Katka Koščová: „Nedokázala by som so sebou fungovať, keby som dovidela iba po svoj prah“  

Len málokto si v šoubiznise zachová triezve názory, milé vystupovanie bez afektu a nepopierateľnú ľudskosť. Rozprávať sa s Katkou Koščovou je ako klábosiť s kamoškou, ktorej sa môžete opýtať na čokoľvek. Nebude vám ťahať medové motúzy popod nos, že sa má skvelo, ak to tak práve nie je. Nezahriakne vás, keď jej dáte nudnejšiu otázku. Jednoducho sa s ňou cítite príjemne.

Mám pocit, že máš toho naozaj veľmi veľa. Najmä koncom roka bolo tých koncertov neúrekom. Vieš si povedať dosť? Nehrozí ti prepracovanie? Alebo keď je človek v jednom kole, nedá sa z neho vystúpiť?

U nás je vždy najsilnejším mesiacom december a vždy pred ním si povieme, že trošku zvoľníme. Lenže ďalší rok v októbri sme ešte pri plnej sile a keď nám začnú chodiť ponuky, stále si povieme, že to ešte dáme, to ešte zvládneme. A potom proste v polke decembra odkväcávame a vieme, že ešte máme pred sebou ďalšiu polovicu. Do toho sme ešte mali vlani od polky novembra aj európsku šnúru a po návrate sme na ňu nadviazali adventnými koncertmi doma. V zásade sme skončili až 6. januára. Šesť týždňov sme boli nonstop na cestách a nejako som to ešte nedospala. 

Čo ti pomáha, keď máš takéto dni, že treba dospať… Myslím okrem spánku? 

Že som doma sama v tichu. 

S deťmi je to ťažké.

Ale keď ich odvezieme do školy, potom sa to dá. To ticho si asi užívam najviac. Alebo si pustím nejaký úplne debilný seriál, a varím do toho a trošku cvičím… Snažím sa dostať do nejakej takej tej svojej rutiny. A presne toto mám teraz pocit, že mi chýba. Možno tu aj vyznie divne, že sa sťažujem, že som unavená, ale ja len celkom normálne konštatujem môj súčasný stav a viem, že o pár týždňov to bude zase iné. Nemám teraz chuť hrať sa na to, že som plná energie a zo všetkého sa teším. Aj teraz by som si tu najradšej ľahla a spala.

Ako to vlastne u vás doma vyzerá, čo sa týka logistiky s dvoma deťmi? Škola, krúžky, do toho koncerty. Chce to riadny plánovací kalendár…

Vďaka Bohu za starých rodičov. Nie je to však zase až také zlé. Keď sme doma, tak máme rutinu. Odvezieme decká do školy, väčšinou môj muž, občas ja, potom sa vrátime domov. Ja som taký ten typ, že keď sa vrátim domov, ešte idem spať. Normálne som schopná ešte si ísť na 2-3 hodiny ľahnúť a zaspať. Adamko už je vlastne veľký, takže chodí na krúžky sám. Aničku potrebujeme riešiť, resp. jej tanečnú, no našťastie im končia krúžky v podobnom čase, tak ich len spolu vyzdvihneme. Adam navyše má mobil, tak sa s ním vieme spojiť, keď sa niečo mení. On je však veľmi zodpovedný. 

A keď vy nemôžete?

Tak prichádzajú na rad naše babky, bez ktorých by sme nevedeli vôbec existovať.

Ty veľmi rada dávaš na sociálne siete zábery z rôznych reštaurácií, plus je vidieť, že aj sama veľmi rada a často varíš. Máš to tak, že sa ti jednotlivé miesta po Slovensku spájajú s konkrétnymi lahôdkami?

Úplne. Aj môj muž, my to máme obaja. Keď ideme niekam hrať, vždy si to vedome predĺžime o ten čas, aby sme sa mohli zastaviť na miestach, kde nám chutí. Plánujeme si dokonca aj čas na dobrú kávu. Skrátka, aby sme si nemuseli len niekde na benzínke dať narýchlo bagetu či hot-dog. A už to vlastne robíme 21 rokov, čo sme na cestách. 

