Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

„Tak tu sa schovávate!“ skonštatoval.

Nechcelo sa mu zostať v dome – predovšetkým v tom dome – s Lesiou, ktorá pobehovala po miestnostiach s dymiacou šalviou a vraj čistila priestor, hoci Viktorovi sa skôr zdalo, že pravý zámer je, že sa práve jeho pokúša vydymiť z domu ako krysu. Ale že bude kráčať s kávou v ruke cez celý les, vyvolávať ju a prekračovať konáre, na to sa teda vôbec nepripravil!

Po nekonečnej ceste v blate a lístí (v skutočnosti trvala iba 15 minút) ju našiel sedieť na obrovskom vyhladenom kameni, zabalenú v ohavne pestrom, nahrubo štrikovanom, svetri. Pri nohách jej zurčal potok, o ktorom ani nevedel, že sa v blízkosti domu nachádza. Terén smerom k nemu mierne klesal. Ocitla sa tak v objatí šera a klamlivo teplých odtieňov prírody, akoby sa ju stromy pokúšali zámerne skryť pred svetom. Rástli tu tak nahusto, že ich spletené koruny zaiste aj za letného dňa bránili prieniku svetla a spenená riava sa nikdy nezaskvela viac než po tón chladnej šedi.

Gabriela sa za ním ani neohliadla. Zamyslený pohľad nespúšťala z vody, obmývajúcej kamene pri okrajoch. Vykročil až k nej. Lístie pod nohami sa mu kĺzalo, miestami sa k nej voľne posúval a vnútorne nadával.

„Asi pred stovkami konárov a približne dvadsiatkou zakopnutí mi prišlo ako dobrý nápad uvariť vám kávu v džezve a prekvapiť vás ňou.“

Zohol sa a ponúkol jej ju. Gabriela sa s neutrálnym výrazom pozrela na skoro prázdnu tmavomodrú šálku, z ktorej zbytok kávy po ceste povylieval.

„Ja vlastním džezvu?“ akosi unavene sa spýtala, ale zobrala si ju.

Keď už nič iné, aspoň bude mať čo držať v rukách, ktoré jej už krehli pomaly do ochabnutia. Bundu si nezobrala, nečakala až takú zimu.

„Ako len dokážete žiť v takom chaose?“ zafrflal, ale prisadol si k nej na kameň. „Našiel som džezvu, dokonca aj french press. Máte moje tiché uznanie.“

Gabriela sa prinútila nezahniezdiť sa. Viktorova blízkosť v nej odrazu vyvolala mierny nepokoj. A aj tak si kávu najradšej klasicky zalievala. Hneď po tom, čo ju namlela v storočnom mlynčeku po starom otcovi. Šálku, čo jej priniesol, na jeden hlt vypila, pretože v nej viac ani nezostalo.

Potom nejaký čas obaja mlčali, akoby viac nebolo čo povedať. Zadívali sa na šumiacu hladinu. Rovnako ako ona, aj Viktor odrazu až meravel, ako sa pokúšal nemrviť sa pri nej. Radšej sledoval vodu, ako sa krištáľovo čistá neustále leje vpred a unáša so sebou drobné živočíchy a halúzky. Najväčšiemu vetru bránili stromy. Po niekoľkých minútach sa aj v sprvu napätom mĺkve predsa len trochu uvoľnili a vychutnávali si okamih pokoja. Meravosť v šiji mu ustupovala.

„Veríte v Boha, Viktor?“ spýtala sa odrazu.

Zmätene sa na ňu pozrel.

„Vravel som vám, že s cirkvou mám komplikovaný…“

Netrpezlivo mávla rukou.

„Myslím priamo v Boha.“

Viktor sa zadíval kamsi do diaľav. Jej nečakaná filozofická nálada ho znova vyviedla z miery.

„Viete, že som chodil na kresťanské gymnázium?“ odpovedal otázkou.

„Vy?“ chytila sa a keď sa k nemu celá otočila, opäť zachytil jej obvyklú iskru.

Nebránil sa klíčiacej spokojnosti. Má to v sebe. Nie je ešte úplne zlomená, ani po ďalšej príšernej noci.

„Rozhodli za mňa rodičia, samozrejme,“ slabo sa usmial, no odrazu ten úsmev, o ktorom si pomyslela, že je celkom milý, zhasol. „Jedného dňa, hneď po prázdninách, sa však do školy nevrátil môj najlepší kamarát. Mníška, ktorá viedla katechizmus, nám oznámila, že bol s rodinou v horách a…“ Dal si krátku pauzu, no potom predsa dodal: „Nešťastne spadol, udrel si hlavu. Strašná tragédia!“

„Viktor…“ rozčarovane vydýchla. „Naozaj? Práve váš najlepší priateľ?“

Premohla ju až nečakane silná ľútosť. Súcitne sa k nemu prisunula. Nepomyslela by si, že ich rozhovor povedie práve sem. Stislo jej za neho srdce.

