Jeden za všetkých, všetci za jedného

Aj keď dnešná doba fandí skôr jednotlivcovi, veľké firmy a korporáty sa spoliehajú na svoje tímy. Často hľadajú ľudí, ktorí sa na danú pozíciu hodia nielen svojimi schopnosťami a vedomosťami, ale zameriavajú sa aj na hodnoty, ktoré uchádzač vyznáva. Jednoducho povedané, či má rovnakú krvnú skupinu, ako zvyšok tímu.  

Práca v tíme nie je vždy jednoduchá. Každý člen má svoje pre a proti a na ostatných je, aby sa jeho vlastnosti naučil akceptovať. Čo je výzva predovšetkým pre ľudí, ktorí majú veľké ego. Dôležité je si uvedomiť tú jedinečnú diverzitu a možnosti, ktoré tímová práca prináša. A aj keď sme v škole počúvali „toto nie je tímová práca, pracujte každý sám“ v tíme sa jednoducho pracuje lepšie, no nie?

Keď je tím skoro ako rodina a.k.a. ak môžete ísť so šéfom na pivo 

Tím je predovšetkým o dôvere a rôznorodosti, ktorú majú ľudia v ňom. Pri práci na projektoch či už v IT sektore alebo v kreatívnom prostredí, je práve rozdielnosť názorov dôležitá. Okrem iného, nie každý vie robiť všetko. Váš kolega vie robiť veci, ktoré vás môže naučiť. Byť tímový hráč a kopať za jeden cieľ sa oplatí. 

V našom čisto ženskom tíme sme všetky na jednej vlne. Ak sa aj stane, že prídem do práce namosúrená (lebo však aj také dni musia byť), niektorá z kolegýň ma vždy rozosmeje. Stále vieme poradiť a pomôcť jedna druhej. A aj keď sme otravné a falošný spev kolegyne počujeme aj cez slúchadlá, stále vieme, že sa na seba môžeme spoľahnúť. Aby to nevyznelo úplne ideálne, samozrejme, vieme sa na seba aj nahnevať (však sme ženy každá so svojím správnym názorom). V zamestnaní cítim istotu a stabilitu, ktorá mi pomáha koncentrovať sa na svoju prácu. 

Náš (nie tak celkom) čisto ženský tím zažil pred časom zaťažkávaciu skúšku. Aj keď išlo skôr o zábavu ako o pracovné povinnosti. Tímového ducha sme sa rozhodli otestovať na športovom podujatí Hero Race. Dva kilometre dlhá trať pretkaná rôznymi prekážkami a nástrahami. Vyštartovali sme naraz – skončili sme naraz. Pri každej prekážke sme sa čakali, pomáhali si a jedna druhú povzbudzovali. Dokonca mnohé z nás prekonali svoje najväčšie obavy a strach a to len vďaka „POĎ, TO ZVLÁDNEŠ!!!” Baby, ktoré prísť nemohli, na nás mysleli a posielali virtuálne povzbudenia. Kolegyňa, ktorá je na materskej si našu „potupu v blate” tiež nenechala ujsť a celé dva kilometre nás povzbudzovala (a zachytávala trápne momenty, za čo sme jej vďačné). 

Viete, čo je na tom najlepšie? Že stojíme jedna pri druhej a že môžeme ísť so šéfkou na pivo a baviť sa s ňou o čomkoľvek. A čo vy, ako je to u vás v práci?