Čiže by si už mohla byť foodblogerka…

A možno by ma to aj celkom bavilo. Ale ja sa musím priznať, že si na konkrétnych miestach vždy objednám to isté. V tejto reštike toto, v tamtej ono. Takže by som nebola až taký dobrý influencer. (Smiech.)

REKLAMA

Absolútne milujem jedlo. A brutálne si ho užívam.

Ktoré rodinné jedlo je u vás doma najobľúbenejšie?

Decká majú rady perkelt. A vlastne ho mám rada aj ja. Lenže ja ho robím taký… oni vždy povedia, že od babky im chutí viac. Lebo babka tam dáva šľahačkovú smotanu a ja len smotanu na varenie, aby to bolo nutrične vyváženejšie. Aspoň trošku. Takže ja to nerobím až také chutné. Obidve naše decká tiež  milujú sushi. To však nerobím a smejeme sa, že musíme zarábať tak päťkrát viac, lebo Aňa by do reštiky chodila každý deň. Tak aby sme ju dokázali uživiť.

Ale očividne im chutí veľa vecí.

Naozaj sa veľmi teším, že keďže s deckami veľa cestujeme, tak im chutí úplne všetko. Naozaj. Občas vidím, že si proste nalejú trošku olivového oleja, do toho si namočia chlebík… Je to super. Alebo nemajú problém ochutnať chobotnicu či mušľu a podobne. Nad ničím neohŕňajú nos. Nemusia rozhodne byť len o pizzi či nejakom rýchlom občerstvení. 

A máte doma radi aj niečo menej sofistikované? Nejaký ten prehrešok voči vyššej gastronómii?

Priznám sa, že špagety. A klasicky ku nim masielko, kečup a syr. Jasné, že som pred pár rokmi podľahla brutálnemu snobizmu, že rozhodne nie kečup, len nejaká vyňuňkaná passata, bazalka, bolonská omáčka… Ale teraz som sa vrátila k podstate. (Smiech.) Iste, veľmi rada robím aj špagety carbonara, podľa originálneho receptu. A celkovo som taký kašičkovač. Milujem krupicu, ale tá je pre mňa že komfort food, dávam si ju len raz za čas, lebo ju vnímam skôr ako sladkosť a nutrične ma veľmi nezasýti. Keď nechcem byť 4 hodiny hladná, robím si ovsenú kašu, brutálne vyňuňkanú, všetko presne na gramy. Aňa je u nás tím krupička a Adam ovsená kaša. Lenže, preboha, oni si to obaja miešajú, z čoho ma ide poraziť. Nechápem, po kom to majú. Ja pri tom až fyzicky trpím, nemôžem sa na to pozerať.

Viackrát si spomenula nutrične vyváženú stravu. Snažíš sa ju dodržiavať?

Akože ja absolútne milujem jedlo. A brutálne si ho užívam. Na cestách však v reštikách neriešim, čo dané jedlo obsahuje, sú to len odhady. Preto sa to potom doma snažím dorovnávať. Vravím si, tak sa teraz trochu upokojme, prijmime aj dostatočný počet bielkovín, znížme príjem nasýtených mastných kyselín a podobne. A tiež sa snažím o viac pohybu. Lebo na cestách – to je furt nejaká pekárnička, škoricák a tak… Samé dobrôtky. A keď je k tomu človek stále v aute, už mu chýba cvičenie. Cítim to, najviac asi na krčnej chrbtici. Ja si cesty užívam, no paradoxne sa domov vraciam vždy zdevastovaná. (Úsmev.)

Aj deti sú v strave uvedomelé?

Och, tak my sa snažíme, aby mali napríklad zeleninu na tanieri. Lenže keď potom poviem, Adamko, sprav si raňajky, na čo máš chuť? On že na kašu. Ale aby sa posnažil? Vezme si radšej suchý rožok. Maximálne tak ho nanútim naliať si k tomu pohár mlieka, aby mal bielkoviny… A Aňa zje všetko.

Vy si okrem kvalitného jedla doma potrpíte aj na dobrých knižkách ako potrave pre dušu. Môžeš dať nejaké tipy, čo teraz čítajú deti?

