemocnici a sprevádza nevyliečiteľne chorých pacientov a ich rodinných príslušníkov poslednými dňami, týždňami či mesiacmi života. „Paliatívna medicína nie je o smrti, ale naopak, o živote. O tom, ako prežiť čas, ktorý zostáva, čo najviac v pokoji, bez bolesti, so zmyslom. Každý pacient je iný, ale všetci chcú cítiť, že nie sú sami. Často nie sú dôležité lieky ani veľké lekárske rozhodnutia, ale obyčajná ľudskosť, prítomnosť, počúvanie, podaná ruka,“ vysvetľuje MUDr. Košč. Podľa neho je práve ticho a pochopenie to, čo má v posledných chvíľach najväčšiu hodnotu. „S pacientom sa učíme hovoriť o veciach, o ktorých sa spoločnosť bojí rozprávať. O strachu, o odchádzaní, o nádeji. A hoci sa to možno zdá paradoxné, práve títo ľudia, ktorí končia svoj život, ma učia žiť. Na smrť si síce ani lekár nikdy celkom nezvykne, ale dodáva mi silu, keď môžem prispieť k tomu, že posledné chvíle pacienta nie sú o bolesti, utrpení a strese, ale môžu byť pokojné, zmierené a dôstojné.“

V jeho slovách cítiť nielen odbornosť, ale aj úprimnú pokoru a ľudskosť. „Paliatívna starostlivosť je o prijatí – nielen zo strany pacienta, ale aj lekára. O prijatí, že nie všetko vieme ovplyvniť, ale vždy môžeme byť človekom. Byť pri niekom v posledných chvíľach je nesmierna zodpovednosť, ale aj dar. Vtedy si naplno uvedomíte, čo je v živote dôležité, že nejde len o to, ako dlho žijeme, ale ako a s kým žijeme,“ dodáva lekár. „Hľadám s pacientami spôsoby, aby bol ich zostávajúci čas čo najviac kvalitný, naplnený, bez bolesti, so zmyslom a s ľuďmi, na ktorých im záleží. V posledných chvíľach života pacienta niekedy netreba robiť veľké veci. Stačí byť. Byť s pacientom, byť s jeho rodinou a byť autentický. Vtedy viac ako lekára potrebujú človeka, vnímavého a prítomného,“ uzatvára MUDr. Košč.