Nevidiaca Miška: “Máličko nás je životaschopných”

Túžila byť herečkou

Väčšinu snov si pomaly ale isto plní a pracuje na sebe. Ostáva však aj pár takých, ktoré sú pre hendikep neschodné. Patrí k nim napríklad šoférovanie a túžba byť herečkou. Inak je naozaj nezmar a nechá sa nahovoriť takmer na všetko. S neterou si užila festival Lovestream, píše divadelné recenzie, dobre vie, čo jej pristane a čo nie, nemá problém zlaňovať sa dole hlavou z vyhliadkovej veže.

Uvedomuje si, že má obrovské šťastie v rodine. Nielen čo sa týka lásky a pomoci, ale najmä priestoru a voľnosti, v akej ju vychovávali.

„Ono to má na svedomí mamkina šéfka z vedľajšej ordinácie – mamka je totiž sestrička. Keď už rodičia vedeli, že moja diagnóza nepôjde dobrým smerom, ale opačným, tak jej povedala: Milka, opičia láska nie je láska. A mne skončili zlaté časy. Máš zdravé ruky, nohy, chceš sa napiť, choď si vziať. Chceš sa najesť, choď si urobiť. Hotovo. Uprac si. A tým pádom sme sa tak nastavili. Vždy ma doma brali ako zdravú – celá rodina k tomu pristupovala tak, že mi nič nie je a môžem robiť všetko, čo zdraví ľudia. Tým pádom mi akoby vytýčili cestu a ja so sa na ňu vybrala a išla som si svojím systémom, že keď sa niečo nedá, tak si to uspôsobím podľa svojich podmienok, aby sa to dalo. Nehľadám prečo nie, ale ako áno. A tak fungujeme doteraz.  Pri nich si neuvedomujem, že nevidím. Keď napríklad idem do kúpeľne, zasvietim si.“

Miška býva s rodičmi v rodinnom dome na vlastnom poschodí. „Bývali sme v byte ale prišiel covid a hovorím, že jediné, čo na ňom bolo super, že som ukecala našich, nech ostaneme v dome, ktorý sme zrekonštruovali. Oni sú dole, ja som hore, každý máme svoj priestor. Síce máme spoločný vchod, ale aj tak sú už obaja na dôchodku a bude sa o nich treba starať, tak kto sa o nich postará, keď nie ja. A zbožňujem, že keď prídem z práce a vybehnem si vonku do záhrady. Keď si v byte, na ulicu v mojom prípade len tak nemôžeš – všade sú mamičky s kočiarikmi, kolobežky, deti na kolieskových korčuliach – to sa sama neodvážim, je to riziko. Na dvore maximálne tak zakopnem o sliepku či zajaca.“

Zároveň si však dobre uvedomuje, že nie je veľa podobne nastavených  hendikepovaných ľudí, ako je ona. Aj preto veľmi nevyhľadáva spoločnosť nevidiacich. „Mnohí nevidiaci si z hendikepu urobili zbraň – ja nevidím, nemôžem robiť to a to. Ľutujte ma. Všetci len riešia, čo sa nedá. Toto ja neznášam. Veď poďme vyriešiť, ako sa to dá. Nie je správne uzurpovať si to, že človek nevidí, ako výsadu.“  

Nájsť toho pravého nie je jednoduché

Miška priznáva, že by si už rada našla partnera. Okamžite však zdôrazňuje, že jedine vidiaceho. „Pokiaľ sa nezoznámiš ešte v škole alebo potom v práci, nemáš kde. Nie som barový typ. Aj na zoznamke som bola a nič. Ak rovno napíšem, že nevidím, tak sa debata zvrtne smerom, že ako môžem učiť, ako môžem toto a tamto a to mi už ide hore krkom. Aj som sa nedávno smiala, že si pripravím vzorovú správu, ktorú každému rozdám, nech si najprv prečíta a potom sa môžeme baviť. Keď ale hneď nenapíšem, že nevidím a píšeme si týždeň – dva, tri, štyri, päť a dôjde nebodaj na stretnutie, tak zase nie som ten typ, že rovno prídem s bielou paličkou a on mi zdrhne. Takže to radšej poviem vopred a tým pádom povie, že chce zdravú ženu. A  skončila som. Pritom mne nič nie je. No a nájdi si muža,“ konštatuje a zároveň objasňuje, prečo nechce nevidiaceho. „Sesternica sa ma minule pýta – nechceš seberovného, čo tiež nevidí? A ja že si normálna? Už len holý fakt, že ideš na rande. Stojí ti niekto (osobný asistent – pozn. red.) za zadkom. Svadobná cesta? Zase ti je niekto za zadkom. A bod tri – máš deti? Zase máš niekoho, kto ti narúša súkromie rodiny. To radšej budem sama, ako mať furt niekoho, kto to celé diriguje a kibicuje. Ja nie som typ, ktorý to znesie.“

Zároveň sníva o partnerovi, ktorý – keď sa ráno zobudí a povie, že je pekne, tak poďme na túru, sadne do auta a vyrazia. „Nechcem teraz zháňať niekoho ďalšieho, kto pôjde s nami.“

Pokračovanie článku na ďalšej strane.