Nevidiaca Miška: “Máličko nás je životaschopných”

Miška Haneková je nevidiaca. Nečakajte však zakríknutú utiahnutú dievčinu, ktorá je odkázaná na pomoc druhých. Zabudnite na sivú myšku, čo sa celé dni ľutuje a sedí doma. Michaela je sebavedomá mladá žena, ktorá už 11 rokov učí na Premonštrátskom gymnáziu v Košicach, nemá problém variť, sadiť či robiť s drevom, rada upratuje, zbožňuje divadlo, cestovanie a paddleboard. Stretnúť ju môžete rovnako tak na letnom festivale ako v kníhkupectve a jej energiu jej môžeme všetci akurát tak závidieť.

S Miškou sme sa stretli v kaviarni a keď sme sa začali rozprávať, jej zrakový hendikep akoby ani neexistoval. Len občas naňho prišla reč, aj to skôr v podobe čierneho humoru. Keď vám totiž niekto zahlási, že: „Iné ženy nosia v kabelke parfum a mejkap, ja oko, teda polovičnú protézu, aby som nejako vyzerala,“  ťažko zadržíte smiech. Alebo pri hláške: „Zbožňujem domáce práce. Naozaj rada upratujem, neznášam len umývať okná. Nevidím v tom význam. Kým cez nich na mňa hreje slnko, sú v pohode,“ vám neostáva iné, ako jej dať za pravdu.

Musím povedať, že od nášho stretnutia o Miške veľa premýšľam. Aj o spoločnosti a jej nastavení. Ruku na srdce – čo vám pri nevidiacom človeku napadne ako prvé? Pocítite ľútosť, o čo všetko prichádza? Zamyslíte sa nad tým, ako zvláda bežné úkony, čo robí celé dni v bezútešnej čierňave a kto sa oňho stará? Toto však nie sú vôbec tie problémy, ktoré musí Michaela denno-denne riešiť.

Je samostatná a starostlivosť o seba i okolie zvláda sama, 24 hodín denne pri množstve jej koníčkov a energie nestačí a áno, vie sa sama obliecť, upraviť, pripraví si jedlo a všetko podobné. Dokonca pracuje a ako pedagogička na gymnáziu rozozná, kedy chce niekto opisovať, kto sa hrbí a kto nedáva pozor.

Podľa verejnosti akoby absencia zraku automaticky znamenala menej mozgových buniek

Problémy, s ktorými sa naozaj musí potýkať, sú úplne iné. A na vine je spoločnosť. Na vine je naše nastavenie, ktoré ľudí s podobným hendikepom vníma často ako menejcenných. Akoby absencia zraku automaticky znamenala aj menej mozgových buniek. Akoby nebolo dosť, čo im pripravil osud, tak prečo ich úplne nedoraziť.

„Mňa dokáže dostať do vývrtky, keď  idem s kamoškou von, zoznamuje ma s partiou, a niekto sa jej opýta, kde pracujem. A ako vôbec môžem pracovať. Jej, nie mňa. Haló, som tu, sedím pred tebou. Alebo si hľadám prácu a odvšadiaľ počúvam – och, ste nevidiaca a my tu máme schody. Chápeš? Ja mám zdravé nohy, len nevidím. A mám aj skvelý orientačný zmysel a vizuálnu pamäť. Ale to už nevysvetlím. V autobuse pravidelne počúvam – mladá si tu sedí a my musíme stáť. Ale haló, mladá nevidí a nesie veľký nákup… A že prečo nie som označená. Hej, na čelo si to dám. Čo ideme 40-te roky a označíme sa ako Židia? Proti ľudskej hlúposti sa bojovať nedá, nevyhráš. S mamkou som išla nedávno z obchodu, obe sme mali po dve tašky, tak som nemala paličku a bola som do nej jemne zavesená. Tak za nami kričali, že čo tu otravujeme vzduch, my lesbičky…“ rozhovorila saa pridala viacero zážitkov, ktoré musí pravidelne riešiť.

„Najčastejšie počúvam výčitky, prečo vlastne pracujem, keď mám invalidný dôchodok. Že zaberám miesto zdravým. Tak to dokonca zhodnotila aj pani inšpektorka, keď prišla na naše gymnázium. O tom je celý náš štát. V roku 2017 mi napríklad odobrali osobnú asistenciu, keďže som poberala zároveň invalidný dôchodok aj plat. Ja však potrebujem osobného asistenta. Tak som to musela vyriešiť tak, že už nemám plný pracovný pomer… Tiež mám občas pocit, že mi mnohí chorobu závidia. Pokojne si to však s nimi kedykoľvek vymením.“

Vyplače sa, ponadáva a ide ďalej

Miška je pritom mimoriadne veselá a životaschopná, vkusne upravená a večne dobre naladená. Iste, ako každý z nás má aj ťažšie dni, no ako vraví, zavrie sa do izby, pustí si hudbu a vyreve sa. To vždy pomôže. „Hovorievam, že sa zrevem jak sirota, ponadávam na všetkých a na všetko, na celý svet, že čo zase, prečo ja. Po chvíli si však poviem, že sú na tom ľudia horšie než ja, tak čo dudrem. Hore hlavu a ide sa ďalej. A idem ďalej. (Smiech.)“

Ako vyštudovaná historička zbožňuje cestovať na miesta, ktoré dýchajú minulosťou. Najnovšie uvažuje nad Berlínom a nemeckými zámkami. Paríž ma prechodený tak, že nemá problém posprevádzať vás. Najbližšie sa chystá do Banskej Štiavnice a v lete by chcela ísť do Švajčiarska. Pochodené má množstvo krajín a istý čas chcela mať aj cestovku. V hre však bola aj kaviarnička a aktuálne sa túži zaoberať mentoringom a koučingom, prípadne realizovať prednášky na školách.

„Každopádne som typ človeka ktorého baví také, že ráno príde a dostane na stôl dve úlohy. Čiže dopredu nevie, čo ho čaká. Baví ma byť manažérom – telefonovať, objednávať, zariaďovať. A nesmierne ma baví kultúra. Divadlo, film, hudba – organizovať podujatia. A chcela by som chodiť do roboty na deviatu. Toto jedno nemám v školstve rada, že musím vstávať na ôsmu. To je môj večný problém. Som umelecká duša – budem aj do rána do štvrtej hore, len ma nebuďte ráno pred deviatou.“

Pokračovanie článku na ďalšej strane.