Adamko má teraz naraz rozčítaných asi sedem kníh. Práve dočítava sériu Hraničiarov učeň. Potom číta rôzne aj komiksy, ale to už po anglicky. Do toho teraz číta dvojku Pána prsteňov – Dve veže. Ja som to nedočítala. A navyše to dáva v češtine. Nemá problém s jazykmi – je s tým absolútne ok. V zásade ho baví skôr fantasy, post-apokalyptické veci a podobne. Do toho si občas dá literatúru faktu, napríklad teraz čítal o živote v KĽDR. 

A Anička?

Tá číta vyslovene dievčenské veci, teraz napríklad Dorku Magorku, začali sme čítať Justínku a asistenčného jednorožca, z knižnice si nosí tiež rôzne knižky. Napríklad teraz o mačiatkach, ktoré zbožňuje. A ešte si naposledy dovliekla Neskrotnú.

Ono sa hovorí, že deti zrkadlia rodičov. Nemusí to však byť zákonite tak. Máš radu, ako priviesť deti k čítaniu?

U nás je napríklad úplne obrovský rozdiel medzi Adamom a Aničkou. Adam čítal už pred prvým ročníkom sám. Anička vlastne začala naozaj až teraz v druhom ročníku. A rozhodne to pre ňu nie je závislosť. Kdežto Adam, len čo príde zo školy, si zhrbený na posteli číta. Aj preto sa mu horší zrak. Je brutálny introvert. Aňa je zase brutálny extrovert, tým pádom oveľa radšej trávi čas vonku s kamošmi. Má rada pohyb… a tým, že si akoby niektoré svoje potreby saturuje práve spoločnosťou, nemá až takú potrebu sadať si ku knižkám ako Adam. Veľmi sa však už teším z toho, že si začala čítať sama. Pred spaním dokonca číta ona mne. 

Ty stíhaš čítať?

Uvedomila som si, že ma v ostatnom období tak pohltil mobil, že som ho musela začať obmedzovať. Dano Špiner mi dokonca nastavil limit na sociálne siete, čo je úplne super. Dá sa to, samozrejme, obísť, čo aj občas urobím, ale vlastne som si uvedomila, že zase dokážem stihnúť prečítať knižku za deň. Teraz končím po dlhšej dobe ďalšiu a za posledné dva roky mi ich pribudlo toľko, že mám čo robiť. Neustále totiž nejaké nové kupujem. Chcela by som viac čítať, teda vrátiť sa k tomu, lebo už na sebe pociťujem, že sa mi znížila pozornosť. Na sociálnych sieťach človek len skáče hore-dole, na všetko má sotva pár sekúnd, trošku by som sa chcela zase viac zakoreniť. 

Po psychickej stránke sa teraz cítim naozaj dobre. Som tak nastavená, že sa v sebe asi ani nechcem veľmi hrabať.

Nechcem veľmi otvárať tému duševného zdravia, ktorá ti už celkom prischla. Možno by som sa len chcela opýtať – prečo si sa ju rozhodla komunikovať? Prečo si si jednoducho nevyriešila svoj problém, ale mala si potrebu otvorene o ňom hovoriť a zdieľať to s verejnosťou?

Súviselo to s tým, že sa ma všetci pýtali, prečo som schudla a ako som schudla. Potrebovala som v prvom rade povedať to, že som si musela dávať dohromady psychické zdravie a bez toho to nešlo. A zrazu sa to akosi spustilo. Mne rozhodne nepríde, že je to hanba alebo že by som sa mala zdráhať o tom hovoriť. Je to úplne rovnaká vec, ako keď si niekto zlomí nohu. Našťastie sa to už celkom zlepšuje a detabuizuje. Chvála Bohu za to. A možno je to aj tým, že sú ľudia, ktorí sa o tom neboja hovoriť a že je v poriadku, že ak sa necítime dobre, vyhľadáme odbornú pomoc.

Áno, naozaj veľa známych osobností postupne odhaľuje, že je pre nich odborná psychiatrická či psychologická pomoc samozrejmosťou. Aj preto to má väčšiu váhu. 

Určite je super, nech sa s tým zverí ktokoľvek. Ešte viac super by však bolo, ak by tej odbornej pomoci bol dostatok. Žiaľ, nie je. 

Máš s tým skúsenosť?

Ja som na terapie našťastie nechodila až tak dlho, no moja terapeutka, ktorá je zároveň aj psychiatrička, prešla na detské oddelenie. Ak by som terapiu potrebovala teraz, musím opäť hľadať. Ale teraz sa po psychickej stránke cítim naozaj dobre, som tak nastavená, že sa v sebe asi ani nechcem veľmi hrabať. Možno to bude aktuálne zase o nejaký čas. 

