Nový riaditeľ Múzea V. Löfflera Ivan Baláž: Plánujem z Löfflera urobiť značku

Múzeum Vojtecha Löfflera má od januára nové vedenie. Vo výberovom konaní a verejnom vypočutí uspel rodený Prešovčan Ivan Baláž – básnik a výtvarník, ktorý má o smerovaní inštitúcie pomerne jasnú predstavu.

Prečo ste sa vlastne uchádzali o pozíciu riaditeľa? Vedeli ste, do čoho idete?

Vnímam svoje pôsobenie v Múzeu Vojtecha Löfflera ako pracovnú i osobnú výzvu a ako prirodzené pokračovanie môjho pôsobenia v prostredí kultúry. V nezriadenej kultúre pôsobím už takmer 24 rokov ako básnik a výtvarník. V zriadenej kultúre vyše sedem rokov ako kurátor, analytik a manažér kultúry.  Dá sa to ľahko sledovať, lebo moja prvá básnická zbierka vyšla v roku 2000. Som členom viacerých spolkov i kultúrnych platforiem a tri roky som bol členom Predstavenstva Zväzu múzeí na Slovensku. Sedem rokov som pôsobil v múzejníctve, kde som prešiel všetky pozície od lektorskej cez kurátorskú až po riadiace. Takže som mal celkom dobrú predstavu, čo ma v Múzeu Vojtecha Löfflera čaká.

Pripravovali ste sa na výberové konanie nejako špeciálne?

Prirodzene. Prezrel som si staré správy o činnosti. Zistil všetky dostupné informácie a naštudoval ekonomické parametre. Čísla vám ukážu, akú majú tendenciu rastu a je už len na vás či k nemu chcete prispieť. Aby – až raz budem odchádzať, stali čísla i ľudia na mojej strane. Prezrel som si dostupné expozície a urobil celkový prehľad o architektúre stavby, výstavných priestoroch, o mobiliári, habituse vystavených zbierkových predmetov, závesnom systéme, osvetlení a o všetkom, čo som si pri bežných prehliadkach mohol v múzeu všimnúť. Pochádzam zo starého rodu a u nás vždy platilo, že veci musíme zanechať v lepšom stave, ako keď sme ich prijali. Umenie bolo vždy súčasťou môjho života a v rodine máme aj jeho významných zberateľov. Napokon aj sám mám vo svojej súkromnej zbierke viaceré diela – najmä autorov slovenskej moderny.

Kultúru nemožno vtesnať do excelovských tabuliek

Budú teda vašou doménou skôr čísla alebo umenie?

Som z poslednej generácie žiakov profesora Tadeusza Zasępu, tak ako režisérka Agnieszka Holland či Roman Polanski. Ako básnik som prešiel tradičnou rúfusovskou školou u docenta Imricha Vaška, ktorý bol jeho priateľom. Zároveň mám i ekonomické vzdelanie a roky skúsenosti v manažmente kultúry mi ukázali jej limity i to, že kultúru nemožno vtesnať do excelovských tabuliek. Na jednej strane musíte vnímať návštevnosť a príjmy inštitúcie a na druhej strane veci, ktoré nie sú celkom dobre merateľné. Napríklad akí spokojní sú ľudia, ktorí z inštitúcie po návšteve odchádzajú či akú pridanú hodnotu dokážete ešte ponúknuť k menu Löffler. Lebo Vojtech Löffler bol významný umelec a osobnosť, s ktorou sú mnohí Košičania silne prepojení. Aj veľké publikum eviduje múzeum, ale pri bližšom skúmaní zistíte, že tu tí ľudia nikdy neboli, lebo necítia potrebu. Tak som si povedal, že s mojim malým tímom musíme urobiť niečo preto, aby ľudia pocítili potrebu navštíviť nás.

