Výtvarníčka Júlia Zelená: Som veľmi nezávislý človek a nikdy by som nemenila

Jej tvorba je ľahko rozpoznateľná, na prvý pohľad dekoratívna, no pritom s príbehom a dušou. Hoci začínala s klasickou maľbou na hodváb, ktorú časom posunula ku kombinovanej technike hodváb-akryl, vo svojom výtvarnom prejave využíva kombinované techniky, plstenie či tvorbu netkaných tapisérií. Hoci v tvorbe i živote kladie na vysoké miesto slobodu, aktuálne tvorí aj vo dvojici – s partnerom, výtvarníkom a grafikom Igorom Hrnkom. O minulej, súčasnej i budúcej tvorbe sme sa porozprávali s výtvarníčkou a odevnou dizajnérkou Júliou Zelenou v jej Odevnom ateliéri, súčasťou ktorého je aj malá “Galéria na poschodí” na Mäsiarskej ulici v Košiciach. Verte, že z nej určite neodídete bez toho, aby vás okúzlila.

Ste veľmi všestranná výtvarníčka. Ako Jedna z mála tvoríte okrem veľkorozmerných diel i menšie  obrázky, šperky, kabelky, šatky a iné praktické drobnosti, ktoré sú  vhodné predovšetkým ako darčeky s pečaťou umelca. Je to niečo ako z núdze cnosť, aby ste oslovili širší okruh zákazníkov a vybudovali si základňu priaznivcov alebo vám to je skrátka blízke a predstavuje to akýsi relax popri „vážnej“ tvorbe?

Malé veci sú skôr pozostatkom z minulosti – z takej tej mojej počiatočnej tvorby. Venujem sa im, pretože je o ne záujem. A občas naozaj nemáte chuť tvoriť veľké veci, lebo sa skrátka vyčerpáte. Potrebujete pauzu a toto je vítaná zmena. Je to ručná práca, ľudia si to vážia a mne to robí radosť. Trvá to u mňa obyčajne pár týždňov a potom sa opäť vrátim k väčším veciam.

Sympatické je to, že aj v tomto akoby ste sledovali trendy – istý čas ste tvorili kabelky z „papiera“ SnapPap Bags, tiež tašky z bannerov…

Vždy sú to však len limitované záležitosti. Mala som totiž svoje bannery odložené na pamiatku a napadlo mi, že ich môžem spracovať, tak som z toho urobila tašky. Ale plne sa tomu venovať neplánujem. Všetko, čo mi napadne, robím len v limitovanej sérii a mám rada, keď použité či odložené veci dostanú nové využitie. Keď sa to akoby recykluje, ale v tom najlepšom zmysle slova.

“Ja mám viac cit pre farbu a Igor je zase veľmi dobrý kresliar.”

Aktuálne tvoríte aj vo dvojici a táto tvorba je iná, na akú sme u vás zvyknutí. Ako došlo k tejto spolupráci a aké to je tvoriť s ďalším výtvarníkom?

Je to osobný príbeh, pretože sme partneri aj v živote. Objavila som v priateľovom archíve veľké množstvo výtvarných prác – od strednej školy až po súčasnosť, čiže reflektujú jeho rôzne životné etapy. A prišlo mi ľúto, že sú to často len skice. Niektoré veci boli hotové, ale mnohé nie. Tak som si povedala, že tie jeho kresby a skice skúsim posunúť. Ja mám viac cit pre farbu a Igor je zase veľmi dobrý kresliar, a tak sa to navzájom veľmi dobre spojilo.

Vám by neprekážalo, keby vám niekto vstupoval do tvorby?