Vo všeobecnosti mám z teba pocit, že nie si človek, ktorý by si práve zjednodušoval život. Veľmi rada a často sa vyjadruješ k spoločenským záležitostiam i politike. Mohla by si si pritom žiť relatívne pokojne, a takto si len zbytočne vyrábaš nepriateľov…

Myslíš, že by som žila pokojne? Jedna vec, ktorú neznášam a s ktorou sa ani vnútorne nedokážem vysporiadať je, a vtedy proste vybuchnem, keď sa deje nespravodlivosť. A tej sa deje tak veľa… Ja by som skrátka nemohla sedieť a tváriť sa, že sa nič nedeje. Veď je to aj moja krajina a sú to ľudia, s ktorými tu žijem. Musíme sa predsa starať jeden o druhého. Lebo keď si nebudeme navzájom pomáhať a budeme odvracať zrak od toho, komu sa deje neprávosť, kde skončíme? A ako skončíme? Čo to o nás hovorí ako o ľuďoch? O našej morálke, mravnosti a hodnotových rebríčkoch?

Neviem si predstaviť, že by som neprišla na protest. Čo sa mám tváriť, že sa nič zlé nedeje?

Cítiš potrebu vyjadrovať sa k „zlým“ veciam, keďže si všeobecne známa osoba?

Robila by som to aj keby som ňou nebola. Ja by som so sebou skrátka nedokázala fungovať. Vôbec. Neviem si predstaviť, že by som neprišla na protest. Čo sa mám tváriť, že sa nič zlé nedeje? Viem, ako mi je, keď sa ocitám v rôznych dilemách a vyčítam si, že som neurobila niečo, čo som mala urobiť, lebo som napríklad práve nevládala. Viem, ako ma to potom mrzí a ako sa zle cítim – ako slaboch, a nakoľko ma to dokáže trápiť. Pre mňa teda asi neexistuje iná cesta, nedokázala by som so sebou fungovať, keby som dovidela iba po svoj prah.  

Cítiš aj trošku nejaké zadosťučinenie, že si prispela k niečomu dobrému? Že sa niečo podarilo? 

Neviem, či potrebujem tento pocit. Či mi ide o nejaké zadosťučinenie. To vôbec nie je o tom. Ja tak neuvažujem. Som však vždy hrdá, keď sa vieme ako krajina zomknúť a keď napríklad vidím plné námestia a skrátka badám, že to ľuďom nie je jedno. Že sa dokážu zastať svojich kolegov a známych, že im dokážu vyjadriť podporu. Ak sa toto nedeje, tak je mi to hrozne ľúto a vtedy si hovorím, že dokelu, naozaj sa tak v slobodnej demokratickej krajine bojíme, že radšej zavrieme dvere? Ale ja rozhodne nemám ambíciu niekoho meniť, je to len moja potreba vyjadriť seba a postoj a pridať sa na tú stranu, ktorá je podľa mňa správna.

Máš v sebe autocenzúru, že sa občas aj stopneš?

Musím mať autocenzúru sama v sebe, aby som nebola veľmi vulgárna. To si dovolím pri mužovi, keď sme sami, tak to pustíme úplne naplno. Ale ja sama si vyžadujem vo verejnej komunikácii od ľudí slušnosť a tak si na to dávam veľký pozor, aby ma neprevalcoval hnev a frustrácia.

Aké máš na tento rok hlavné plány, okrem toho, že budeš veľa spať, ak sa podarí?

Neviem, či sa mi to podarí. Ale je to plán, do toho chystáme koncerty – už od marca máme turné s Danom Špinerom. A pripravujeme veľký projekt, ktorého sme súčasťou. Ide o projekt Michala Horáčka, ktorý urobil veľa nových textov na biblické témy – volá sa to Pozemský prach a Boží dech a celé to má vyvrcholiť v novembri v Štátnej opere v Prahe so symfonickým orchestrom. Je to veľmi pekné. Veľmi sa na to tešíme a aj sa trošku bojím, lebo som ešte nikdy nevystupovala na takej pôde a s takým ansámblom.