Common Reservoir spája dva pohľady na krajinu. Výstava núti zastaviť sa pri detailoch

Šopa Gallery v Košiciach otvorila výstavu Common Reservoir fotografiek Lucie Scerankovej a Tatiany Takáčovej. Dve samostatné autorské polohy sa v galérii stretávajú vo vrstvách obrazov, materiálov a scénografických zásahov. Výstava potrvá do 18. septembra 2026.

Spoločný priestor dvoch autoriek

Na vernisáž výstavy Common Reservoir prišlo počas horúceho dovolenkového obdobia množstvo ľudí. Bolo cítiť, že obe umelkyne majú v Košiciach svoje publikum, pričom za ich spoločnou výstavou neváhali návštevníci pricestovať ani z iných miest.

Lucia Sceranková a Tatiana Takáčová pochádzajú z Košíc, no v posledných rokoch ich spojila Bratislava aj rozhovory o témach, ktorým sa vo svojej tvorbe venujú. Postupne vznikla myšlienka nechať ich samostatné projekty stretnúť sa v jednom výstavnom priestore.

„Nejde o fyzickú nádrž na vodu, ale skôr o nádobu, ktorá prepája dialóg autoriek a ich vzťah ku krajine,“ vysvetlila názov Common Reservoir kurátorka výstavy Petra Housková.

Hoci obe fotografky pracujú s krajinou, pristupujú k nej z odlišných strán. Tatiana Takáčová skúma, ako krajinu formujú kultúrne predstavy, dejiny objavovania či masový turizmus. Lucia Sceranková sa obracia k osobnému a telesnému prežívaniu prostredia a k hranici, na ktorej sa ľudské telo s krajinou prestáva dať jednoznačne oddeliť.

Krajina ako kulisa aj súčasť tela

Takáčovej diela vychádzajú aj z katalógov cestovných kancelárií. Z obrázkov rezortov vyberá drobné fragmenty krajiny, zväčšuje ich a skladá do nových útvarov. To, čo pôvodne tvorilo iba pozadie hotelov, bazénov a turistickej infraštruktúry, sa dostáva do centra pozornosti.

Sceranková pracuje s intímnejšími fotografiami a scénograficky vytvorenými prostrediami. Vlasy v nich preberajú podobu vodopádu, morské špongie sa prepájajú s fragmentmi ľudského tela. „Je to metafora našej pórovitosti – tak ako špongia nasáva a prepúšťa vodu, aj my potrebujeme vlahu a sme neoddeliteľnou súčasťou sveta a jeho organizmov,“ priblížila Petra Housková.

Diela v Šopa Gallery nestoja izolovane. Vstupujú do seba, prekrývajú sa a menia spôsob, akým návštevník číta jednotlivé obrazy. Výstava prináša nečakané spôsoby realizácie, núti pristaviť sa, pozorovať detaily a hľadať v nich vlastné príbehy.

Medzi túžbou priblížiť sa a potrebou vlastniť

„Mám tu pocit ako na dovolenke. Fragmenty z prírody ma prenášajú k vode či do lesa a celkovo ako keby som bol v nejakej rezervácii. Chýba mi len šum vetra,” uviedol jeden z návštevníkov. Výstava reaguje na rozpor medzi túžbou človeka byť krajine nablízku a snahou odniesť si z nej obraz, suvenír alebo aspoň malý fragment.

Common Reservoir tak nerozpráva iba o vode či fotografii. Otvára otázku, ako krajinu pozorujeme, upravujeme a privlastňujeme si ju, ale aj to, nakoľko dokážeme prijať, že sami zostávame jej súčasťou.

Výstava Lucie Scerankovej a Tatiany Takáčovej je prístupná v Šopa Gallery na Hlavnej 40 v Košiciach do 18. septembra 2026 od utorka do piatka medzi 15.00 a 18.00 hod.

Lucia Sceranková a Tatiana Takáčová v rozhovore: Dva pohľady na jednu krajinu

Názov vašej výstavy Common Reservoir evokuje nádrž, v ktorej sa zhromažďuje niečo spoločné. Vy dve sa poznáte, no tvoríte samostatne. Aký to bol pocit, keď ste začali vedľa seba ukladať svoje diela? Objavili ste v tom spoločnom priestore prieniky alebo paralely, ktoré vás samotné prekvapili?