Nie. Keby to bol niekto, koho si vážim a viem, že to urobí dobre, tak nie. Ale je to teda opačne. (Úsmev.) Začala som Igorove skice dotvárať a dávať im nový tvar a vzory. Iný výtvarný pohľad, v ktorom je výrazne prítomná farebnosť. Často sa vo  výsledku totiž nedá poprieť, že som odevný dizajnér. Tiež som sa pokúsila nájsť v obrázkoch humor, pretože na prvý pohľad možno pôsobia trochu naturalisticky, až temne… Chcela som ich skrátka posunúť do vtipnej roviny, lebo humor máme obaja v sebe. Najprv som začala drobnými skicami a potom sa to rozvinulo do väčších vecí. Predtým to boli skice a teraz sú to obrazy. A už spolu tvoríme aj programovo – Igor niečo kreslí a už pritom myslí na to, aby som s tým mohla ďalej pracovať. 

Máte spoločnú víziu do budúcna, čo s týmto ďalej?

Áno, máme. Nechcem o tom hovoriť, ale máme. Toto je len začiatok, tvoríme takto približne rok. Je pred nami ešte veľa roboty, je však plno možností, ako sa s tým dá pohrať.

Vstupuje vám do života častejšie takýto impulz, ktorý vás ovplyvní v tvorbe? Toto je síce osobné, ale zažili ste nejaké nečakané zmeny, ktoré vás v tvorbe posunuli niekam inam?

Keď sa niečomu venujete dlho, skôr či neskôr sa to preklopí do stavu vyčerpania témy. Vtedy u mňa nastúpia spomínané malé veci, aby som mala čas premýšľať nad veľkými. A v tom čase sa vždy niečo udeje. Keď ste len trochu pozorovateľ, niečo vás ovplyvní. A jedno generuje druhé, čiže sa to na seba všetko nabaľuje. A hoci teraz tvoríme vo dvojici, obaja si popritom paralelne naďalej robíme aj svoje veci. Lebo aj v tomto sa človek ľahko vyčerpá. Nie je to totiž len o tom, že niečo vymaľujem. Ja si to musím celé premyslieť, musím v Igorovej kresbe nájsť príbeh. Moje bežné veci sú dekoratívnejšie a menej konkrétne, ale tieto kresby sú príbehové. Musím im dať zmysel a nový plán či rozmer.

“Nikto nevymyslí nič úplne nové.”

Začínali ste maľbou na hodváb a akoby stále viac a viac ste sa od nej odkláňali či posúvali inam…

Boli chvíle, keď som si myslela, že sa k tomu už nevrátim. Ono v každej etape života niečo robíte a moja súčasná maľba na hodváb sa už nepodobá na maľbu, ktorú som robila pred rokmi. Nebaví ma robiť stále to isté… Vždy si musím nájsť niečo nové, ale rukopis je u mňa rozpoznateľný. Aspoň ma to neustále núti premýšľať o niečom novom. Veci sa menia, pribúdajú, život to prináša. A každý sa niečím a niekým inšpiruje… To nie je nič  výnimočné. Nikto nevymyslí nič úplne nové.

Keď sa spätne pozeráte na svoju tvorbu, ako ju vnímate? Prídete mi ako typ, ktorý je večne nespokojný.

Nemyslím si, že som nespokojná. Samozrejme, začiatky tak môžem vnímať, ale veci, na ktoré sa dívam s odstupom povedzme 10 rokov, vnímam ako celkom dobré. Celkom iné. Dnes by som to už tak nerobila, boli to nesmierne pracné veci a v súčasnosti by som to posunula inam, ale… Budúci rok to už bude 30 rokov od vzniku ateliéru, teda od doby, čo sa paralelne venujem odevnej a výtvarnej tvorbe. Je dobrá dvojica (úsmev) a vzájomne sa dopĺňa. Robíme módu, čo ma baví, a zároveň si môžem riešiť svoju výtvarnú tvorbu.

Mali ste za 30 rokov obdobie, keď ste boli vyhoretá a vraveli si, že by ste išli pracovať niekam ako bežný zamestanec?

