Kreatívec a sprievodca Igor Kupec pretvára grafity v uliciach Košíc. S humorom a snahou poukázať na problém

Rozhodol sa pohrať sa s „vandalským“ street artom v uliciach Košíc, povýšiť ho na formu umenia a zároveň vyvolať verejnú diskusiu o tomto mestskom probléme. Igor Kupec vyhľadáva v centre i na sídliskách kompozične zaujímavé „počmárané“ steny a pretvára ich na „kancelársky“ street art. Nezmyselne nasprejované podpisy využíva ako základ na vtipnú výpoveď. Učili vás rodičia, že sa nemáte podpisovať len tak hocikam na prázdny papier, lebo inak sa vám to môže vypomstiť? Kreatívec Igor vám ukáže, ako veľmi. Popri tomto svojom najnovšom projekte stíha aj svoje obľúbené sprievodcovanie zahraničných turistov a prácu grafického dizajnéra.

Na základe čoho si vyberáte grafity, ktoré následne pretvárate? Ako vlastne vznikla myšlienka tohto vášho nového projektu?

Výber je náročná vec, pretože jedna vec je nápad a druhá realizácia. Uvidím stenu, ktorá je
kompozične dokonalá – farebne, veľkosťou, množstvom tagov. Ale kým sa mi podarí získať povolenie, alebo aspoň prižmúrenie očí, tak to trvá aj dva roky. No a potom sú tu steny, ktoré nie sú až také dokonalé, ale povolenie dokážem získať rýchlo. Najväčším problémom je vždy samotná legálna forma – keď to človek nechce robiť úplne na pankáča, je to najnáročnejšie.

Koľko street-artových podpisov ste už takto prerobili?

Zatiaľ asi desať – je to kombinácia nasprejovaných vecí plus plagátov, ktoré volám falšované grafity. Ak sa mi ešte podarí nájsť ideálne steny a povolenia k nim, nebude to konečné číslo. Mám ešte niekoľko nápadov v zásuvke, no aktuálne nie som v stave naťahovať sa s majiteľmi kvôli povoleniam. Vďaka tomuto zásahu som však začal premýšľať nad témou „konzervatívneho street artu“ – v zmysle – ak sa robia street artové zásahy vo verejnom priestore, je to zvyčajne pankáčina, teda vzbura. Ja som bol rovnaký – keď som mal 16 – 17 rokov a trávil som čas na Dominikánskom námestí ako pankáč bojujúci proti systému. Potom si však človek uvedomí, že najprv by sme tu mali nejaký funkčný systém vybudovať, aby sme sa voči nemu mohli búriť. Takže takto som naladený. Robiť niečo vo verejnom priestore, nie ako rebéliu, ale snahu o zlepšenie spoločnosti. Niekto by to nazval boomers street art – čo však nie je moja generácia, ale termín pre generáciu Husákových detí. Takže takto premýšľam.

Zdroj: archív I. Kupca

Z čoho čerpáte kreativitu? Ste naozaj originálny človek – aj grafik, aj sprievodca, pričom všetko robíte netradičným spôsobom. Vždy ste boli taký?

Podobným činnostiam som sa začal venovať až na vysokej škole. Neštudoval som umenie, na Karlovej univerzite mám vyštudovaný manažment neziskových organizácií – relatívne konzervatívny, humanitný odbor. Od začiatku štúdií boli však street art a kreativita mojimi voľnočasovými aktivitami. Keď som sa vrátil do Košíc, chvíľku som skúšal pôsobiť v 3. sektore, ale finančne to človek dôstojne nedá, takže z praktických dôvodov som premigroval do vôd grafického dizajnu.

Zdroj: archív I. Kupca

Aj tento grafický dizajn robíte inak ako bežne, vkladáte do toho novátorský pohľad, známy je tiež váš projekt s prerobením erbov slovenských miest, pritom nie ste vyštudovaný výtvarník. Kde sa to vo vás berie?

