Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Možno by mu aj uverila, ale snažil sa ju zviesť niekde hlboko v lese a jediné vysvetlenie, ktoré dostala bolo, že jej žiaria oči. Ak nie je na drogách ona, tak on určite áno.

,,Nemáme čas žartovať, Kvintuss. Ako by mi mohli žiariť oči?“

,,Hovorím vám, žiaria vám oči. Na modro. Vtedy v kuchyni, keď sa nás snažila vaša linka zabiť… vtedy to začalo.“ Hovoril to úplne pokojným hlasom. Opäť nadobudol svoje vnútorné ja. ,,Tie hlasy, čo ste počuli. To, čo vás volalo… boli ste úplne mimo.“

,,Ale to… to nie je možné…“ Nechápavo krútila hlavou. ,,Určite sa vám to len zdalo…“

,,Nie, nezdalo. Ja si zase myslím… myslím si, že… že vidím mŕtvych.“ Zahanbene si odkašľal, akoby to ani nechcel priznať.

,,Na to ste prišli ako?“

Hľadel na ňu a odrazu stratil slová.

Nuž… ako? Videl skrátka mŕtveho! A nielen to! Preniesol sa za akúsi zábranu, do chodby pod svojím domom. Žeby som prešiel do iných sfér? Na druhý svet? napadlo mu odrazu. Celý zbledol.

Gabriela videla, že zostalo ešte veľa nevypovedaného. Zrazu pôsobil tak strhane a bezradne, až ju opúšťalo vlastné rozhorčenie.

„No tak to už celé vysypte.“

S odovzdaným povzdychom sa obrátil a vykročil smerom k domu.