Edita v programe Teach for Slovakia: Deti z Luníka mi ukázali, aká som nevďačná a trápim sa hlúposťami, ktoré za to nestoja

Edita zanechala svoje zamestnanie v marketingu a odišla do úplne iného sveta. V predchádzajúcich zamestnaniach jej chýbal pocit naplnenia, väčšieho zmyslu, ale aj spätná väzba. Ako sama hovorí, nebola si istá, či jej v nárokoch nová práca vyhovie, no zvedavosť a potreba pocitu uspokojenia boli natoľko silné, že sa odhodlala prekonať a prihlásiť sa do programu organizácie Teach for Slovakia. 

Keď nastúpila do dvojročného programu, dostala “nulťákov”, teda deti vo veku 6-7 rokov. Dnes má Edita takmer ukončený druhý školský rok a k tomu 19 usilovných prváčikov na košickom sídlisku Luník IX.

Chcela som zmenu a samotná možnosť skúsiť si slovenské školstvo a dokázať si, či zvládnem učiť, ma lákala.

Čo ťa presvedčilo o tom, že Teach for Slovakia je cesta, ktorou si sa mala vydať? 
Asi to, že ma prvýkrát nevzali 😀 Ja som sa totiž do programu hlásila dva roky po sebe, keďže prvýkrát som neprešla výberovým procesom. Nedalo mi to neskúsiť to ešte raz. 

Podala si prihlášku teda aj druhýkrát. Čo bolo ďalej?
Výberový proces. Ten som absolvovala v prvý neúspešný rok fyzicky v Bratislave a druhýkrát, o rok neskôr, online. Proces trvá jeden celý deň, pozostáva z testu na logické myslenie – toho som sa celkom bála-, pohovoru v angličtine, aktivite zameranej na tímovú prácu, kde sa preverovala naša schopnosť spolupracovať s inými, a vopred sme si pripravili krátku 5-minútovú ukážku hodiny. A samozrejme, bo tu i rozhovor o mojich očakávaniach a dôvodoch, pre ktoré chcem do programu vstúpiť. Ak niekde počas tohto dňa vyvstala nejaká otázka, prebiehali potom doplňujúce rozhovory. Môj sa mi na prvýkrát nepodaril. Na druhýkrát už, našťastie, áno. 

Prijali ťa. Musela si potom absolvovať nejaké školenia?
Najprv ma zaplavila veľká radosť. To mi utkvelo v pamäti, pretože som bola na nahrávaní hudobnej session s manželom, počas ktorej som dorábala niečo do práce, keď mi zavolala recruiterka. Potom, okrem takých záležitostí ako bolo postupné plánovanie odchodu z práce a delegovanie práce, ma čakalo pár online stretnutí všetkých novoprijatých ľudí do programu, s ktorými sme vlastne vytvorili kohortu 2021. Osobne sme sa všetci stretli na 6-týždňovom basecampe, ktorý  pozostával z teoretických prednášok na lepšie “navnímanie” škôl aj žiakov, s ktorými budeme prichádzať do kontaktu. Mali sme prednášku napríklad aj o generačnej chudobe, vplyve toxického stresu, či pre mňa o maximálne neznámych pojmoch ako ročníková vedúca, predmetová komisia, Edupage… Z tých šiestich týždňov boli dva venované letnej škole, keď sme si niektorí po prvýkrát vyskúšali učenie – už len samotné postavenie sa pred žiakov bolo plné stresu. Tých 6 týždňov teraz spätne vnímam ako letné prázdniny s ľuďmi, ktorých som síce predtým nepoznala, no za ten čas sme si vytvorili pomerne silné vzťahy, ktoré pretrvávajú doteraz. 

Mohla si si vybrať školu, na ktorej si chcela učiť?
Mohla, pretože v rámci Košického či Prešovského kraja je viacero partnerských škôl Teachu a ja som vedela, že chcem ostať doma na východe. Dostala som na výber aj školy v okolí Košíc či strednú školu v Prešove, dokonca aj s približným okruhom predmetov – aj keď to sa vždy môže zmeniť. Dvakrát som sa bola pozrieť na Luník IX na 1. aj 2. stupni, a aj keď som bola otvorená ísť aj na inú školu, nakoniec všetko vyšlo tak, ako malo. Mám v kohorte ľudí, ktorí napríklad prišli učiť z Bratislavy do Košíc či Prešova – tí majú môj obdiv, že si takto úplne od základov prekopali predošlý život. 