REKLAMA

Dobrá otázka, ale ťažko na ňu odpovedať. Do nejakej miery bol vždy mojou inšpiráciou otec. Celý život bol síce inžinier na technickej inšpekcii, ale popri tom písal výborné aforizmy do Literárneho týždenníka, čiže tiež mal dve ľudské a profesné polohy. A inak… ťažko identifikovať, prečo to u mňa tak je. Možno je to trošku aj o odvahe a ochote venovať sa vo voľnom čase veciam, ktoré sú trošku bláznovstvom. Ono mnohých ľudí napadne veľa vecí, ale málokto je ochotný urobiť tie dva kroky navyše, aby niečo naozaj zrealizoval. Kreativita je blízka mnohým ľuďom, ale nájsť si voľný čas alebo investovať do toho vlastné financie – to sú dôležitejšie veci ako inšpirácia.

Zdroj: archív I. Kupca

Prečo teda vy tie dva kroky urobíte? Čo vás k tomu motivuje, keď viete, že z toho nebude žiadny zisk ani nič?

Radosť z tvorby a posúvanie pomyselných hraníc v street arte. Pri grafickom dizajne má človek voľný večer, tak si niečo kliká a čosi z toho vznikne. Ale pri street artových veciach – tam je už presah spoločenský. Človek identifikuje nejaký fenomén či problém ktorý hýbe spoločnosťou a umeleckou formou na to upozorní ľudí, ktorí ho bežne prehliadajú.

Prečo teraz práve street art? Prečo ste dospeli k záveru, že práve toto idete pretvárať
a zviditeľňovať?

Čo sa týka tohto posledného projektu, je to dlhodobejšia záležitosť. Vychádza to z mojej skúsenosti turistického sprievodcu a poznania, že mesto Košice je v takom stave, v akom je. Že hoci my to tak nevnímame, už aj centrum je relatívne schátrané a bočné ulice naozaj nie sú v dobrom stave. Množstvo grafitov je obrovské.

Predstavte si, že ma dvakrát do týždňa nejaký turista upozorní, že prečo máme také posprejované mesto a prečo to nik nerieši. Tak to sa už potom prebudíte. Bežne to prehliadame, ale ja to vďaka takýmto otázkam vnímam veľmi intenzívne. A človek to môže potom riešiť viacerými spôsobmi – buď na to upozorním mravokárne, budem volať na políciu, alebo môžem otvoriť túto debatu hravo a oblúkom. A toto ma celkom baví. Vnímam to ako urgentnú tému a hravým spôsobom sa na ňu pozerám. A tiež trošku filozoficky, tam kde iný vidí grafity – ja vidím obyčajný podpis. Pamätáte sa, keď nám rodičia vraveli, že sa nemôžeme len tak podpisovať na prázdny papier a na zmluvách treba čítať aj malé písmená…

Táto forma umenia je pominuteľná, neplánujete možno výstavu alebo knižné spracovanie tohto projektu?

Takto som nad tým nerozmýšľal. Vo verejnom priestore sú všetky zásahy pominuteľné. To, čo je
nasprejované, relatívne pretrváva, ale nálepky vydržia sotva sezónu. Je dobré neupínať sa na to. Človeka to potom aspoň motivuje spraviť stále niečo nové. A jednak to nie je moje živobytie, ani si na tom nestaviam kariéru. Je to skrátka hobby, ako keď niekto športuje či chodí do krčmy. V živote treba mať nejakú vášeň – aj formou bláznovstva. Vážim si ľudí, bez ohľadu na vek, ktorí sú pre niečo nesmierne zapálení. Keď túto hravosť, zvedavosť a zápal človek stratí, vtedy prichádza skutočné starnutie. Snažím sa udržať si to.

Niekde som čítala, že chcete napísať knihu – v súvislosti so sprievodcovaním. Pôjde o nejaké
zážitky?

