Lajči Báči dokázal Mengeleho portrét nakresliť aj spamäti. Feld v Osvienčime zachránil 15 detí

Lajči Báči alebo oficiálne Ľudovít Feld patrí k najvýraznejším osobnostiam Košíc, na aké by sme nemali zabúdať. Vedeli ste, že sa mohol vďaka svojim žiakom vyhnúť koncentračnému táboru, no zo solidarity k rodine sa odmietol skrývať? Že mu napokon v Osvienčime vyvraždili 19 najbližších a že dokázal Mengeleho portrétovať už aj so zavretými očami? Počuli ste že zachránil život 15 deťom, s ktorými sa ukrýval 10 dní o hlade a smäde v tábore pod pričňami? Obdivovať by ho aj ďalšie generácie preto mali nielen pre kresliarsky talent, ale i ľudskosť.

Aktuálne si približne 200 diel tohto významného predstaviteľa košickej moderny môžete až do 30. júna pozrieť vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach. Kurátorom je Miro Procházka, ktorý počas vernisáže predniesol prítomným naozaj pozoruhodné skutočnosti z umelcovho života, ktoré stojí za to poznať.

Feld pochádzal z veľmi chudobnej proletárskej rodiny, preto sa uňho v hojnej miere objavujú pracovné motívy. Obdivoval to, že je niekto schopný tvrdo pracovať, čo bolo umocnené ešte aj pobytom v koncentračnom tábore a socialistickým realizmom, ktorý to vyžadoval. Jemu to nevadilo, venoval sa tomu a tieto diela sú tiež veľmi kvalitné. Pochádzal z 9 súrodencov a mal problémy s hypofýzou, preto sa mu ako 7-ročnému zastavil rast na výške 120 centimetrov. Navyše mal vysoký hlas, takže sa mu ľudia smiali.

Žiaci mu chceli pomôcť, on šiel do koncentráku kvôli rodine

Osud k nemu však bol ešte krutejší, keďže celú jeho rodinu v 44. odvliekli do koncentračného tábora v Osvienčime. On síce pár rokov predtým prešiel ku kresťanstvu, no rodina bola preňho všetkým. “Keďže jedna z jeho žiačok robila súpis, jeho vynechala. Židia sú však veľmi rodinne založení a keďže bol sentimentálny, tak si zbalil svoje kresliarske potreby a išiel za najbližšími do košickej tehelne, kde bolo geto, z ktorého sa vyprevádzali vlaky. Potom mal ešte druhú šancu – jeden z dozorcov vo vlakoch bol tiež jeho žiakom a chcel mu pomôcť utiecť, ale on odmietol. Prišiel teda do Osvienčimu, kde zahynulo 19 členov jeho rodiny,” objasnil M. Procházka.

REKLAMA

Zachránil sa len Feld, jedna jeho sestra a jeden brat. “Feld bol najprv umiestnený do detského baraku, následne Mengele prišiel na to, že má kresliarsky talent, tak si ho vzal do svojho dokumentačného strediska. Samozrejme, nevyhol sa experimentom, akurát mal trošku výhodnejšiu pozíciu a nebolo to až také tvrdé. Dostával séra a rozličné hormóny, neskôr spomínal, že si už ani nepamätal, koľko. Okrem toho musel dokumentovať rôzne tvrdé Mengeleho experimenty, musel ho tiež portrétovať, samozrejme aj ďalších dôstojníkov lágru. Často spomínal, že ho vedel nakresliť už aj po slepiačky. Raz zistil, že je v ženskom oddelení jedna Košičanka, tak jej v chlebe prepašoval nožík-rybičku, čím jej zachránil život. Okrem toho na konci vojny, keď už vedel, že sú pochody smrti, presvedčil 15 detí, aby sa nešli hlásiť na pľac, ale ostali skryté pod spodnými pričňami. O hlade a smäde vydržali 10 dní a dočkali sa oslobodenia.”