Je kontraproduktívne plakať nad finančnou situáciu v kultúre, lebo všetci dobre vieme, že kultúra je zaznávaná ako Popoluška. Na Slovensku ešte stále nevnímame kreatívny priemysel ako skutočné odvetvie ani to, že práve kultúra môže byť akcelerátorom zdieľanej ekonomiky. Ale všetci nejako tušíme, že bez významných investícii a štrukturálnych zmien celého systému to nepôjde. Mojou víziou je urobiť premysleným postupom a malými krokmi z Löfflera značku a z múzea miesto, kde sa budú ľudia stretávať nielen keď si prídu prezrieť výstavu či stálu expozíciu. Rád by som využil prirodzenú synergiu a pritiahol nové skupiny návštevníkov ponukou ďalších kultúrnych podujatí. Aby prišli opakovane jednoducho preto, lebo im tu bude dobre a budú chcieť u nás tráviť svoj čas. Mne sa vždy páčilo Löfflerovo dielo a teraz, cez rozhovory s pamätníkmi, spoznávam aj jeho ľudskú stránku ako motivátora a mecéna mladých umelcov. Veľmi silno vnímam generáciu umelcov, ktorú ovplyvnil a osobne podporoval. A to je odkaz Vojtecha (Bélu) Löfflera, ktorý chceme preniesť do 21. storočia a napĺňať ho podporou mladých umelcov.

Kultúrne inštitúcie sú voči sebe v konkurenčnom postavení

Ako chcete navyšovať napríklad návštevnosť? Prinesiete veľké mená? Zachováte galerijnú radu a necháte si radiť?

Návštevnosť je vec programových nastavení, ktoré dokážete vytvoriť, aby ste pritiahli čo najširšie publikum. Košický kultúrny okruh je ale limitovaný a kultúrne inštitúcie sú voči sebe v konkurenčnom postavení. Nebránim sa veľkým menám, ale ako teoretik umenia s kvalifikačnou prácou z dejín umenia a architektúry viem, že veľké mená máme často medzi sebou. Precízne sledujem tvorbu viacerých súčasníkov a budem rád, ak sa mi podarí s nimi spolupracovať. Čo sa týka galerijnej rady, neviem si bez nej galériu predstaviť. Má svoj význam nielen ako poradný orgán riaditeľa, ale prináša do múzea prvok transparentnosti vo vzťahu k vonkajšiemu prostrediu. Záleží mi na tom, aby múzeum pokračovalo v nastaveniach, ktoré fungujú, ale tiež aby sme sa z hľadiska odbornosti posúvali ďalej.

Plánujete si ponechať aktuálnych zamestnancov?

Inštitúciu netvoria steny a čísla ale ľudia. S každým zo zamestnancov som sa stretol a povedali sme si, kde sa vidia oni sami a kde vidia múzeum, čo by chceli zlepšiť a ako k tomu sami vedia prispieť. S kolegami vediem otvorený dialóg, ale nikde nemôžete nasilu niekoho držať. Dôležité je zdieľať rovnakú víziu a nachádzať cesty, ako ju postupnými krokmi napĺňať. Pre mňa je dôležité, aby sa ľudia radi vzdelávali a profesijne rástli. Mali na zreteli nielen svoje blaho, ale aj blaho inštitúcie, ktorú zastupujú. V ideálnom prípade jedno nevylučuje druhé. Ja sa učím celý život a čím som starší, tým viac vidím, čo všetko ešte neviem. Nedávno som robil dva kurzy v Maďarsku a napriek akademickému vzdelaniu z viacerých disciplín, veci okolo nás sú v neustálom pohybe a my sa musíme učiť. Rád by som si zásadných zamestnancov ponechal a zachoval tak kontinuitu odborných výkonov. Zároveň vždy, tak ako u seba, aj tu vidím možnosti rastu a priestor na zlepšenie. A je stále náročnejšie finančne motivovať odborníkov v oblasti kultúry, ktorí sú kvalitne vzdelaní i zapálení pre svoje poslanie.

Ak ľuďom vytvoríte prostredie, v ktorom dokážu rásť, tak za vami pôjdu

Nepovažujete aktuálny stav zamestnancov za poddimenzovaný?

Tým, že som vyšiel z fondovej inštitúcie a ako člen Predstavenstva Zväzu múzeí na Slovensku som za tie roky videl fungovanie mnohých fondových inštitúcií doma aj v zahraničí, musím povedať že všetky sú personálne i finančne poddimenzované. V Múzeu Vojtecha Löfflera sme šiesti. Ak niekto z akýchkoľvek dôvodov vypadne, musíme sa zastúpiť. Tým, že je nás málo, prirodzene všetci spolupracujeme. Ktorý riaditeľ by nechcel mať ideálne nastavenú personálnu maticu zostavenú z top profesionálov? Ale tak to v realite nefunguje. Druhý deň po príchode som si doniesol pílu a vo foyeri sme vytvorili malú knižnicu – základ budúcej čitárne. Takto sme návštevníkom sprístupnili výtvarné katalógy a knihy, ktoré si u nás môžu prezerať. Každý manažérsky výkon je o motivácii ľudí. Ak ľuďom vytvoríte prostredie, v ktorom dokážu rásť, ak im dáte víziu a ukážete smer, tak za vami pôjdu. Taká je moja skúsenosť. Myslím, že v sebe spájam manažérske skills so schopnosťami a empatiou umelca.

