Od kúska dreva po návrh pre lietadlá: Príbeh Lýdie Kocúrekovej z Kežmarku

So svojím návrhom výročného loga pre luxemburské národné aerolínie LuxAir sa dostala Kežmarčanka Lýdia Kocúreková do najlepšej desiatky návrhov. V konkurencii osemdesiatich návrhov tak bol vďaka jej talentu aj návrh spod Tatier. Viac známa umelkyňa a dcéra remeselníka Cyrila Kocúreka prezradila v rozhovore pre Noviny Kežmarok.

Váš otec je známy kežmarský remeselník. Ako prispel k vašej láske k umeniu?

Pôvodne som na strednej škole vyštudovala umelecké rezbárstvo. Už vtedy bolo zrejmé, že vzťah k umeniu mám hlboko zakorenený – gény som zdedila po otcovi, Cyrilovi Kocúrekovi, známom drevorezbárovi, ktorý dlhé roky spolupracuje s ÚĽUV-om a patrí medzi uznávaných ľudových majstrov. Bola som prvou dievčinou na odbore umelecké rezbárstvo a istý čas mi bol otec aj majstrom. Nebolo to jednoduché, no bolo to formujúce. Práve tam som sa naučila vnímať priestor, plastickosť a rozmýšľať v trojrozmernom obraze. Tento základ sa pre mňa stal silným štartom do sveta umenia. Postupne si ma však získala maľba – a pri nej som napokon zostala.

Ako by sa dalo charakterizovať vaše umenie? Kedy by sme o diele mohli povedať – toto je dielo Lýdie Kocúrekovej?

Moja maľba má viacero polôh – venujem sa klasike aj modernému abstraktu, no v skutočnosti je pre mňa najdôležitejšia práca v sériách. Vždy tvorím podľa obdobia, ktoré práve prežívam. To, čo sa deje vo mne, sa prirodzene pretaví do konkrétnej série obrazov. Aj preto niektorí ľudia cielene neobjednávajú diela vopred, ale vedome čakajú na novú sériu. Zaujíma ich, kam sa posuniem a čo prinesie ďalšia etapa mojej tvorby.

Moja práca je veľmi spontánna, slobodná a založená na vnútornom impulze. Neustále hľadám nové cesty a nové výrazové prostriedky, no radosť a svetlo v obrazoch zostávajú prítomné. Taká som ja – otvorená, úprimná, srdcom prítomná v tom, čo robím. Moje obrazy majú výrazný rukopis, ktorý je rozpoznateľný na prvý pohľad. Ľudia, ktorí ma poznajú, často hovoria, že okamžite vedia, komu obraz patrí, že je v ňom moja stopa.

REKLAMA

Čo alebo kto je vašou inšpiráciou?

Pri tvorbe sa spolieham na vnútorné vedenie. Mám pocit, že myseľ a niečo vyššie vedú moju ruku a ja im dávam priestor pracovať. Výzvy vítam, pretože ma posúvajú ďalej. Rada skúšam prepájať umenie s inými formami. Napríklad som navrhla povrchový dizajn topánok na mieru, ktorý vychádzajúci priamo z mojich obrazov. Moja tvorba je dnes súčasťou súkromných zbierok v rôznych krajinách a niektorí zberatelia ma dlhodobo sledujú. Trpezlivo čakajú, čo im v ďalšej kapitole môjho umeleckého života ponúknem.

Kde nájdeme vaše diela?

Prezentovať sa na výstavách pre mňa nikdy nebolo prirodzené. Som skôr človek, ktorý tvorí v tichu a necháva hovoriť diela. Sama sa neviem presadiť ani propagovať, hoci mi to okolie často vyčíta. Vnímam to, no vždy odpoviem úprimne, hanbím sa. Napriek tomu sa moje obrazy dajú vidieť aj doma, v Kežmarku, v jednej z kaviarní, kde vystavujem niekoľko prác.

Drevo bolo mojím začiatkom. Jeho vôňa je pre mňa vôňou domova. Je to však disciplína, ktorá si vyžaduje absolútnu presnosť. Chybu už nemožno vziať späť. Maľba mi dáva väčšiu slobodu, možnosť vrátiť sa, opraviť sa, zmeniť smer. Aj preto mi postupne prirástla k srdcu.