Aké boli odozvy na tvoje rozhodnutie učiť na Luníku IX?
Všelijaké. Keďže babka bola učiteľka, rozhodnutie pre toto povolanie bolo prijímané milo, keďže idem v jej šľapajách. Keď som k odpovedi pridala, že budem učiť na Luníku IX, často zaznela otázka, že prečo si toto robím. Čo sa týka Teachu ako programu – so záväzkami, vzdelávaním, osobným rozvojom, to ľudia v mojom okolí nejako vypúšťali alebo tomu nerozumeli a mala som pocit, že majú čo spracovávať aj tak 🙂 

REKLAMA

Prebudili vo mne takú tú detskosť a hravosť, ktorú my dospelí časom v práci strácame.

Neodhovárali ťa, keď sa napr. tvoja babka alebo kamoši dozvedeli, že teda ideš na Luník IX?
Prekvapivo nie. Pretože moji blízki ľudia vedia, že som tvrdohlavá a urobím si to aj tak podľa seba. Pár kamošiek sa skôr smialo, že so svojou “východňarčinou” a nadmerným používaním slova “more” jednoducho zapasujem 😀 

Nastúpila si teda do školy – pamätáš si na svoje prvé pocity?
Na konci augusta sme si mali pripravovať triedy, predovšetkým výzdobu, v ktorej ja nie som extrémne dobrá, čakala ma byrokracia a papierovačky pre rodičov, aj netušila som, čo čakať. Prvý deň bol celkovo chaos. Prišlo pár žiakov s rodičmi a ďalšími súrodencami, a to bolo všetko. V ďalšie dni už prišlo do školy viac detí, začínali sme s omaľovánkami a hľadali si spôsob komunikácie. Pre mňa bolo teraz napríklad vtipné uvedomiť si, že aj tento rok som som pred začiatkom školského roka mala stres, a pritom som už mala za sebou rok učenia. Minulý rok som šla na nejakom autopilotovi a sama nechápem, ako som to zvládla – ja a pätnásť detí, z ktorých mi po slovensky rozumeli maximálne tri. Príde mi to komicko-absurdné, ako a koľko veľa som do tých detí hustila v slovenskom jazyku. Skús si predstaviť, že by na teba niekto rozprával po maďarsky štyri hodiny vkuse… aké vyčerpávajúce by to bolo. 

Čo predsudky? Mala si nejaké? Ako si s nimi bojovala?
Ja som nejako… vlastne som ani sama nevedela, čo čakať a na čo sa pripraviť. Bola som upozornená na možné vši či blchu a ako sa pred nimi chrániť, no moje drobné bariéry v tomto smere opadli rýchlo, pretože moji nulťáci (6 až 7-roční), boli väčšinou deti, ktorým chýbal fyzický kontakt, pohladenie, a spontánne ma objímali. 

Skôr ako s predsudkami som občas musela pracovať so svojím podvedomým strachom. Som z Trebišova, kde som s Rómami prichádzala do kontaktu od narodenia a ako dievčaťu mi raz ukradli sponku priamo z hlavy, čo sa mi vynorilo opätovne pri prvých cestách do školy. S týmito nastaveniami v hlave som bojovala a konfrontovala ich s novými skúsenosťami, ktoré to vyvracali. Keď dostanete na Deň učiteľov od rómskej žiačky síce umelé kvety, ale kvety, má to ozaj silnú váhu.  

Naučili ťa niečo tvoje “deti”?
Prvé, čo mi teraz napadlo, je trpezlivosť. Aj keď v tomto smere nie som ani zďaleka na konci svojej cesty a stále mám so sebou čo robiť, aby som jej mala v sebe o čosi viac. Vďaka práci so žiakmi som sa musela naučiť zvládať svoje emócie a pocity flexibilnejšie a vedieť sa ovládnuť. To je pre mňa osobne veľmi cenná zručnosť, ktorú som už využila párkrát aj mimo školy – že som nezareagovala hneď pudovo, ale zvládla som si vyhodnotiť situáciu. Práca na mne samotnej a pochopenie vlastného fungovania, ktoré som predtým nejako nereflektovala, presahuje aj mimo školského života.

Moje deti mi ukázali, aká som často v živote nevďačná a trápim sa hlúposťami, ktoré za to nestoja, pretože mám v živote všetkého viac ako dosť. Viac, ako si zaslúžim. Prebudili vo mne takú tú detskosť a hravosť, ktorú my dospelí časom v práci strácame.

