Historik a dobrovoľník Hiro Richter obnovuje cintorín v Levoči: „Za každým náhrobkom je človek”

Nevníma ho ako „kopu kameňov“, ale ako pietne miesto konkrétnych ľudí a ich príbehov. Hiro Richter, historik a dobrovoľník, zakladateľ Občianskeho združenia Mekomot Slovakia sa rozhodol venovať obnove židovského cintorína v Levoči – poslednej hmatateľnej stopy kedysi početnej komunity. Hovorí o impulze, ktorý ho k tomu priviedol, o objavovaní zabudnutých mien aj o tom, prečo je pamäť dôležitá pre celú spoločnosť, nielen pre minulosť.

Základná otázka, prečo si sa rozhodol venovať obnove židovského cintorína?

Osobne to považujem za veľmi dôležitú činnosť. Nerobím to kvôli sebe, ale kvôli spoločnosti. Milujem históriu, mám ju veľmi rád a toto je pre mňa spôsob, ako jej niečo vrátiť.

Možno máš  židovské korene. Kedy sa v tebe zrodila myšlienka, že sa tomu začneš venovať?

Mám svoj rodokmeň spracovaný až niekde do roku 1650. Židovské korene tam sú, ale hovoríme o viac ako 300 rokoch dozadu. Hlavný impulz bol však iný. Toto miesto ma istým spôsobom priťahovalo už od detstva. Ako dieťa som chodieval okolo. Neskôr, keď som pracoval pre leteckú spoločnosť, som často lietal do Izraela – počas vojny som tam bol prakticky rok a pol. Zhodou okolností som býval v hoteli hneď vedľa jedného z hlavných cintorínov v Tel Avive, neďaleko pláže. Možno to znie zvláštne, ale mňa to prirodzene zaujímalo. Mám rád východné kultúry – Izrael je v tomto smere veľmi špecifický, pretože židovská komunita nie je jednotná. Je to pestrý svet.

Po návrate na Slovensko som čítal o jednom levočskom šermiarovi – Alexandrovi Bártovi. Napadlo mi, že by mohol byť pochovaný v Levoči. Vtedy som ešte nevedel, že zahynul v koncentračnom tábore. Išiel som teda na židovský cintorín – a v tom momente prišiel impulz. Uvedomil som si, že toto miesto si zaslúži obnovu. Je to súčasť kultúrneho dedičstva mesta. Možno nie oficiálne vyhlásená pamiatka, ale pre mňa je to dedičstvo, ktoré tu po sebe zanechala židovská komunita – a je to už posledná hmatateľná stopa jej prítomnosti v Levoči.

Alexander Bárta bol rodákom z Levoče?

Áno. Vyštudoval stavebné inžinierstvo v Košiciach, neskôr sa presťahoval do Spišskej Novej Vsi. Sčítanie ľudu z roku 1930 ho v Levoči ešte eviduje, ale v dobovej tlači z roku 1933 sa už  uvádza v Spišskej Novej Vsi. Bol zapojený aj do verejného života, figuroval v mestských štruktúrach. Bohužiaľ, jeho osud skončil tragicky v koncentračnom tábore.

Z tvojho rozprávania aj zo sociálnych sietí je cítiť, že za náhrobkami nevidíš len kamene, ale konkrétnych ľudí a ich príbehy. Je to práve to, čo ťa poháňa?

REKLAMA

Presne tak. Niektorí hovoria, že je to len kopa kameňa. Ale nie je. Sú to ľudia – bývalí Levočania. Mnohí z nich boli významní, len sme na nich veľmi rýchlo zabudli. Neustále objavujem nové mená, nové príbehy – Bartolomej (Bertalam) Rozsnayi, rodina Jakubovitz, Béla Berger a mnohí ďalší.

