Ilustrátorka Blondook: Dať svoje pocity na papier je veľmi oslobodzujúce

Pod umeleckým menom Blondook tvorí Košičanka Viktória Žitňanová Nagyová – ilustrátorka, maliarka, tatérka, mama dvoch detí a organizátorka obľúbeného Mame Marketu. Jej akvarely sú jemné a snivé, no rodia sa z intenzívnych emócií a osobných tém. Rozprávali sme sa o návrate k tvorbe počas materstva, o odvahe zverejniť svoje pocity, o ženskosti, tarotových kartách aj o komunite, ktorá vyrástla okolo dizajnového trhu v Košiciach.

Viki, kreslíš a maľuješ od detstva?

Bola som vedená týmto smerom zo strany otcovej rodiny. Z maminej strany som vnímala, že mama aj s bratom veľmi krásne kreslili. Bola som obklopená nadčasovými ľuďmi s otvorenou mysľou. 

Mala si aj odborné vedenie?

Chodila som na základnú a strednú umeleckú školu, potom na gymnázium, z ktorého som sa nedostala na umeleckú výšku. Pohorela som na teórii, na dejinách umenia. Bola to pre mňa demotivujúca skúsenosť a s kreslením som sekla. Až v tehotenstve s druhým dieťaťom som sa k tvorbe vrátila, konkrétne k intuitívnej maľbe. 

Súviselo to podľa teba práve s tehotenstvom?

Určite. Je o tom aj teória, že matka vie dieťa navnímať a spolu s ním tvorí obraz na základe pocitov. Ruka automaticky tvorí z toho, čo ide z tela, bez premýšľania. Intuitívnu maľbu som začala robiť pravidelne, pomáhalo mi to udržať sa v psychickej pohode. Tým sa to celé naštartovalo. Bola som až posadnutá kreslením a maľovaním. Kúpila som si prvé akvarelové farby. Veľmi sa mi páčil akvarel, veľa sa tam pracuje s vodou, čo je tiež prepojenie na tehotenstvo, v ktorom je element vody veľmi silný. A pracujem s ním doteraz.

REKLAMA

Využívaš aj iné techniky?

Stále som cítila, že sa chcem venovať kresbe a maľbe. Veľa ľudí si svoju záľubu nechá na neskôr. A ja som sa počas materskej rozhodla, že by som sa chcela kreatívnou tvorbou aj živiť. Dostala som príspevok na podnikanie z úradu práce, kúpila som si grafický tablet. A tak som paralelne robila akvarelovú maľbu aj grafickú ilustráciu. A to mi ostalo doteraz. Viac ma živila digitálna ilustrácia a akvarelová maľba ostala pre mňa priestorom, kde sa ventilujem a púšťam emócie na papier.

Ako pristupuješ k tvorbe na zákazku v porovnaní s voľnou tvorbou?

Vždy sa snažím naladiť na vlnu zadávateľa. Myslím si, že na 99% sa mi to darí, dokážem sa s klientmi zladiť. Avšak niekedy sa nezhodneme. Napríklad hororovou ilustráciou na hudobný album som sa netrafila do zadania klienta. Totiž, spozorovala som na sebe, že aj keď mám ťažké životné obdobie a idem ho preniesť na papier, výsledok je veľmi jemný.

V akvarelovej maľbe si často veľmi osobná. Ako prežívaš, keď ideš s kožou na trh?

Keď som išla zo začiatku von s tvorbou na sociálnych sieťach, bol to nenormálny stres ukázať samu seba takto obnaženú. Človek nevie, aká príde spätná väzba, či bude prijatý. Najmä, keď som zverejnila obraz, ktorý som maľovala, keď som mala depresívnejšie obdobie. Ale ľudia ho prijali veľmi dobre. Naopak, raz som spracovala feministickú tému, čo bola pre mňa výzva. Namaľovala som ženské lono, ktoré reprezentovala mušľa. Nebolo to explicitné, žiadna anatómia. Pri maľovaní obrazu som silno prežívala ženskú tému. S odstupom sa mi obraz nezdal byť provokatívny, avšak na sociálnych sieťach spustil obrovskú vlnu šoku. Bolo to v období covidových obmedzení, zverejnila som ho v umeleckej skupine na Facebooku. Obraz vzbudil opozitné reakcie, dostal vyše tisíc lajkov, zároveň veľa žien na mňa bolo v komentároch agresívnych.

Ako si to vnímala?

Nacítila som to tak, akoby tie ženy nemali svoju ženskú tému spracovanú a brnklo im to na citlivú strunu. Pritom obraz nie je vulgárny, ani tak myslený. Zaujímavé je, že muži ho nekomentovali negatívne, a zároveň ho ani nesexualizovali. Obraz si nakoniec kúpil môj kamarát. Potom sa mi ozvalo veľa ľudí, čo sa tejto téme venujú, napríklad Diana Fabian. Vďaka maľbe som dostala ponuky na spoluprácu aj pozvanie na online výstavu ženských umelkýň do Írska. 

Pracuješ aktuálne na nejakej veľkej téme?

Áno, už tri roky robím na kolekcii obrazov s názvom Spirit animal alebo silové zvieratá. Sú to naše ľudské vlastnosti alebo prežívanie premietnuté metaforicky do zvierat. Častokrát mi je táto téma blízka. Napríklad vo Východoslovenskom múzeu som mala vystavené dva obrazy so zvieratami, húsku s partou a ovcu s čepcom. Boli verejnosťou pozitívne prijaté.

Ilustruješ aj knihy, ako prebieha tvoja spolupráca so spisovateľmi?

Doteraz som mala spoluprácu s autormi, ktorí mali jasnú predstavu, ako majú ilustrácie vyzerať. Niekedy to prináša menšiu slobodu v tvorbe, ale inokedy je to dobré, pretože mám jasné mantinely, čo si autor predstavuje. Zároveň som rada, ak mám aj voľnú ruku. Poväčšine som sa s autormi zladila a neskôr sa s nimi aj skamarátila. 

Pokračovanie na str. 2.