Psychológ M. Hrabovský: „Cez Vianoce nič nemusíme cítiť – žiadne povinné nadšenie nemáme uzákonené v ústave”

Psychológ, kouč a lektor Matej Hrabovský pôsobí vo výskumnom centre kognitívnej edukácie na Prešovskej univerzite v Prešove a je aj popularizátorom tzv. pozitívnej psychológie. Z každej strany sme ho vyspovedali na otázky menej príjemných častí vianočných sviatkov, keď sa jednoducho necítime ako šťastní ľudia z reklamy, nerozumieme si s najbližšími či trávime dni osamote. Ako to zvládnuť a nemať pritom výčitky?

Je prirodzené, že niektorí ľudia Vianoce jednoducho „nemusia“?  Ako k tomu pristupovať bez výčitiek?

Áno, je to úplne prirodzené. Nie všetci máme rovnaký vzťah k sviatkom – a to je v poriadku. Pre niekoho sú Vianoce o pokoji, pre iného o strese, pre ďalšieho len o tom, že má konečne voľno a môže dobiehať seriály, jednoducho tých vzťahov je toľko, koľko je ľudí. Podľa mňa je dôležité prestať si vyčítať, že to necítime „tak, ako by sme mali“, tak ako to ľudia prežívajú v super entuziastických reklamách a filmoch. Lebo pravda je taká, že cez Vianoce nič nemusíme cítiť – žiadne povinné nadšenie alebo vianočnú esenciu radosti nemáme uzákonenú v ústave. Ak máš Vianoce rád – super. Ak nie – tiež super. Obe možnosti sú prirodzené.

Ako môžeme prijať fakt, že Vianoce nemusia byť dokonalé, a že ani my nemusíme byť stále veselí?

Dalo by sa povedať, že prijatie vzniká v momente, keď prestaneme bojovať s realitou. A realita je taká, že dokonalosť na nás môže pozerať maximálne z vianočných letákov, ale v skutočnosti neexistuje, a snaha o ňu je letenka k vyčerpaniu a stresu. Keď dovolíme sami sebe nebyť stelesnením vianočného šťastia a pokoja, a necháme svoju vianočnú pózu v skrini, zrazu vznikne priestor na prirodzenosť. A tá je nesmierne oslobodzujúca.

Predvianočné obdobie býva plné zhonu. Prečo máme tendenciu naháňať sa za dokonalými sviatkami?

REKLAMA

Možno máme pocit, že sa hodnotí náš výkon. Je to mix kultúrnych očakávaní, sociálnych sietí, porovnávania a starých rodinných scenárov typu: „Všetko musí byť tip-top, aby susedia nemohli nič povedať, aby deti mali dokonalý zážitok, aby každý dostal nejaký pekný darček“. Je to niečo ako kolektívna ilúzia, že ak stihneme všetko perfektne pripraviť, odmenou bude dokonalá atmosféra. Lenže atmosféra nie je výsledok výkonu, ale vnútorného nastavenia. A tú človek z potu a múky nenapečie.

Aké psychologické dôvody stoja za tým, že si na seba často kladieme tlak – aby bolo všetko perfektné, aby sme „splnili očakávania“?

Často je to strach – strach z odmietnutia, z kritiky, z toho, že nebudeme dostatočne dobrí, že niekoho, kto má od Vianoc svoje očakávania, sklameme. A potom sú tu očakávania, ktoré sme nikdy vedome nekritizovali, len sme ich zdedili. Psychológia tomu hovorí „internalizované normy“, v ľudskej reči to znamená, že robíme veci, lebo sme sa ich naučili ako „správne“, nie preto, že nám robia dobre, alebo v nich vidíme zmysel. Je fajn si uvedomiť, že svet sa točí ďalej, aj keď nemáme pinterestové Vianoce.

Ako si môžeme nastaviť zdravé hranice – povedať „dosť“ a vedieť si oddýchnuť bez pocitu viny? Dá sa nejako vedome pripraviť na to, aby sme Vianoce prežili pokojnejšie?

Hranice začínajú jednoduchým dovolením: „nemusím všetko.“ Pomáha, keď si ešte pred sviatkami ujasníme, čo chceme robiť preto, lebo nás to teší alebo v tom vidíme zmysel – a čo robíme len zo zvyku. To „zo zvyku“ môžeme potom pokojne zredukovať. Pokojnejšie Vianoce nerobí dokonalý program, ale malé pauzy, pomalšie tempo a odvaha povedať „nie“ tam, kde je to pre nás zdravé. Keď si to nastavíme ešte predtým, než sviatky začnú, je oveľa ľahšie povedať si „dosť“ v momente, keď to naozaj potrebujeme.

Mnohí ľudia trávia Vianoce bez rodiny, partnera alebo po strate blízkeho. Ako sa s tým dá citlivo vyrovnať?

Je v poriadku, ak sú Vianoce pre niekoho tento rok skôr o tichu než o radosti. Smútok sa počas sviatkov často ozve hlasnejšie a nie je na tom nič nenormálne. Dôležité je nenútiť sa do „vianočnej nálady“, ale vytvoriť si vlastný, pokojný program: chvíľu na vzduchu, obľúbený film, teplý čaj, niečo, čo na pár minút prinesie pocit bezpečia. A ak to je možné, je dobré ozvať sa aspoň jednému človeku. Nemusí to byť dlhý rozhovor – len malé pripomenutie, že v skutočnosti nie sme úplne sami.

Vianoce bývajú aj časom, keď sa stretávajú celé rodiny – nie vždy bez napätia. Ako sa pripraviť na tieto stretnutia, ak vieme, že môžu byť náročné?

Myslím, že dve veci pomáhajú: realistické očakávania a plán odchodu. Realistické očakávania, čiže neprídem s nádejou, že všetko bude ako z reklamy na nový vianočný paušál, ale prídem s vedomím: „Je to moja rodina – so všetkými plusmi aj mínusmi.“ A plán odchodu je niečo ako psychická poistka, ktorú môžem využiť, keď si uvedomím, že to naozaj začína byť náročné. Napríklad ísť na prechádzku, keď to začne hustnúť, sadnúť si k deťom, lebo tam sa väčšinou neriešia politické otázky alebo si pripraviť aj neutrálnu vetu typu: „Nechajme to dnes tak, poďme sa baviť o Popoluške napríklad”.

Prečo práve cez sviatky často vyplávajú na povrch staré spory alebo nevypovedané veci?

Sviatky sú pre väčšinu ľudí veľmi hektický čas – veľa očakávaní, veľa emócií, málo oddychu a viac spoločného času, než na aký sme bežne zvyknutí. A keď sa k tomu pridá snaha, aby bolo „všetko pekné“, často vznikne tlak, ktorý skôr odhaľuje napätie než ho rozpúšťa. V takých chvíľach sa skôr ozývajú staré zvyky reagovania, alebo témy, na ktoré v bežnom roku nedôjde. Nie je to zlyhanie nikoho, ale prirodzený dôsledok toho, že sviatky v nás pohýbu viac emóciami, než si uvedomujeme.

Pokračovanie na str. 2.