Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Viktor vystrašene o krok cúvol. Odrazu sa k nemu otočilo viac ako tucet nahnevaných tvárí. Deti sa vydesene rozbehli do lesa a jemu sa stiahol žalúdok.

,,Výborne, Kvintuss, teraz si ich poriadne nahneval,“ vynadal si a keď všetky vstali, tak opäť o krok cúvol. Zavládlo napätie a ovzdušie napáchlo chladom. Akoby sa k nemu po zemi plazili čierne jazyky a olizovali mu špičky prstov na nohách. Tváre tých tajomných bytostí, žien, alebo čo to bolo, odrazu potemneli. Pomaličky sa rozostúpili do jednej línie a prebodávali ho pohľadom. Prisahal by, že niektoré naňho dokonca zasyčali. Oči sa im sfarbili do čierna, civeli na neho ako dve bezodné diery a na krásnych tvárach sa objavili tmavé tiene, ktoré sa hrozivo predlžovali celým telom až po päty, keď pomaličky vykročili smerom k nemu. Dve naňho dokonca vycerili zuby – jednou z nich bola aj jeho tajomná zvodkyňa, ktorej levitujúce vrkoče sa zmenili na syčiace hady.

,,No dobre… mali by sme sa upokojiť,“ zodvihol ruky na svoju obranu, dúfajúc, že mu to nejako pomôže, no šlo o asi taký chabý pokus o slobodu, akoby vyvesil bielu zástavu. ,,Gabriela!“ zavolal, pretože pochopil, že sám si veru nepomôže.

Hľadal ju pohľadom, až kým ju nezbadal. Stála neďaleko, kúsok za nimi. Oči jej stále žiarili. Sledovala ho.

,,Gabriela!“ opäť na ňu zavolal. ,,Zobuďte sa…!“ Boli už nebezpečne blízko pri ňom a jemu to naháňalo hrôzu. Chcel utiecť, ale nohy akoby mu prirástli k zemi. Z behu ho ešte stále štípali pľúca, čo cítil pri každom prudkom nádychu. Jedna z nich sa po ňom zahnala a on odskočil dozadu, až chrbtom narazil do stromu. Bol v pasci. Dofrasa! Nespúšťal zrak z teraz už strašidelne vyzerajúcich bytostí, okolo ktorých sa nebezpečne omotávali ich dlhé vlasy, plazili sa a čakali na to, kedy budú môcť zaútočiť. Prsty na rukách sa im zmenili na ostré paznechty a oni sa už ničím nepodobali na hriešne krásne stvorenia.

Viktor sa prilepil o korunu stromu a prižmúril oči, pripravený na najhoršie, keď odrazu všetky zastali. Pomaličky sa rozostúpili a utvorili koridor. Keď otočil hlavu, aby zistil, čo spôsobilo tú náhlu zmenu, zostal v nemom úžase.

Gabriela ladne kráčala uličkou plnou temných bytostí priamo k nemu, zvodne hojdajúc bokmi a zvádzajúc ho zmyselným pohľadom sa doňho vpíjala a jemu to opäť vzalo vzduch z pľúc. Bosými nohami sa zabárala do mäkkej a vlhkej trávy. Blížila sa k nemu a on tajne dúfal, že sa naplnia všetky jeho najtajnejšie sny. Vyzerala tak neodolateľne, až ho to desilo. Nespustila z neho zrak a všetko ostatné sa stalo nepodstatným. Čas bol len relatívny pojem.

Pristúpila priamo k nemu, chytila mu tvár do dlaní a pobozkala ho. V tú chvíľu sa nemožné stalo skutočnosťou. Ich pery sa spojili a všetko vôkol nich prestalo existovať. Gabriela slastne vzdychla a prehlbovala bozk čoraz viac, až kým jej ho Viktor neopätoval. Sám nevedel, čo sa to s ním deje, ale nemohol si pomôcť. Jej pery, jej vôňa a to, ako chutila! Ako malinová šťava. Mäkké poddajné telo, ktoré sa k nemu mimovoľne tislo, ho pripravovalo o rozum. Rukami mu blúdila po chrbte a jeho to privádzalo do vytrženia. Prebúdzala v ňom vášeň, o ktorej ani nevedel, že ju v sebe má.