Budú to dva roky, čo si v tomto programe. Vidíš nejaké rozdiely medzi prvým dňom a dneškom? 
Rozdiely vo mne či v deťoch? Pretože ja som sa zmenila dosť výrazne – vplyvom školy, aj vplyvom programu. Žiaci ma napríklad veľmi milo potešili a prekvapili na začiatku tohto roka, keď prišli do školy a napriek 2-mesačnej prázdninovej pauze fungovali a poznali naše zaužívané rituály. Na spôsob nášho fungovania nabehli takmer okamžite. Pomohlo mi to veľmi aj preto, lebo tento rok mi pribudli dokopy šiesti noví žiaci a moji nulťáci mi v tomto smere veľmi uľahčili každodenné fungovanie. Vnímam, ako žiaci rastú a ako má drvivá väčšina z nich chuť učiť sa. 

Pre mňa sú nepochopiteľné také výrazné zmeny ako keď mi dievčatko za minulý rok nepovedalo skoro nič, hoci inak jej výsledky neboli zlé, a tento rok sa rozbehla a číta medzi prvými, pretože sa s ňou učia doma súrodenci. Alebo škôlkar, ktorý prišiel do 1. ročníka, keďže nultý ročník sa zrušil, a na začiatku roka som sa občas až bála, čo sa mi s ním podarí vykúzliť, pretože mal problém mi rozumieť. A jedného dňa mi sám pekne napočítal do dvadsať. Síce pri ňom stále viac diferencujem, no vidím, že sa chytá a čo je najdôležitejšie, že chce a extrémne ho teší chodiť do školy a učiť sa, vedieť robiť veci a byť za to pochválený. To je niečo, čo moje decká zažívajú všeobecne málo – ocenenie a úspech. Aj keď spočiatku bolo pre mňa samotnú extrémne ťažké oceňovať ich, pretože som mala iné nároky a očakávania. Moje predošlé ja by žiadne dieťa nepochválilo za to, že vyfarbilo obrázok bez vybočenia za čiaru. Teraz však viem, koľko snahy to dieťa vynaloží. Alebo keď zvládnu prečítať nejaké slovo, sama som z toho vždy nadšenejšia než oni 😀 Myslím, že mojou veľkou výhodou je to, že svoju radosť či prekvapenie neskrývam a žiaci vedia, že som k nim úprimná a myslím to naozaj. Úplne najradšej mám, keď vidím, že deti v triede premýšľajú. Či už pri počítaní príkladov, alebo keď im niečo čítam a potom im kladiem otázky… alebo ma fascinuje, keď mi deti robia kalendár – sami mi pripomínajú, čo som povedala, že budeme robiť. Snažím sa aj takto prenášať viac zodpovednosti priamo na nich, aby vnímali, že naša trieda sme my všetci spolu ako tím a nezáleží len odo mňa, aký budeme mať deň. 

Je podľa teba program Teach for Slovakia tou správnou cestou, aby sa deti z marginalizovaných skupín mali lepšie?
Teach samotný ako organizácia má víziu, aby raz všetky deti mali šancu v živote uspieť. Preto tento program buduje novú generáciu ľudí, z ktorých mnohí a mnohé potom ďalej pracujú na systémových zmenách v školstve. Je však potrebné zamyslieť sa, čo je to úspech v živote prváčika z Luníka IX  a úspech dieťaťa z vyššej strednej triedy. Teach, aspoň ja to tak vnímam, dáva šancu získať počas dvoch rokov hlbšie pochopenie nášho školstva ľuďom, ktorí chcú nejako prispieť k lepšej budúcnosti našej spoločnosti. Nejde vyslovene len o marginalizované skupiny, keďže problémy s extrémnym memorovaním, malým dôrazom na soft skills či IT zručnosti majú aj školy, ktoré navštevujú žiaci z ekonomicky dobrých pomerov. Čo sa týka marginalizovaných skupín, školstvo je jednou zo skladačiek celého systému, ktorý sa musí zmeniť, aby sa deti mali lepšie.  

