Múzeum Vojtecha Löfflera má od januára nové vedenie. Vo výberovom konaní a verejnom vypočutí uspel rodený Prešovčan Ivan Baláž – básnik a výtvarník, ktorý má o smerovaní inštitúcie pomerne jasnú predstavu.
Prečo ste sa vlastne uchádzali o pozíciu riaditeľa? Vedeli ste, do čoho idete?
Vnímam svoje pôsobenie v Múzeu Vojtecha Löfflera ako pracovnú i osobnú výzvu a ako prirodzené pokračovanie môjho pôsobenia v prostredí kultúry. V nezriadenej kultúre pôsobím už takmer 24 rokov ako básnik a výtvarník. V zriadenej kultúre vyše sedem rokov ako kurátor, analytik a manažér kultúry. Dá sa to ľahko sledovať, lebo moja prvá básnická zbierka vyšla v roku 2000. Som členom viacerých spolkov i kultúrnych platforiem a tri roky som bol členom Predstavenstva Zväzu múzeí na Slovensku. Sedem rokov som pôsobil v múzejníctve, kde som prešiel všetky pozície od lektorskej cez kurátorskú až po riadiace. Takže som mal celkom dobrú predstavu, čo ma v Múzeu Vojtecha Löfflera čaká.
Pripravovali ste sa na výberové konanie nejako špeciálne?
Prirodzene. Prezrel som si staré správy o činnosti. Zistil všetky dostupné informácie a naštudoval ekonomické parametre. Čísla vám ukážu, akú majú tendenciu rastu a je už len na vás či k nemu chcete prispieť. Aby – až raz budem odchádzať, stali čísla i ľudia na mojej strane. Prezrel som si dostupné expozície a urobil celkový prehľad o architektúre stavby, výstavných priestoroch, o mobiliári, habituse vystavených zbierkových predmetov, závesnom systéme, osvetlení a o všetkom, čo som si pri bežných prehliadkach mohol v múzeu všimnúť. Pochádzam zo starého rodu a u nás vždy platilo, že veci musíme zanechať v lepšom stave, ako keď sme ich prijali. Umenie bolo vždy súčasťou môjho života a v rodine máme aj jeho významných zberateľov. Napokon aj sám mám vo svojej súkromnej zbierke viaceré diela – najmä autorov slovenskej moderny.
Kultúru nemožno vtesnať do excelovských tabuliek
Budú teda vašou doménou skôr čísla alebo umenie?
Som z poslednej generácie žiakov profesora Tadeusza Zasępu, tak ako režisérka Agnieszka Holland či Roman Polanski. Ako básnik som prešiel tradičnou rúfusovskou školou u docenta Imricha Vaška, ktorý bol jeho priateľom. Zároveň mám i ekonomické vzdelanie a roky skúsenosti v manažmente kultúry mi ukázali jej limity i to, že kultúru nemožno vtesnať do excelovských tabuliek. Na jednej strane musíte vnímať návštevnosť a príjmy inštitúcie a na druhej strane veci, ktoré nie sú celkom dobre merateľné. Napríklad akí spokojní sú ľudia, ktorí z inštitúcie po návšteve odchádzajú či akú pridanú hodnotu dokážete ešte ponúknuť k menu Löffler. Lebo Vojtech Löffler bol významný umelec a osobnosť, s ktorou sú mnohí Košičania silne prepojení. Aj veľké publikum eviduje múzeum, ale pri bližšom skúmaní zistíte, že tu tí ľudia nikdy neboli, lebo necítia potrebu. Tak som si povedal, že s mojim malým tímom musíme urobiť niečo preto, aby ľudia pocítili potrebu navštíviť nás.
Je kontraproduktívne plakať nad finančnou situáciu v kultúre, lebo všetci dobre vieme, že kultúra je zaznávaná ako Popoluška. Na Slovensku ešte stále nevnímame kreatívny priemysel ako skutočné odvetvie ani to, že práve kultúra môže byť akcelerátorom zdieľanej ekonomiky. Ale všetci nejako tušíme, že bez významných investícii a štrukturálnych zmien celého systému to nepôjde. Mojou víziou je urobiť premysleným postupom a malými krokmi z Löfflera značku a z múzea miesto, kde sa budú ľudia stretávať nielen keď si prídu prezrieť výstavu či stálu expozíciu. Rád by som využil prirodzenú synergiu a pritiahol nové skupiny návštevníkov ponukou ďalších kultúrnych podujatí. Aby prišli opakovane jednoducho preto, lebo im tu bude dobre a budú chcieť u nás tráviť svoj čas. Mne sa vždy páčilo Löfflerovo dielo a teraz, cez rozhovory s pamätníkmi, spoznávam aj jeho ľudskú stránku ako motivátora a mecéna mladých umelcov. Veľmi silno vnímam generáciu umelcov, ktorú ovplyvnil a osobne podporoval. A to je odkaz Vojtecha (Bélu) Löfflera, ktorý chceme preniesť do 21. storočia a napĺňať ho podporou mladých umelcov.
Pridajte komentár