Keď som s obnovou cintorínom začínal, bolo známych 404 hrobov. Dnes ich máme 409 – objavili sa nové. A myslím si, že v priebehu ďalších piatich rokov ich bude ešte viac. Cintorín má rozlohu približne 3 700 m², to nie je práca na pár mesiacov. Odhadujem, že môžeme objaviť ešte 10, 15, možno aj 20 ďalších hrobov.

Okrem obnovy cintorína študuješ históriu židovskej komunity v Levoči. S kým spolupracuješ?

Štúdium je kľúčové. Veľa práce už bolo urobené v minulosti – napríklad Ivanom Chalupeckým alebo Ruženou Kormošovou zo Spišskej Novej Vsi. Veľmi úzko spolupracujem s Mikulášom Liptákom a so Štátnym archívom v Levoči, konkrétne so Slávkou Sámelovou.

Sú to obrovské kapacity. Ja som síce študoval históriu a britskú politiku, ale oni sa tejto téme venujú desaťročia. Občianske združenie vzniklo len v septembri – 26. septembra prebehla registrácia. To je nič v porovnaní s ich dlhoročnou prácou.

Okrem archívov spolupracujem aj s inštitúciami v Izraeli – napríklad s Gheto Fighter’s House Museum a s Yad Vashem. Podarilo sa mi získať množstvo materiálov, dobových fotografií z Levoče, informácie o židovskej škole, jej riaditeľoch…

Kde sídlila židovská ľudová škola v Levoči?

Najprv som si myslel, že na dnešnej Ružovej ulici, ale to sa ukázalo ako omyl. Sídlila na dnešnej Košickej ulici, hneď vedľa Košickej brány. Bola vlastne súčasťou priestoru pri bráne, ktorá vtedy vyzerala úplne inak než dnes.

Si aj v kontakte s potomkami levočských židovských rodín?

Áno. Som v úzkom kontakte napríklad s prof. Hannou Yablonka, vnučkou Júliusa Kleina – posledného riaditeľa židovskej ľudovej školy. Mnohé publikácie tvrdili, že vojnu prežila len jedna osoba z rodiny, ale ukázalo sa, že to nie je pravda. Väčšina súrodencov prežila, niektorí emigrovali do Izraela ešte pred deportáciami.

Tieto osobné svedectvá sú nesmierne dôležité. Postupne som v kontakte aj s ďalšími potomkami, niektorí dokonca žijú v Levoči. Jediný môj strach je, že to množstvo mien a príbehov bude raz také veľké, že sa mi to začne miešať. Je toho naozaj neskutočne veľa.

Čiže je tam aj rodinné prepojenie na známe mená z Levoče.

Presne tak. A áno – potomkovia týchto rodín tu stále žijú. A ja si dokonca myslím, že ich je v Levoči viac, len veľa ľudí o tom nevie. Keď sa pozrieš na priezviská na cintoríne — je tam veľa Polačekovcov, Pollákovcov, Schwartzovcov… Niektoré rodiny sa do Levoče prisťahovali napríklad z Huncoviec alebo z okolitých miest. Niektorí preživší po vojne odišli, ale tie rodové línie sa niekedy zachovali cez zmiešané manželstvá alebo cez potomkov, ktorí už ani nemuseli verejne vystupovať ako Židia.

Možno aj preto, že tá trauma bola taká silná, že rodiny o tom nechceli rozprávať… a postupne sa tá informácia stratila.

Áno, toto si vysvetlila úplne presne. Po druhej svetovej vojne sa veľa ľudí od náboženstva odvrátilo. Niektorí povedali: „Ak Boh dopustil toto, tak už nie je môj Boh.“ A v niektorých rodinách rodičia dokonca nepovedali deťom, že majú židovský pôvod.

Potom prišiel komunizmus — režim, ktorý potláčal vieru ako takú, čiže ďalšia rana pre komunitu, ktorá už bola po holokauste zničená. A potom rok 1968 — ďalšia vlna odchodov: buď na Západ, alebo do Izraela. A po roku 1989 prišla sloboda, ale súčasne sa otvorili aj staré rany.

Pokračovanie na str. 2.