Od Poďme teraz viac k samotnému cintorínu, lebo to bol impulz, ktorý ťa nakopol. Židovský cintorín v Levoči patrí Ústrednému zväzu židovských obcí…
Cintorín bol založený Izraelitskou náboženskou obcou v Levoči. Predpokladá sa, že niekedy v 19. storočí — Židia sa sem začali sťahovať približne od 40. rokov 19. storočia, komunita rástla, rodili sa deti, ale prirodzene aj ľudia zomierali, takže jednou z priorít bolo zriadiť pohrebisko.
Najstarší hrob má indície, že môže byť z roku 1853, ale je v hebrejčine a je to zle čitateľné, takže to nie je úplne potvrdené. Najstarší, pri ktorom sme si dnes relatívne istí, je približne z roku 1868. Dnes je cintorín majetkom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí.
A prečo mali Židia cintorín tak ďaleko od mesta?
Zjednodušene: predsudky a diskriminácia. V minulosti Židia často nemohli vlastniť pôdu, nemohli bývať v určitých mestách a keď chceli pohrebisko, dostali pôdu, ktorá bola nevýhodná — na svahu, pri vode, zaplavovaná, mimo centra. Aj keď bola „lacnejšia“, neraz sa im predávala drahšie než iným. To je ten historický pozostatok feudalizmu a diskriminácie, ktoré sa prenášali ďalej.
Ako Židia nahliadajú na cintorín? Je to posvätné miesto?
Cintorín je v judaizme posvätná pôda, posvätné miesto. Keď tam človek ide, mal by byť oblečený dôstojne, správať sa pietne. Nekričať, nejesť, nepiť. A už vôbec nie doniesť niečo, čo nie je kóšer, to by bolo vnímané ako veľká neúcta. Keď som tam pracoval manuálne, jedlo som si na cintorín nenosil. A muži by mali mať pokrývku hlavy — kipu alebo aspoň čiapku. Je to určitý dress code a prejav úcty.
Si v kontakte aj s Ústredným zväzom židovských obcí?
Som v kontakte s Ústredným zväzom židovských náboženských obcí, pretože je to ich majetok. Ak chceme vykonávať akékoľvek práce, musíme na to mať súhlas. Ten kontakt je kľúčový.
Obnove cintorína sa v minulosti venovali aj dobrovoľníci, napríklad Spoločenstvo Pavol, neskôr skauti. Si s nimi v kontakte?
Áno, nie je to úplne úzky kontakt, ale kontaktoval som skautov, lebo mám veľký záujem spolupracovať. Skauti aj spoločenstvo urobili na cintoríne neskutočne veľa práce. Keď som tam po rokoch prišiel znova, bolo to stále zlé, ale viditeľne lepšie než predtým.
V roku 2023 — myslím, že na jar — mali veľkú brigádu. Cintorín som videl pred ňou a potom znovu po návrate z Izraela. Rozdiel bol citeľný. A keď sa pozriem na staré fotografie z 80. rokov alebo spred 15 rokov, vtedy bol cintorín ešte v horšom stave než v roku 2023.
Dobrovoľníctvo je pri takomto projekte absolútne kľúčové. Bez ľudí, ktorí prídu pomôcť, sa to jednoducho spraviť nedá.
V akom stave je teda cintorín dnes?
My sme stále – ja to volám – v etape číslo jedna. A to je čistenie. Stále to nie je v takom stave, ako by som si predstavoval. Je tam ešte veľa pováľaných náhrobných kameňov. A práve s tým by som chcel začať už v roku 2026 – postupne ich dvíhať a vracať na svoje miesto. Ale 90 % plochy cintorína je dnes vyčistenej od náletov a brečtanu. V tomto je posun veľký, od toho sa chceme pohnúť ďalej.
Pokračovanie na str. 3.
