Stereotyp pri učení informatiky? Určite nehrozí!

Angelika Hanesz je učiteľkou informatiky na základnej škole s maďarským vyučovaním jazykom v Buzici. V Košiciach sa venuje mentorovaniu talentovaných nadšencov robotiky a v rámci projektu IT akadémia školí ďalších učiteľov informatiky. Tento rok bola za svoje aktivity ocenená v ankete Učiteľ Slovenska cenou verejnosti.

Aké boli vaše pocity z nominácie?

Veľmi ma to dojalo, najmä preto, že ma nominovali kolegovia. Vnímam to najmä ako ocenenie a nie ako súťaž. V učiteľstve je veľmi ťažké nastaviť korektné a merateľné podmienky, keďže každý učiteľ má iné podmienky, učí iné predmety a podobne. Dôležité je, že to, čo robíme, robíme s entuziazmom a každý do učenia pridáme čosi svoje.

Čo Vám priniesla účasť v ankete?

Bol to úžasný pocit byť medzi ďalšími učiteľmi, ktorí radi robia svoju prácu a chcú priniesť zmenu vo vzdelávaní zospodu. Všetci sa snažíme obohatiť vyučovanie tak, aby bolo pre žiakov zaujímavé, záživné, aby sa naučili učiť sa. Veľmi inšpiratívne bolo aj naše 2-dňové sústredenie, z ktorého vzišla potreba popularizovať učiteľskú profesiu, keďže dnes mladí ľudia nechcú byť učiteľmi.

Ako napríklad?

Musíme im ukázať, že učiteľstvo je povolanie, kde človek môže naozaj zažiť pocit úspechu – aj keď nie v podobe veľkého bohatstva, ale naša práca má zmysel a sami sa v nej veľa učíme. Veľkým šťastím pre mňa aj ostatných finalistov je, že pracujeme v prostredí, ktoré nás podporuje a dáva nám voľnosť. Tú potom reflektujeme aj vo vyučovaní. U mňa je dobrá vyučovacia hodina vtedy, keď deti rozprávajú viac ako ja, pracujú, zdieľajú si názory a argumentujú navzájom. Samozrejme, príprava takej hodiny je dlhodobá nielen z hľadiska materiálov, ale aj vedenia žiakov k uvažovaniu.

Každý učiteľ by si mal nájsť svoju techniku vzdelávania, ktorá bude účelná. Pre mňa je to bádateľská forma vzdelávania, aby žiaci testovali a na základe pokusov zistili, ako čo funguje. Zároveň som však aj stará škola a uznávam, že stále sú veci, ktoré sa skrátka musia naučiť. Definície si však nijaké nediktujeme, žiaci ich vedia vlastnými slovami povedať na základe vlastného bádania. Presne také musí byť vzdelávanie, pretože len sa hrať nie je účelné.

Mávame napríklad unplugged hodiny informatiky, pretože rozvíjanie logického uvažovania a  argumentácie sa dá aj bez počítača. Používame hlavolamy a mapky, hľadáme najefektívnejšie cesty, pridávame obmedzenia. Alebo riadime premávku robotických áut na informatickej mape. Potom sa ma deti pýtajú, kedy bude informatika 🙂

Čo je pre Vás základná vedomosť, ktorú sa snažíte naučiť svojich žiakov?

Deti by sa mali naučiť rozmýšľať a naučiť sa učiť. Aby vedeli, čo ich baví a zaujíma, aby sa o to poriadne zaujímali. Samoštúdium a znalosť zdieľať vedomosti je veľmi cenená.

Túžili ste odmalička po povolaní učiteľky?

Vôbec nie, chcela som byť pilotkou, no na vojenskú školu som ako žena nemohla ísť. Technika ma zaujímala stále, môj otec bol elektrikár, tak som šla študovať elektroenergetiku na Fakultu elektroniky TUKE. Z praktických dôvodov som začala učiť ako dočasné riešenie a dnes už to dočasno trvá 25 rokov. Moja mama však bola učiteľka a tá by sa veľmi tešila z toho, čo dnes robím.

Je učiteľské povolanie stereotypné?

Kdeže. Deti sa menia, vymenia sa aj celé generácie, čiže stereotyp nehrozí, najmä ak učíte informatiku. Keď som začínala učiť, bol ešte OS DOS., po materskej dovolenke som sa musela naučiť Windows. Vtedy som si uvedomila, že musím toho vedieť ešte viac a stále sa vzdelávať, preto som absolvovala rozširujúce štúdium informatiky na UPJŠ, kde som sa stretla s detskými programovacími jazykmi či robotickým legom.

Je niečo, čo by ste v rámci školstva zmenili?

To, aby učitelia mali čas dopĺňať si nové vedomosti a študovať. Na to by sme mali mať viac času, ktorý popri požadovaných aktivitách – odučené hodiny, krúžky, školské akcie, nestíhame.

Ste mentorkou úspešného Team Talentum, ako vnímate túto úlohu?

Team Talentum sme založili pred 10 rokmi v rámci Nadácie Talentum Cassoviensis Alapítvány  s bývalými spolužiakmi. Má slúžiť na podporu všetkých mimoškolských aktivít študentov aj učiteľov. Prvého robota nám kúpil môj manžel, 5 rokov sme pracovali v našej detskej izbe. Dnes sa pripravujeme v Kulturparku, kde vediem aj krúžok robotiky pre verejnosť, mentorujem ďalších mladých učiteľov.

Keď sme vyhrali prvýkrát, jasné, že mi napadlo, že to bola len náhoda, no potom sme začali vyhrávať ďalej a to už určite nie je náhoda, pretože naše deti sú naozaj talentované a nápadité.

Ja ich mentorujem najmä materiálnym zabezpečením. Často však neviem zohnať niečo, čo potrebujú a o to je to potom zaujímavejšie, keď musia chlapci vymýšľať dostupnejšie a lacnejšie varianty. To podľa mňa potom oceňuje aj porota.

Prevažuje medzi žiakmi väčší záujem o technické smery u chlapcov?

Prevažne áno, aj keď miesto ženy je určite všade. Nám zas napríklad v školstve chýba viac učiteľov-mužov, ktorí by boli žiakmi dobrými vzormi.