Pomohol mu Löffler

Kresliť začal Feld v reálke ako 12-ročný, neskôr prešiel Kronovou školou, odkiaľ pochádza jeho prvotný expresívny vývin. Následne prešiel s odporúčaniami do Budapešti, kde absolvoval akademické štúdium odvolávané na mníchovský akademizmus a viedenský realizmus. Práve tu sa prvýkrát stretol s antijudaizmom, čo spôsobilo, že prestúpil na katolicizmus a znepriatelil si bohatú klientelu i rodinu. Začal bývať u kamaráta Vojtecha Löfflera, respektíve u jeho rodičov na Kmeťovej ulici. Po Osvienčime išiel s jedinou sestrou, ktorá prežila, do Bratislavy. Švagor sa stal vysokým funkcionárom na ministerstve, no netrvalo to dlho, lebo v 49. roku, keď sa začali stalinistické čistky, bol odsúdený do väzenia do Leopoldova a k strate majetku a sestru vysťahovali do Hlohovca. “Chudák sirota Feld nemal kam ísť, tak sa vrátil do Košíc opäť na Kmeťovú do podkrovia k Löfflerovi. Živil sa tým, že maľoval rôzne podobizne, košické výjavy, plus pomáhal Löfflerovi so zákazkami v rámci socialistického realizmu.”

Nestal sa maliarom, lebo bol chudobný. Kreslil aj na baliaci papier

Feldova tvorba bola na začiatku jemne ovplyvnená expresionizmom a Kronom, následne socialistickým realizmom a po vojne nadviazal na akademizmus z Budapešti, ktorý bol však veľmi svojský, s prvkami lyrického realizmu – plný lavírovania oblakov, zvierat, zobrazovania vedút. “Bol veľký romantik, chcel prinavrátiť to, čo stratil v detstve. Preto maľoval staré uličky, rozpadajúce sa budovy… akoby chcel všetko zachovať. Aj ako portrétista bol veľmi dobrý. Nestal sa maliarom len preto, lebo bol chudobný. Kreslil na papier, často aj na baliaci.”

Košičania ho poznajú aj ako človeka, ktorý mal vždy plné vrecká cukríkov, ktoré rozdával deťom. Tie po ňom totiž zvykli škaredo kričať, že je škriatok, a takto sa snažil získať si ich. Napokon dostal malý družstevný byt a založil si vlastnú výtvarnú školu, kde k nemu chodili osobnosti ako Arpád Račko, Július Hegyesy, Štefan Hudák, Jozef Haščák či Štefan Roskoványi. Po čase začal slepnúť a mal problémy s nohami a keďže nebol veľmi spoločenský, volal si k sebe len najbližších priateľov. Zomrel v roku 1991. Posledných tridsať rokov sa už prestal báť prenasledovania a začal opäť vyznávať židovské tradície, zapaľoval sviečky, dokonca sa vedel aj modliť po hebrejsky. Jeho pohreb sa niesol v duchu židovských tradícií, ako si to želal.

“Ľudia, ktorí prežijú koncentrák, buď zlomení zomrú veľmi skoro alebo majú silnú žilu a žijú dlho. Nepotrebujú veľa. Jemu stačil mini byt a to, že bol tu, v milovaných Košiciach. Nepotreboval chodiť ďaleko. Ukázal nám to, že krása je v každom z nás, len ju treba vedieť hľadať a nachádzať ju aj vôkol seba,” dodal M. Procházka.

Ľudovít Feld mal k Východoslovenskému múzeu osobitý vzťah. Vystavoval v ňom počas svojho života viackrát. Mnohé jeho diela sú súčasťou múzejného depozitára a aktuálne sú sprístupnené. „Záujemcovia si môžu pozrieť akvarely, tušové maľby, perokresby či olejomaľby, zachytávajúce vidiecke i mestské prostredie, vrátane košických zátiší, zobrazených v premenách času. Medzi vystavenými exponátmi nechýbajú umelcove autoportréty či portrét jeho otca. Diela tiež dokumentujú každodennú prácu remeselníkov, poetickosť prírody, no prinášajú aj ťaživé svedectvá z koncentračného tábora,“ doplnil riaditeľ VSM, Dominik Béreš. Múzeum výstavu doplnilo o diela zapožičané od viacerých kultúrnych inštitúcií a súkromných vlastníkov.

Foto v galérii: A. Bercik