Lucia: Áno, okrem vodných asociácií, sme chceli tým názvom odkázať aj k tomu, že výstava je spoločným miestom našich vecí. Svoju prácu navzájom dôverne poznáme, ale skladať z dvoch samostatných projektov jeden dialóg bolo spočiatku aj napínavé, keďže sme obe používali úplne iné stratégie. V závere ma veľmi baví, ako Táňa obsiahla galériu vrstvami krajiny, a to, ako ďalej komunikujú s mojimi fotkami na stenách.

Tatiana: Myslím si, že od začiatku sme boli veľmi zvedavé, ako bude prebiehať vytváranie samotnej inštalácie priamo v priestore galérie, keďže, ako spomína Lucia, obe pristupujeme k práci s krajinou vo svojich projektoch odlišne. Vrstvy nevznikali len prostredníctvom scénografických prvkov, ale aj konceptuálnymi prienikmi a vrstvením rôznych, vzájomne sa podporujúcich či zo seba vychádzajúcich štruktúr, ktoré sa objavujú v tvorbe nás oboch.

Vo výstave sa stretávajú dva celkom odlišné pohľady na krajinu – Tatiana sa na ňu pozerá cez optiku kultúry, turizmu a toho, ako si ju prispôsobujeme, zatiaľ čo Lucia vychádza z veľmi intímneho, telesného a priameho zážitku. Ako vnímate tento kontrast? 

Lucia: V tejto výstave a v týchto konkrétnych projektoch vyznievajú naše pohľady veľmi odlišne. Táňa sa zaoberá širším pohľadom na krajinu, ako sa náš vzťah k nej a jej zobrazovanie menilo v rámci spoločenských systémov. V mojich dielach je prítomná skôr subjektívna perspektíva, prežívanie zvnútra, avšak to cítim aj v Tániných starších projektoch. Zhodli sme sa, že nás prepája téma bytostného túženia po krajine a prepojení s ňou, čo vždy tematicky priamo súvisí aj s druhou stranou – našim odtrhnutím od prírody.

Tatiana: Ja by som len doplnila, že práve tento kontrast v našich prístupoch ponúka rozšírený pohľad na krajinu a jej vnímanie, v tomto prípade prostredníctvom umenia. V osobnom živote krajinu prirodzene vnímam cez všetky vyššie spomínané perspektívy – ako priestor, ktorého sme neoddeliteľnou súčasťou, ktorý nás presahuje, no zároveň je voči našim zásahom bezbranný a vystavený ich dôsledkom. Vnútorná krajina je naproti tomu formovaná predovšetkým emóciami, našimi túžbami, obavami, ale najmä spomienkami.

Voda je vo vašich prácach prítomná nielen ako motív, ale aj ako metafora neustálej premeny a neuchopiteľnosti. Fotografovaním sa však snažíme moment zmraziť a uchovať. Ako sa vám žije s týmto rozporom – túžbou niečo zachytiť a vedomím, že svet okolo nás sa neustále premeňuje a uniká?

Lucia: Vo veci Strmý úsek, čo je inscenovaná fotografia, kde sa pozeráme na postavu, ktorej vlasy splývajú s padajúcim vodopádom v krajine, sa dotýkam tejto otázky. Vychádza z momentu, keď som na výlete na Island chcela stihnúť vidieť čo najviac. Reflektuje situácie, keď stojíme pred prírodným úkazom a chceme si ho až konzumne privlastniť, zapamätať tak, aby nám úplne neunikol, vrstvu z neho si vziať aspoň vo fotke. Sama si pripomínam, že niekedy netreba fotiť, ale byť prítomný v momente.

Tatiana: Počas cestovania prežívam to isté, čo opisuje Lucia. Myslím, že je to dilema, ktorú rieši mnoho turistov – chcieť fotiť a zaznamenávať zážitky a zároveň chcieť nerušene, bytostne prežívať daný moment. Ak sa však bavíme o krajine ako takej, jej časovosť vnímam úplne iným spôsobom. Pre mňa je krajina starobylá, pretrvávajúca, nesie v sebe múdrosť a dokonale funkčné systémy, pričom jej zmena a mortalita k nej prirodzene patria. Samozrejme, ak nehovoríme o deštrukcii, ktorú spôsobujeme my. Pre mňa je návšteva prírody a pozorovanie scenérie emocionálne porovnateľné s návštevou historických pamiatok alebo katedrál.

