Do konca januára nájdete v priestoroch Kulturparku rozsiahlu výstavu tvorby Martina Račka s názvom 66 krokov. V sobotu 24. januára od 13:00 hod. bude umelec osobne prítomný na komentovanej prehliadke. Spríjemnite si deň pohľadom na množstvo umeleckých diel, medzi ktorými nechýbajú ani objekty z kovu a dreva.
Pred časom ste sa nechali počuť, že nechcete byť nikomu a ničomu podriadený. Stále platí a či ste ostali verný svojej zásade? Lebo rokmi človek tvorí aj na objednávku a človek musí vychádzať v ústrety zákazníkovi.
Výtvarné umenie je o kompromise. To si musíme povedať a nemôžem sa stavať na zadné a stále tvrdiť, že budem robiť len to, čo sa mi páči a chcem. Ak chcem byť uplatnený v živote a chcem, aby ma ľudia nejakým spôsobom brali vážne a moje diela boli uplatňované v priestore, musím hľadať kompromis a musím sa akosi prispôsobiť jednak dobe a jednak ľuďom, ktorí sú rôznorodí.
Čiže z vášho pohľadu umelec nikdy nebude úplne slobodný?
Nikdy. To je fakt. A ďalšia skutočnosť, ktorá platí, je, že nestojím o to, aby sa moje diela raz vystavili a potom uložili niekde do depozitára. Chcem, aby človeku slúžili. Aby mal každý radosť z toho, že sa ráno zobudí alebo príde unavený z práce, pozrie sa na môj obraz a to ho poteší a osvieži. Toho sa držím.
Spomenuli ste, že tvorbu s kovom a drevom ste trošku odsunuli nabok. Máte materiály aj technológie, no je to nákladné a náročné. Nie je vám to možno niekedy ľúto? Nechceli by ste sa tomu venovať viac?
Je mi to veľmi ľúto, to priznávam a snažím sa ešte stále zachovať túto robotu. Ale málokto si uvedomuje, aké je to náročné. Myslím si, že aj preto sa v súčasnej dobe nie vždy uplatňujú v architektúre a verejnom priestore monumentálnejšie diela, lebo je to naozaj nákladné. Keď náhodou nájdem klienta, ktorý o to má záujem, snažím sa mu vyjsť v ústrety a stále si myslím, že to dielo by nemalo byť len náhodné. Malo by byť súčasťou exteriéru a zapasovať do priestoru, aj čo sa týka materiálu, tvaru, myšlienky… tu sa treba držať toho, že naozaj má výtvarné umenie slúžiť človeku a nemá existovať len samo pre seba.
Ako vnímate skutočnosť, že na vernisáž vám prišlo veľa ľudí, čo je vo vašom prípade štandard, ale aj na komentované prehliadky ich chodí množstvo, čo nie je až takým zvykom. Musí to byť veľmi dobrý pocit.
Čoby nie, nebudem klamať. Je to pre mňa povzbudením.
Ako je výstava koncipovaná?
Je tu len časť mojich prác, ktoré sme vybrali spolu s pánom Dr. Jasaňom, ktorý je kurátorom výstavy. Je to akýsi záznam z tvorby, ktorú som sa snažil robiť po skončení školských čias. Niektoré diela sú vypožičané od súkromných zberateľov a majiteľov. Diela sú rozvrhnuté do dvoch miestností – v jednej sú skôr abstrakcie, v druhej možno na pohľad konkrétnejšie veci ako kompozície tanečného charakteru či ročné obdobia. Zjednodušené ťahy a formy mám najradšej, realizmus už docielite aj vo Photoshope. Jedinečnosť spočíva v originalite prejavu umelca.
Aktuálna výstava je k Vašej k 66-ke. Ďalšia bude k 77-ke?
Neviem. (Smiech.) Je to nárazová vec, ktorá si vyžaduje množstvo roboty. Bol som z toho naozaj vyčerpaný, veď už mám svoje roky. Keď prídu ďalšie výstavy, rád sa dám pozvať a budem prítomný, ale nech niekto “maká” za mňa. (Smiech.) Neviem, čo bude ďalej. Nie je mojím životným cieľom len tvoriť vystavovať. Je to len jedna z foriem, ako sa v živote môžeme uplatniť. Zrejme však ďalej budem pracovať a tvoriť a verím, že budem mať zákazníkov, ktorým sa moja práca bude páčiť.
Pridajte komentár