Dnes často spájame drevo a maľbu. Otec vyreže tvar, ja mu vdýchnem farbu. Vznikajú najmä moderné diela, v ktorých sa stretávajú dve generácie, dva pohľady a jeden spoločný základ. Je to tichý dialóg medzi otcom a dcérou, v ktorom sa navzájom dopĺňame.

Ako sa zrodil nápad zapojiť sa do súťaže o dizajn Boeingu 737?

K návrhu dizajnu pre Boeingy 737 som pristupovala s veľkou pokorou. Vnímala som to ako príležitosť predstaviť svoju tvorbu širšej verejnosti. Zadanie bolo vytvoriť logo a emblém k 60. výročiu leteckej dopravy LuxAir. Návrhy vznikali v časovom tlaku, sprevádzané neistotou, či sa vôbec podarí postúpiť do prvého kola. Neboli dokonalé, no boli vytvorené úprimne a s osobným nasadením. V Luxembursku som predtým žila spolu dvanásť rokov. Do súťaže som prihlásila dva návrhy loga. V prvom som pracovala s motívom tradičného leva, ktorý je vizuálne blízky aj českému štátnemu znaku. Zvolila som ho zámerne ako odkaz na historickú prepojenosť oboch krajín. Druhé logo zobrazovalo luxemburskú Zlatú ženu – pamätník stojaci v hlavnom meste ako tichá pocta obetiam vojny. Keď mi prišlo oznámenie a následne aj certifikát o postupe do top 10, do užšieho kola, emócie ma okamžite dobehli. Slzy radosti prišli samé. V tej chvíli som si uvedomila silu momentu. Človek zo Slovenska dokázal pretaviť svoje myšlienky do návrhu, ktorý si našiel svoje miesto. Pre mňa to bol dôkaz osobného aj umeleckého rastu a pocit, že som svetu odovzdala časť seba samej.

Aké bolo Luxembursko a v čom je možno iné ako náš malý Kežmarok?

V Luxembursku sme mali možnosť spoznať nielen domácich obyvateľov, ale aj ľudí z rôznych kútov sveta: Brazílčanov, Číňanov, Japoncov. Luxemburčania starej generácie sú spočiatku opatrní, a to je pochopiteľné. Krajina je taká pestrá, že domácich je už pomenej a medzi národnosťami sa strácajú. Najbližšie mi boli takzvané „kámošky“, tety nad šesťdesiat rokov, ktoré ešte neboli ovplyvnené miešanými kultúrami. S dcérkou sme si obľúbili jedno miesto, kam sme chodili nielen na prechádzky, ale aj spoznávať dušu tejto krajiny mesto Clervaux na severe Luxemburska. Keď tam stojíte, máte pocit, že sa čas zastavil. História je hmatateľná, najmä spomienky na druhú svetovú vojnu, ktorá zasiahla celý svet. Clervaux bol v roku 1944 dobytý americkými jednotkami, potom ho v decembri obsadili Nemci a až 25. januára 1945 bol oslobodený. Miesto dýcha spomienkami, silou a zároveň krehkou krásou, a ja som v ňom cítila hlbokú pokoru aj inšpiráciu.

Aké sú vaše aktuálne plány?

Momentálne pracujem v Základnej umeleckej škole Rakúsy, kde učím a aj vediem výtvarný odbor. Som vďačná, že som opäť na Slovensku, pretože skutočne platí, že doma je doma. Pre mňa je rodina a priatelia tým najdrahším, čo človek môže mať. Veľmi ma potešilo, keď sa mi po festivale Európske ľudové remeslo podarilo objaviť na titulke Novín Kežmarok. V tom okamihu som si uvedomila, že som doma a ani som nemusela nikomu oznamovať svoj návrat. Pocítila som to sama. Ďakujem vám, že ste mi takto znenazdajky dali pocítiť, že Kežmarok nie je len mestom, ale miestom, ktoré sa v človeku nesie a ktoré žije v nás všetkých.

Noviny Kežmarok/Ondrej Miškovič