Stále sa držím tejto myšlienky a mám toho už aj dosť napísaného, musím si len nájsť pár voľnejších mesiacov. V lepšom prípade sa mi to podarí budúci rok. Na Košiciach i na Slovensku ma softvér zaujíma viac ako hardvér – v tom zmysle, že sprievodcovských kníh o stavbách a pamätihodnostiach bolo napísaných už veľa. Ja by som chcel zachytiť spätné väzby, keď človek sprevádza cudzincov. Často ide o veľmi zaujímavé typy ľudí a človek sa vďaka nim dozvie veľa o sebe, meste, národe či správaní Slovákov. Sú to drobné postrehy no často originálne a vzácne. Baví ma to zapisovať a rozvíjať. Ďalšou vecou je, že pri rozprávaní príbehov z mesta a štátu vidím, na čo reagujú ľudia viac a na čo menej. Čo my vnímame ako banálne, je pre nich fascinujúce. A práve v tom je diera na trhu. Kapitol mám dosť, ale musím to dokončiť.

Čo vás motivovalo k tomu stať sa sprievodcom? Navyše pomerne netradičným.

Boli to dve veci – manželka viedla svojho času galériu Šopa a chodili jej tu zo zahraničia rezidenční umelci, s ktorými som vo voľnom čase chodil po meste a ukazoval im zaujímavosti. Druhou vecou bola skutočnosť, že som ako grafický dizajnér strávil desiatky hodín pri počítači. Pamätám si moment, keď sa končila jedna z dlhých košických zlých zím a vonku už začínalo byť
konečne pekne a ja som bol stále za tým počítačom. Vravel som si, že teraz by som chcel byť niekde vonku s ľuďmi, niečo im rozprávať, ideálne v prírode, plus nech mi za to niekto platí. Odtiaľ už nebolo ďaleko k sprievodcovstvu. Urobíte si kurz a obsahovo vás už potom veľmi usmernia ľudia. Už to nefunguje tak, že si budeme rozprávať detaily o gotike či secesii a predostierať im mýty. Snažím sa byť empatický a potom vidím, aké témy rezonujú. U západných turistov sú to jednoznačne 90. roky, Rudolf Schuster, megalománia, éra ranného kapitalizmu a celé bláznivé XX. storočie.

Kým napísať knihu je neistý proces s otáznym výsledkom, tak sprevádzať skupinu ľudí, ktorí sú na začiatku ambivalentní a stratení – no prepúšťať ich veselých a nadšených, je pocit instantnej a dobre odvedenej práce. Samozrejme, ak to človek robí dobre. S kolegom to voláme, že je to psychoterapia, ale klient platí nám.

Povedali ste si na začiatku, ako to nechcete robiť?

Bola tu generácia sprievodcov, ktorí to robili veľmi tradične… a to nemám na mysli len obsah, ale napríklad situáciu, že keď sa mi niekto baví v skupine – nezačnem ho okrikovať, že hej vy tam vzadu, ticho, ja rozprávam. A to sa bežne dialo – taký ten direktívny, až učiteľský prístup. Ja nechcem, aby z toho bola školská exkurzia.

Máte veľké skupinky?

Nie, práveže to s kolegom robíme programovo tak, že keď máme prihlásených viac ako 20 ľudí, tak si ich delíme na dve skupiny. Lebo ja sa s nimi počas presunu z jedného miesta na druhé chcem rozprávať – raz tu mám hĺbkového potápača z ropných vrtov, potom druhú generáciu Slovákov žijúcich v Austrálii, indického someliera… skrátka kopec zaujímavých príbehov, čo je obohacujúce aj pre mňa. Také reverzné cestovanie po svete.

S Milanom Kolcunom ste kamaráti?

Jasné. Robí to veľmi dobre. Košice zase nie sú také malé, aby sme si liezli do kapusty. Chodíme na obedy, kávičky, zdieľame veci. A je super, že je veľmi prajný, záleží mu na Košiciach, podporuje šikovných ľudí, ktorých volá do svojej šou.. A Milan je dokonalý príklad človeka s obrovským zápalom a nadšením.

Zdroj: archív I. Kupca