Nie. Určite sa stane, že máte slabšie chvíľky. Nikdy by som to však nevymenila. Som veľmi slobodný človek. To je pre mňa asi najdôležitejšia vec. Žijem si svoj úplne nezávislý život na akejkoľvek inštitúcii. Vždy som si hovorila, že ak by sa mi  v živote nič nepodarilo (podarilo sa mi našťastie plno vecí), tak toto úplne stačí. Je to oveľa väčšia zodpovednosť, ale nemôžete sa na nikoho sťažovať a na nikoho byť nahnevaný, keď sa vám nedarí, lebo je to len vo vašich rukách. A tak je to pre mňa v poriadku.

“Nemám problém pochváliť ani cudziu prácu.”

Tvorí veľkú časť toho, že sa uživíte, práve odevná tvorba? 

Určite. Je to vec praktická, stále potrebná. A tvorím popri nej. Niekedy sú tieto dve roviny v rovnováhe, niekedy je viac odevu, niekedy maľby, ale dopĺňajú sa.

Sú to stále klientky, ktoré si u vás dávajú šiť veci?

Máme stále klientky, ktoré pekne pomaly starnú so mnou. (Smiech.) Je to tak, tvoria stály okruh a popri tom prídu aj nové.

Aké to pre vás je, keď narážate na víziu zákazníčky?

Záleží od toho, aká je daná klientka. Keď vidím, že mi necháva priestor, tak sa snažím veci posúvať. Nie som však nátlakový človek a rešpektujem priania a pocity nositeľa odevu… Mnohé zákazníčky majú našťastie veľmi dobrý vkus. A nemám problém pochváliť ani cudziu prácu. Hlavné je vytvoriť si osobitý štýl a nedržať sa silou mocou módnych trendov. 

V akom ste momentálne štádiu tvorby? Hodváb, hodváb prekrytý akrylom, akryl, textil…?

Teraz je to spoločná tvorba, potom sa možno vrátim k akrylu či hodvábu… Mne sa veci prekrývajú, nemám to naplánované. Nepremýšľam o tom, čo budem robiť za pol roka. Keď má byť výstava, fokusujem sa na jednu vec, ale v zásade to nechávam plynúť. 

Ste aj veľká turistka. Inšpiruje vás príroda?

Je to oddych. Okrem toho – celý deň sedím, čiže chôdza je kompenzácia. A veľmi ma to baví, chcem byť vonku, koľko sa len dá.

“Aj keď zostarnem, budem tvoriť, kým udržím v ruke štetec či pero.”

Aké máte ďalšie koníčky?

Práca je pre mňa významný koníček. Som tiež veľký čitateľ, bavia ma filmy, hudba, veľa cestujem. Bežné veci. Ale práca je naozaj hlavný koníček. Aj keď zostarnem, budem tvoriť, kým udržím v ruke štetec či pero. Kreatívni ľudia majú v tomto výhodu.

Ktoré obdobie vo výtvarnom umení vám je blízke? 

Páčia sa mi rôzne veci z rôznych období. Páči sa mi, keď je využívaný humor a keď je to niečo, čo je ozajstné, nie prvoplánové. Obľubujem, samozrejme, textilné veci – tkané tapisérie. Nie je to veľmi preferovaná záležitosť, pomaly sa to však zlepšuje. Mám aj obdiv k starým majstrom. Vďaka tomu, že diela vyšperkovali manieristickým spôsobom do posledného detailu, vlastne vieme, ako svet vyzeral. Síce je to vždy subjektívna vec, ale vieme, ako vyzeral odev a ako ľudia žili. Mňa odev ako historická vec zaujímal odjakživa. Bol výraznejším výpovedným prvkom o človeku ako dnes.

Čo najzaujímavejšie ste o svojej tvorbe počuli?

Na to sa ťažko odpovedá, ale všetci u mňa vyzdvihujú cit pre farbu. Moja doména je asi to, že farbám rozumiem. Rada skúšam ich rôzne kombinácie, je to pre mňa malá radosť.

Foto v galérii: archív J. Zelenej