Obe vo svojej tvorbe narábate s objektmi a materiálmi – či už sú to Tatianine výstrižky z katalógov, suveníry a kamene z ciest, alebo Luciine scénograficky konštruované prostredia a fragmenty tiel. Čo sa stane s vecou alebo spomienkou, keď ju vytrhnete z jej pôvodného prostredia a prenesiete do galérie? 

Lucia: V kontexte galérie veci, diela, zábery ožívajú v novej vrstve. Je to pre mňa ten najzaujímavejší moment, lebo sa to deje v stretnutí s diváctvom, ktoré si tam zas prináša svoje vlastné vnímanie sveta a asociácie. Som rada, ak obraz s návšetvníkom, návštevníčkou zarezonuje, môže sa to diať úplne neverbálne a to je aj dôvod, prečo ma baví robiť práve vizuálne umenie.

Tatiana: Záleží, o akej spomienke hovoríme. Ja zámerne pracujem s odkazmi na najklasickejšie fragmenty, ktoré si človek z cestovania prináša, ako sú mušle, kamene, piesok a podobne. V tom prenášaní a prinášaní vecí totiž vnímam našu bytostnú túžbu malým kúskom vlastniť časť miesta, na ktorom nám bolo dobre, a vytvoriť si s ním hmatateľný vzťah a spomienku. V galerijnom prostredí to vnímam ako symbol, komentár alebo spúšťač, ktorý môže u diváctva vyvolávať vlastné spomienky a vzťahy k prírode. 

Kurátorský text k výstave hovorí o tom, že človek nie je autonómna entita oddelená od krajiny, ale jej súčasť. Kedy vy osobne – či už pri tvorbe v ateliéri, na cestách alebo v každodennom živote – najintenzívnejšie pociťujete, že hranica medzi vami a okolím mizne?

Lucia: V rozhovoroch s Táňou sme rozoberali náš status vnútrozemcov, ľudí bez priameho prístupu k moru a zhodli sme sa, že je nám dobre v prímorských oblastiach. Aj keď veľká hmota vody vzbudzuje vo mne rešpekt, pri oceáne a mori sa cítim zocelená. V každodennom živote v meste, ktorý vie byť plný administratívnych úkonov, si to prepojenie musím pripomínať a práve preto sa tou témou intenzívne zaoberám v tvorbe a dovzdelávam sa cez texty alebo diela iných.

Tatiana: Áno, pre mňa je téma života vo vnútrozemí zásadná. V podstate z toho vznikal aj môj záujem o cestovateľské témy. Absencia mora a všetkého, čo je s ním spojené, odlišnosť spôsobu života a pritom potreba kontaktu s morom, ktorú pociťujeme takmer rovnako ako ľudia žijúci pri mori. Najintenzívnejšie spojenie cítim, keď som v prírode sama. Či už pri mori, v horách alebo doma na záhrade, rovnako si užívam pozorovanie krajiny pri cestovaní vlakom.

Keďže diela v Šopa Gallery nestoja oddelene, ale vstupujú do vzájomného dialógu v jednom priestore, čo by ste si priali, aby si divák z tejto „spoločnej nádrže“ odniesol?

Lucia: Chcela by som, aby sa diváctvo na chvíľu pozastavilo, prešlo sa vrstvami krajiny, nechalo na seba pôsobiť jednotlivé obrazy a niekde medzi nimi našlo priestor na svoje premýšľanie o krajine, o tom, čo krajina pre nás znamená, aký je náš aktuálny vzťah a aký by mohol byť.

Tatiana: Túto výstavu vnímam ako komentár k témam, ktoré prežíva každý človek. Náš bytostný vzťah ku krajine je veľmi individuálny. Ja som divákom poskytla priestor na vhľad do širšej problematiky zaobchádzania s krajinou, v tomto prípade cez turizmus a Lucia nás naopak privádza k vnútornému prežívaniu krajiny – k bytiu v krajine a bytia samotnou krajinou. Ak to na divákov zapôsobí akýmkoľvek spôsobom a privedie ich k pozastaveniu sa nad vlastným vzťahom ku krajine, budem za to vďačná.

Foto: Šopa Gallery