Jeho ruky nevdojak spočinuli na jej bokoch a pritiahol si ju tesnejšie k sebe. Túžil po nej, úplne šalel a mal pocit, že ak sa jej okamžite nezmocní, tak zomrie. Gabriela mu nehanebne vopchala ruku do nohavíc a on zatajil dych. Toto sa mu musí iba snívať! To nie je skutočné! Ale prečo sa nechce zobudiť? Prečo… prečo ju tak veľmi chce?

,,Och, Gabriela…“ vzdychol jej do úst a odrazu akoby vzduch preťal chlad a žena v jeho objatí stŕpla. Viktora z omámenia prebral jej pobúrený výkrik a facka, ktorá mu pristála na líce, až mu zazvonilo v ušiach.

V momente od neho odskočila a opäť pobúrene vykríkla.

,,Čo to, do riti…!“ zvolala a zahnala sa znova, aby mu uštedrila ďalšiu facku, no tentokrát sa uhol a tak zasiahla vzduchoprázdno. ,,Vy idiot!“

,,Čože?!“ prekvapene na ňu vytriešťal oči. Opäť to bola ona.

Obaja sa zmätene obzerali vôkol seba. Les bol zasa tmavý, iba na čistinku pred nimi dopadali mesačné lúče. Široko ďaleko nebol nik iný, len oni dvaja. Všetky tie temné stvorenia zmizli. Nebolo po nich ani stopy, akoby im chceli dopriať súkromie.

,,Čo ste to so mnou porobili?“ obvinila ho zmätená Gabriela a zúfalo si zabárala ruky do vlasov. ,,Prečo som tu?!“ vystrašene sa obzerala okolo a točila sa na jednom mieste, akoby navôkol hľadala odpoveď na svoje otázky.

,,Mali by ste sa upokojiť, toto celé má logické vysvetlenie.“ Viktor si odkašľal, lebo mu jemne preskočil hlas. Pokúšal sa zahnať vzrušenie a zároveň zachovať pokoj. ,,No… vlastne… neviem, či je úplne logické. Pretože to, čo sa tu deje, mi nedáva absolútne žiaden zmysel.“

,,A čo to mám na sebe?!“ Odrazu zastala a ohmatávala si veniec na hlave, ktorým ju korunovali. Následne ruky presunula na telo a obzerala si žiarivo biele šaty a potiahla špagát, ktorým jej previazali pás. ,,Vy ste ma prezliekli?!“

,,A to by sa mi ako podarilo bez vášho vedomia?!“ prevrátil oči k nebesiam a čakal, aké perly ešte naňho vysype.

,,Tak potom…? Čo sa to tu dopekla deje? Bolí ma hlava a… a je mi zle… to sú drogy?“ vystrašene naňho vytrieštila oči a potom sa obzrela do tmy za ním.

,,Žiadne drogy. To vás sem doviedli ony…“ odpovedal jej jednoducho a automaticky nasledoval jej pohľad. Nič tam však nevidel.

,,Ony? Kto ony?“ vystrašene sa poobzerala vôkol seba a mimovoľne sa pohla k nemu. Do bezpečia. No potom mu pozrela do očí a opäť sa vzdialila. ,,Tak vysvetlíte mi to už konečne?“

,,Tak dobre.“ Viktor sa narovnal, odkašľal si a povedal: ,,Začneme pekne od začiatku, dobre?“

,,Dobre,“ rýchlo súhlasila a zase si ohmatala veniec na svojej hlave.

,,Gabriela,“ zhlboka sa nadýchol a povedal narovinu: ,,Žiaria vám oči.“

***

Pokračovanie na ďalšej strane.