Martin Tkáč – pediater, ktorý zasvätil celý profesionálny život deťom a levočskej nemocnici

MUDr. Martin Tkáč zasvätil levočskej nemocnici celý svoj profesionálny život. Od roku 1980, keď po absolvovaní košickej lekárskej fakulty nastúpil na svoje prvé miesto, neodišiel nikam inam – Levoča sa stala nielen jeho pracoviskom, ale aj domovom jeho lekárskeho poslania. Desiatky rokov nepretržitej služby deťom a ich rodinám. Primár Detského oddelenia Nemocnice AGEL Levoča, pedagóg, mentor, kardiologický nadšenec i rodinný človek – to všetko je muž, ktorý je ocenený pri príležitosti 125. výročia levočskej nemocnice.

Spomínate si ešte na moment, keď ste sa rozhodli stať lekárom? Bola pediatria od začiatku vašou voľbou?

Ak mám hovoriť úprimne, pediatria nebola mojím snom od začiatku. Počas štúdia som si vedel predstaviť skôr chirurgické odbory. Lákala ma manuálna práca, dynamika, možno intenzívna medicína. Uvažoval som o chirurgii, dokonca aj o urológii. Končil som však medicínu v roku 1980, v období, keď nebolo jednoduché dostať sa na oddelenie podľa vlastného výberu. Lekárov nebol nedostatok a bez odporúčaní či známostí to nešlo vždy podľa predstáv. Miesta, o ktoré som mal pôvodne záujem, už obsadené boli. Na pediatriu som sa dostal takpovediac ako na „druhú možnosť“. Lenže keď som prišiel na oddelenie a videl jeho úroveň, vybavenie a najmä osobnosť vtedajšieho primára, pochopil som, že to nemusí byť náhradné riešenie. Postupne sa z toho stalo moje celoživotné povolanie.

Čím vás pediatria presvedčila?

Oddelenie bolo na tú dobu výborne vybavené. Mali sme samostatné nedonosenecké oddelenie s inkubátormi, poskytovali sme starostlivosť pre celý bývalý spišskonovoveský okres. Liečili sme extrémne nezrelé deti, závažné respiračné ťažkosti, novorodenecké žltačky.

Dnes sa to môže zdať samozrejmé, ale v 80. rokoch bolo veľkým úspechom, že sme dokázali zachrániť aj 700–750 gramové predčasne narodené deti. Bola to náročná, ale krásna práca. A práve pri týchto deťoch som pochopil, že pediatria je plnohodnotný, komplexný odbor.

Detský pacient je iný ako dospelý. V čom spočíva jeho špecifickosť?

Pediatria zahŕňa celé spektrum veku – od prvého dňa života až po osemnásťročného mladého človeka. To je obrovský rozdiel. Novorodenec s nezrelými pľúcami a tínedžer so zápalom pľúc sú úplne odlišní pacienti. Oddelenie bolo vtedy rozdelené podľa veku a diagnóz – dojčatá, batoľatá, väčšie deti, intenzívna starostlivosť. Bolo to rozsiahle pracovisko s veľkou zodpovednosťou.

REKLAMA

Zažili ste obdobie, keď boli niektoré dnes zriedkavé diagnózy bežnou realitou.

Áno. Veľmi časté boli subglotické laryngitídy – zápaly hrtana s opuchom pod hlasivkami a menej časté, ale o to závažnejšie epiglotitídy – zápaly hrtanovej príchlopky. To boli stavy, pri ktorých sa dieťa mohlo doslova zadusiť. Rozdiel medzi „obyčajnou“ subglotickou laryngitídou a epiglotitídou bol hlavne v tom,  že dieťa s epiglotitídou netolerovalo horizontálnu polohu – dusilo sa zapadnutou hrtanovou príchlopkou, o jeho prežití rozhodovali minúty a aj napriek všetkej snahe nebola záchrana jeho života vždy úspešná. Niekedy bolo potrebné zabezpečiť dýchacie cesty aj invazívnym spôsobom. Príčinou týchto ochorení boli v prevažnej miere invazívne  hemofilové infekcie. Nie menej závažné boli hnisavé zápaly mozgových blán vyvolané tiež týmito mikroorganizmami. V závažných prípadoch, ak sa na toto ochorenie  nemyslelo zavčasu, dochádzalo aj k poruchám vedomia a jediným riešením bola urgentne vykonaná lumbálna punkcia s okamžitou adekvátnou iniciálnou liečbou a transport dieťaťa na infekčné oddelenie. Aj v týchto prípadoch dochádzalo sporadicky ku komplikáciám, najčastejšie k poruche sluchu.

Vaše oddelenie patrilo medzi prvé na Slovensku, ktoré začalo očkovať deti proti hemofilovým infekciám  a neskôr bolo zaradené medzi povinné očkovania.