Ako plánujete viac naštartovať zárobkovú činnosť múzea?

Návštevníkov určite pritiahneme kvalitnou ponukou výstavných formátov. Rozbehli sme zaujímavé spolupráce, takže návštevníci sa už v tomto roku majú na čo tešiť.  Zároveň pracujeme na príprave nového programu pre školy „Od reliéfu k buste“, kde 25-členné školské skupiny po prezretí Löfflerovho diela na vlastnej koži zažijú, aké je to byť sochárom. Priamo v našom ateliéri si z hliny vymodelujú reliéf, bustu, sochu či súsošie. Hlina je ideálny materiál, lebo sa doň môžete odtláčať, kým kameň vás vedie a vy sa mu musíte prispôsobiť. Školy sa už zaujímajú o naše aktivity, takže je najvyšší čas rezervovať si termín na marec. 

Večerná kresba, filmové, reklamné i hudobné aktivity

Vráti sa aj obľúbené večerné kreslenie?

Obnovujeme obľúbené  workshopy „Večernej kresby“ každú stredu o piatej hodine. Začali sme s kreatívnym workshopom tvorby reklamy „Reklama vlastnými rukami“, kde si podnikatelia i bežní záujemcovia osvoja základne princípy CI, tvorby brandu, fungujúcej reklamy a sami ju vytvoria pomocou koláže. Oslovujeme umelecké školy a hľadáme partnerov k projektu „Večer krátkych filmov“.  Vizuálne som vyrástol v klube filmového diváka a vďaka skvelému kolegovi, fotografovi Tiborovi Huszárovi, si dnes uvedomujem, ako film a fotografia posúvajú videnie výtvarníka. Rád by som dal priestor študentom umeleckých škôl, aby v múzeu prezentovali svoje filmy.

Ako básnik chcem umožniť stretávať sa mladým literárnym tvorcom a v podobe autorských čítaní –  „Literárnych večerov“ a prezentovať ich tvorbu širšiemu publiku. Pracujeme na príprave podujatia „ART FAIR KOŠICE“, kde sa budú môcť prezentovať najmä mladí umelci – prenajatím si symbolického 1m2 cez platobnú bránu môžu v múzeu vystaviť svoje dielo a ponúknuť ho návštevníkom. Chceme tým napĺňať odkaz Vojtecha Löfflera, ktorý nám zanechal, keď sám významne podporoval mladých umelcov.  Radi by sme aj naďalej organizovali koncerty  a prichádzame aj s novým letným multižánrovým formátom „Koncerty v záhrade“. Nápadov máme s kolegami veľa.

Všetko je to veľmi pekné, ale vždy to naráža na financie. Plus teraz aktuálna situácia v meste kultúre veľmi nenahráva. Ako si s tým poradíte?

Áno, aj my v kultúrnej obci musíme kalkulovať. Jedna aktivita musí vyrobiť na ďalšiu. Ekonomicky náročnejšie musia byť vykryté inými. To si musíme ustriehnuť. Verím však, že nás v našom úsilí podporí nielen náš zriaďovateľ – Mestská časť Košice – Staré Mesto, ale aj kultúrna obec a široká verejnosť. Sila prekonávať náročné výzvy spočíva v synergii a vo vzájomnom spájaní sa ľudí.

Máte aj nejaké rekonštrukčné plány?

Budova múzea si tak ako väčšina kultúrnych pamiatok na Slovensku nesie so sebou veľký investičný dlh z minulosti. Naozaj si zaslúži prejsť komplexnou rekonštrukciou. Máme už výsledky archeologického výskumu, nasledovať bude potvrdenie zistení na Krajskom pamiatkovom úrade a Ministerstve kultúry. Potom príde na rad príprava projektu. Chceme preniesť múzeum cez prah 21. storočia a zároveň zachovať genius loci a odkaz, ktorý nám zanechal Vojtech Löffler. Bude to náročné, ale táto výzva stojí za naplnenie.