V knižke Pod krídla havrana od A. Paráčovej nechýbajú scény o čarodejniciach či zaklínadlách, ale ani hodnoverné bojové scény. Autorka historického románu Andrea Paráčová v rozhovore prezrádza všetky detaily svojho literárneho dieťaťa. Doma má pritom tri naozajstné deti.
Pod krídla havrana je Váš literárny debut. Ako dlho vo Vás driemala myšlienka napísať román, čo tomu predchádzalo a ako dlho vznikal?
Písaniu sa venujem, odkedy som začala pracovať. Hoci musím povedať, že ide najmä o odborné články, štúdie a príspevky do obecných monografií, novín a nášho múzejného časopisu. Vždy som však v sebe nosila víziu, že raz napíšem román. Myslela som, že to bude neskôr, keď deti vyrastú – lebo nie je na nič čas. Alebo keď budem na dôchodku. Na poslednej materskej sa však nejaký čas konečne našiel. A tak sa popri rôznych poviedkach pomaličky rodil aj román, ktorý nabral jasnejšie kontúry práve vtedy, keď som opätovne nastúpila do práce v roku 2018. Mala som hotové tri kapitoly, ale ďalej som sa nebola schopná posunúť. Museli prejsť dva roky, aby som si ani nie, že uvedomila, ale predovšetkým sa zariadila tak, že bolo možné tvoriť popri všetkých povinnostiach. Proste som sa viac sústredila na to, čo ozaj chcem – teda na písanie… Potom mi už dokončenie netrvalo viac ako pár mesiacov.
V hlavnej úlohe Gašpar Suňog
Ste historička a múzejníčka, nie je teda prekvapením, že ide o historický román. Vzácne je, že sú jeho základom slovenské dejiny. Bolo pre Vás náročné prepájať realitu s fikciou? Aký je pomer skutočných historických reálií a častí, kde dostala fantázia rozlet?
Román je o Gašparovi Suňogovi. Suňogovcom sa venujem aj vo svojej profesii, takže nejaké (najmä regionálne) vedomosti mám. Preto sa aj časť deja odohráva na mne blízkom hornom Považí – na niektorých hradoch, v Žiline i na Kysuciach. Samozrejme, mnoho vecí som si musela naštudovať. Výhodou pre mňa možno je, že viem, kde ich hľadať. Ale využila som, že Gašpar sa v listinách vynára až ku koncu 15.storočia a o jeho mladosti nevieme nič. Sú len zmienky, že bojoval už po boku Mateja proti českému kráľovi Jurajovi Poděbradskému. Takže som popustila uzdu svojej fantázii a „naštartovala“ Gašparovu kariéru rok pred českou vojnou.
Foto: archív A. P.
“Latinské zaklínadlá som si vymyslela sama”
Kto je v knižke Vašou najobľúbenejšou postavou?
Gašpar, samozrejme. Stal sa zakladateľom významného šľachtického rodu a vždy som vedela, že budem písať o ňom.
Ako pracujúca mama troch detí si logicky musíte čas na tvorbu kradnúť – ako vyzerá vo Vašom prípade proces písania? Máte nejaké rituály – hudba, sviečka, noc…?
Priznám sa, že nemám nijaký systém a píšem vždy, keď sa dá. V sobotu a nedeľu pri rannej káve, keď sú deti na krúžkoch, počas voľna, dovolenky, po večeroch… Väčšinou píšem pomedzi: „Mama, som hladná!“, „Nemáme čaj?“ „Čo je na večeru?“ „Nevieš, kde mám to a to?“ (Smiech.)
V románe sa stretávame aj s čarodejníctvom, čitateľsky veľmi atraktívnym. Študovali ste aj k tomu nejakú zvláštnu literatúru?
Existuje jedna knižka od MUDr. Jozefa Marca – Tradičné liečiteľstvo a ľudová mágia na Horných Kysuciach – čítať ju bolo veľmi zaujímavé a človek sa v nej dozvie, že všelijaké porobeniny a zariekanie boli celkom bežné ešte aj v 20. storočí. Inšpirujúce sú tiež Dobšinského rozprávky, avšak, samozrejme, v pôvodnom znení. Latinské zaklínadlá som si vymyslela sama, keďže ako historička s latinčinou trošku pracujem. A aj k bylinkám mám blízko.
Keď držala knižku v rukách, skoro vyskočila z kože
Mnohé bojové scény sú napísané tak dokonalo, akoby ich písal muž, ktorý sa venuje šermu, prípadne podobnému koníčku. Kde sa to vo Vás berie?
Pridajte komentár