Áno a považujem to za jeden z veľkých míľnikov. Zavedenie očkovania dramaticky znížilo výskyt epiglotitíd aj hemofilových meningitíd. Dnes už takéto prípady prakticky nevídame. Za posledných desať rokov sme nemali hnisavú hemofilovú meningitídu ani epiglotitídu a aj priebeh subglotických laryngitíd je spravidla miernejší, čo považujeme za veľký úspech v boji proti týmto chorobám a je to jednoznačne výsledok uvedenej vakcinácie.

Ako lekár s dlhoročnou praxou v starostlivosti o deti môžem potvrdiť skúsenosti aj štatistické údaje epidemiológov, že povinné očkovanie, ktorým sa riadime na Slovensku, má pre zdravie populácie  obrovský význam a pri jeho nedostatočnej realizácii (podmienenej v značnej miere internetovými „informáciami“  a pôsobením „antivaxerov“) klesá zaočkovanosť a začínajú sa objavovať znova choroby, ktoré sme v posledných desaťročiach  diagnostikovali sporadicky, napríklad čierny kašeľ či osýpky.

Keď sa obzriete späť – mladý 26-ročný lekár, ktorý tu nastúpil, tu zostal celý život. Čo rozhodlo?

Bolo to rozhodnutie  pracovať v regióne, kde som sa narodil, v blízkosti svojej rodiny. Ale aj to, že som mal šťastie na kolegov a na primára, ktorý nám dôveroval a nechal nás pracovať samostatne. To je pre mladého lekára veľmi dôležité. A potom samotné deti. Pediatria vás naučí pokore. Keď  vám je do starostlivosti zverené choré dieťa, rizikový donosený a zvlášť nezrelý novorodenec s ohrozením života či možnosťou vzniku následkov po chorobe a podarí sa  tieto náročné stavy zvládnuť a prepustiť domov dieťa stabilizované, bez  možných trvalých následkov, viete, že vaša práca má zmysel. Bohužiaľ, nie vždy sme boli v týchto závažných prípadoch úspešní.

Ako sa pediatria vyvíjala od čias, keď ste nastúpili, až po dnešok?

Keď som nastupoval, bol ešte hlboký socializmus. Nemôžem však povedať, že by sme mali zásadný problém s liekmi či zdravotným materiálom. Väčšina liekov bola z bývalej NDR, zo  ZSSR a bývalej ČSSR, určitý, finančne obmedzený podiel liekov bol z aj z bývalej Juhoslávie. Antibiotiká aj  väčšina potrebných liekov boli dostupné.

Pokrok však nastal v diagnostike.  Mnohé vrodené vývojové chyby sa zachytia ešte prenatálne, ak to robí skúsený gynekológ-pôrodník. Po narodení sa robí plošný skríning mozgu, obličiek a močových ciest, prípadne srdca a veľkých ciev, čo umožňuje  včasnú liečbu a zabránenie možným komplikáciám.

Veľký posun nastal v laboratórnej diagnostike. PCR metódy nám umožňujú rýchlo určiť vírusový pôvod ochorenia, napríklad pri hnačkách či respiračných infekciách vieme do 24 hodín potvrdiť, či ide o ochorenie spôsobené vírusmi.

Pri bakteriálnych infekciách stále potrebujeme kultivácie, tie trvajú dlhšie, ale aj tu je diagnostika presnejšia.  Využívame tiež sérologické vyšetrenia, pri ktorých  hladiny protilátok umožňujú určiť, či ide o akútne ochorenie, prekonané ochorenie alebo tiež poruchu protilátkovej  imunity.   U dojčiat vieme posúdiť, či ide o protilátky získané od matky (IgG prechádzajúce do organizmu plodu cez placentu, alebo vytvorené po narodení, IgM, ktoré placentou neprechádzajú). Postupne si však dieťa  vytvára vlastnú imunitu.

Pediater nekomunikuje iba s pacientom, ale aj s rodičmi. Je to špecifická časť práce?

Určite áno. U malých detí je anamnéza úplne závislá od rodiča. Dieťa vám nepovie, čo ho bolí, nevysvetlí vám príznaky. Preto je dôležité, aby rodičia boli pozorní a otvorení. Anamnéza je pri  stanovovaní diagnózy veľmi dôležitá, ale veľký podiel na diagnostike má prax a skúsenosti.

V praxi niekedy máme väčší problém s rodičmi ako s pacientmi. (Úsmev.) Niektorí rodičia majú výhrady voči navrhovanému spôsobu liečby (najmä v súvislosti s hospitalizáciou) a  trvajú na svojom názore. Vtedy je potrebné nájsť kompromis, vysvetliť, prečo navrhujeme konkrétnu formu liečby.

Pokračovanie na str. 2.