Košičanka Pavli Ostrolucká má mnoho talentov: pracuje ako detská lekárka, na svojom instagramovom profile o minimalistickej móde inšpiruje takmer 20 000 sledovateľov a sledovateliek a okúsila aj život v Londýne. Vo vydavateľstve Artis Omnis jej vyšla kniha Denník citrónového dievčaťa. Viac nám o sebe prezradila v rozhovore.
Čo vás priviedlo k tvorbe obsahu na sociálne siete?
Kreativita bola vždy neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Keď som objavila Instagram, zamilovala som sa do módy – a práve tam sa to celé začalo. Chcela som zdieľať svoju cestu, ako si budujem kapsulový šatník a nachádzam vlastný štýl, pretože najrýchlejšie sa učíte, keď sa o to, čo objavujete, podelíte s ostatnými. Časom sa Instagram zmenil na môj priestor sebavyjadrenia a začali sa mi ozývať módne značky. Milujem pocit, keď prekonávam vlastné hranice – postaviť sa pred statív na ulici, tvoriť, spájať sa s ľuďmi s rovnakou vášňou a navzájom sa inšpirovať.
Ktorá z činností, ktorým sa venujete, vás napĺňa najviac?
Každá z nich napĺňa iný kúsok zo mňa – medicína uspokojuje moju racionálnu polovicu a hlad po vedomostiach, tvorenie zas tú kreatívnu. Ale ak by som si mala vybrať, bolo by to písanie. Tam sa strácam v čase, mohla by som písať celé dni, nevedieť o svete – a aj tak by mi to nestačilo.
Román Denník citrónového dievčaťa je určený najmä pre tínedžerky. Ako vznikol nápad práve na mysteriózny príbeh prvej lásky?
Nápad na knižku vznikol, keď mi rodičia na strednej oznámili, že sa budeme sťahovať. V tej chvíli som vedela, že o tom musím napísať príbeh. A prečo duch? Vždy ma fascinovali javy medzi svetmi – záhrobie, sny, minulé životy. Baví ma písať o témach, ktoré sú tak trochu únikom zo všedného života.
Ktorí spisovatelia či ľudia vo vašom živote vás v tvorbe ovplyvnili najviac?
Ovplyvnilo ma všetko, čo som kedy prečítala. Zo spisovateľov určite William Styron, Salman Rushdie, G. G. Márquez, Haruki Murakami. Spôsob, akým vyjadrujú myšlienky, je neuveriteľne podmanivý. Ich jazyk má rytmus, obraznosť aj hĺbku, ich texty cítite, nielen čítate. A potom sú tu ľudia zo života – môj starý otec, tiež spisovateľ, ktorý ma podporoval, starká, ktorá mi požičala prvý písací stroj, a kolegovia z literárneho klubu, ktorí nikdy nešetrili konštruktívnou kritikou.
Pridajte komentár