Čo je podľa teba v systéme nesprávne nastavené, s čím sa trápiš ty a iní pedagógovia?
Ja osobne som mala a stále mám problém so školskou byrokraciou. Príde mi celá skostnatená. Potrebujeme mať milión papierov ako triedni učitelia či vedúci krúžkov. Hybridne, papierovo aj online a mnoho z tých papierov nikto nikdy nepotreboval. Chápem, že zodpovednosť za žiakov je dôležitá a ide o zákonom dané povinnosti, no občas ma to – ako človeka, ktorý sa snaží robiť svoju prácu najlepšie a svedomito, nesmierne frustruje, že potrebujem ešte aj nadbytočnými papiermi vykazovať svoju prácu.

Čo sa týka školského systému ako takého, ten absolútne neráta s tým, že na povinnú školskú dochádzku nastupujú 6 alebo 7-ročné rómske deti bez znalosti slovenského jazyka. Sama som si to vlani vyskúšala s mojimi nulťákmi. Tento rok boli nulté ročníky zrušené, keďže je povinná predprimárna dochádzka, no do škôlky nenosíte ospravedlnenky a predsa len v nej deti fungujú iným systémom. My sme minulý rok prechádzali základy – nielen slovenského jazyka, ale aj hygienické návyky, umývanie rúk, splachovanie toalety, sedenie v škole, rozlišovanie času, kedy sa učíme a kedy je prestávka, dodržiavanie pravidiel, správny úchop ceruzky, rozoznávanie farieb… Je to mravenčia práca, ktorej výsledky sú ťažko viditeľné v priebehu týždňov… Viem si preto predstaviť, akú náročnú majú prácu kolegyne, ktoré dostali triedy novoprijatých prvákov bez nultého ročníka. Aj k nám teraz prišli noví žiaci bez nultého ročníka a každý je na inej úrovni, no podržia ich moji nulťáci.

Plánuješ zostať učiť na Luníku? Prípadne aké sú tvoje plány do budúcnosti?
Nechcem definitívne uzatvárať svoje plány, lebo vždy sa môže stať čokoľvek… Práca na Luníku IX ma však napĺňa, aj napriek stresu či vyčerpaniu. Deťom v triede som už viackrát, keď ma zlostili, povedala, že keby som ich nemala tak rada, tak som už dávno v nejakej inej práci, kde nemusím 10-krát hovoriť to isté a vždy sa nájde niekto, kto to “nepočuje” 😀 

Aké je tvoje želanie v spojitosti so vzdelávaním detí?
Veľmi by som si želala, aby moje decká dokončili základnú školu a šli na strednú. Aspoň tí, ktorí už teraz prejavujú chuť učiť sa a zapínajú mozgové závity. To však ani zďaleka nie je spojené len so vzdelávaním, keďže viac sa už vopred bojím všetkých nástrah, ktoré im do toho 9. ročníka môžu zahatať cestu za čímsi lepším. Učiteľkám by som zase dopriala pocit, že ich práca je cenená. Ľahko sa totiž človek zacyklí a každá jeho aktivita mu už príde bežná a nezaujímavá. Ja som vďaka Teachu mala šťastie na mentora, ktorý ma navštevoval na mojich hodinách a vždy na nich videl množstvo dobrých vecí, ktoré som ja nevidela. Či už pre nadmerné očakávania, ktoré som mala, alebo stereotyp, cez ktorý som nevidela, že mi trieda naozaj pracuje pekne samostatne. To by som dopriala každej učiteľke, ktorá má rada svoju prácu a vidí v nej zmysel. 

Čo by si odkázala ľuďom, ktorí zvažujú vyskúšať Teach for Slovakia? 
Že to stojí za to. Vyjsť zo svojho komfortu, prekopať si trošku život, spoznať samého seba a zvládnuť vplávať do školského sveta. Ale je to aj ťažké – vyčerpávajúce fyzicky aj psychicky. Treba sa zmieriť s tým, že nie ste ten, čo všetkých spasí. To však neznamená, že neviete aj vy pomáhať nájsť pochopenie iných pre iné životné skúsenosti a pomery. Treba sa zmieriť aj s tým, že nie všetci sme predurčení na obrovitánske a svet meniace veci, ale to neznamená, že v našom mikrosvete nevieme robiť dobro. Obzvlášť keď v tom mikrosvete nájdete ďalších, rovnako nastavených ľudí. Okrem toho dokáže Teach for Slovakia poskytnúť aj veľa času na reflektovanie, skúmanie, spoznávanie samého seba a rozvíjanie svojich silných stránok či odolnosti. To sú veci, ktoré následne využijete v akejkoľvek sfére.