„Pointa tkvie v tom,“ znova prehovoril a keď zbadal, ako sa otriasla zimou, bez rozmyslu jej cez rameno prehodil ruku, aby nezamrzla, „že nám jeho smrť podala spolu s vetou, že s ním Boh mal zjavne iné plány. A ja si doteraz spomínam na intenzívny pocit trpkosti, ba až číreho hnevu, ktorý sa ma v tej chvíli zmocnil. Aké plány? Čo za plány? Prečo skrátka nepovie, že sa stala nehoda, že bol nešikovný a pošmykol sa? Rozumiete, dávalo by mi to väčší zmysel ako to, že s ním Boh mal plány, a preto nechal rodičov, aby prežili svoje dieťa. Aby som ja prišiel o jediného kamaráta! A chcem tým povedať, že odvtedy nie som schopný cirkev a Boha oddeliť. Tá horkosť, ten pocit niečoho nezmyselne nafúknutého, vo mne prežil až do dospelosti.“

„Rozumiem vám,“ povedala potichu. „Ide o pocit, ktorý vás vyformoval, až ste sa zaplietli do komplikovaného vzťahu.“

Viktor ju mimovoľne stisol a ona sa nechala. Zrazu sa potreboval uistiť, že je skutočne s ním.

„Hádam som vás neurazil.“

„Svojím názorom? Nebojte, nie som taká útlocitná.“

„A prečo ste tú tému vôbec otvorili?“ obrátil k nej tvár a zaujato sa na ňu zadíval.

„Pretože…“ z vrecka riflí vytiahla svoj ruženec, „keď som bola naposledy u vás, marilo sa mi, že sa mi v odraze okna zablysli žiariace oči, a teraz už viem, že nešlo iba o moje zdanie. Omotala som si ruženec okolo ruky, takto.“ Položila šálku na zem a pevne si korále ovila okolo zápästia. Viktor náhle zvláštnym spôsobom pozoroval každý jej pohyb. Veľmi pozorne a odovzdane. „A potom som spala až do rána. Po dlhom čase som mala jednu úplne pokojnú noc. No nemyslím si, že ma zachránil iba ruženec, ale skôr viera, ktorú som doň vložila. Len mi tak napadlo…“ zmĺkla.

Viktor sa akosi strácal vo všetkom, čo mu rozprávala. Niežeby jej nerozumel, skôr si nevedel zabrániť, aby nevnímal aj čosi viac, než iba jej slová. Napríklad odzbrojujúco príjemné teplo, ktoré sa šírilo z miesta, v ktorom sa o seba opierali. Ako k nemu zapadá, akoby ju už dávno mal držať okolo ramien. V ďalšom okamžiku si svoje vnemy nedokázal oddeliť od spomienky na to, ako ho pobozkala… ako vtedy vyzerala, pôsobila, aká dravá bola. Akoby po ňom skutočne túžila.

„Čo presne,“ povedal o čosi tichšie, keď mu došlo, že by už mal čosi podotknúť.

Gabriele zasa dochádzalo, že sa jej díva do očí spôsobom, ktorý jej zabraňuje prerušiť ich očný kontakt. Takže mu pohľad opätovala, zaujatá jeho zaujatosťou. Ale pravdupovediac, vôbec sa ich blízkosti nebránila. Kdesi pod hranicou rozhovoru uvažovala, prečo sa mu tak nečakane zastrel pohľad a prečo mu hlas o jeden tón klesol. Signály, ktoré k nej vysielal, jej však podvedome napovedali, čo sa s ním deje. Sama sa v jeho pohľade stratila a uvedomila si, že mu nikdy (alebo možno až na pár chvíľ v noci, keď nebola sama sebou) tak blízko nebola. Preto si dosiaľ nevšimla, že jeho zlatohnedé oči sú ešte podivnejšie a fascinujúcejšie. Posiate drobnými škvrnkami, ako keď umelec potrasie štetcom, z ktorého odlietajú kvapky tekutého zlata a smaragdu. Mlčali, pozerali sa na seba… a spomienková časť v jej mozgu sa bez varovania prebrala. A rovnako bez varovania jej podsunula niekoľko ďalších obrazov. Keď mala noc nádych karmínu, cez ktorý vnímala svet ako cez červené sklíčko. Keď od istého okamihu sledovala práve jeho len cez obmedzený priezor túžby…

„Že…“ začala.

Ale čo to vlastne chcela povedať?!

Viktor pomaly zdvihol obočie, akoby ju povzbudzoval pokračovať. Ale pohľad ho prezradil. Pravdepodobne ju nepočúval, pretože keď pohol očami, znenazdajky sa sústredil iba na jej pery.

„Že som možno…“

Spomenula si! Ďalší obraz jej v kontúrach tvorených emóciami posunul moment, keď sa mu bez zábran vrhla na ústa. Takže predsa len to bola jej vina!

„…som možno našla aspoň niečo, čo…“

Približoval sa jej k tvári. Viečka mu oddane klesali. Beznádejne sa strácal v kúzle okamihu. V jej prítomnosti, v šume lístia a v zurkote vody.

„…čo funguje.“

Pery sa im spojili. No kým ich dotyk prešiel z obyčajného stretnutia, keď sa jedny ústa vtisli do jedinečnej formy druhých, do niečoho hlbšieho, Gabriela vnútorným zrakom aj naďalej pozorovala vyobrazenie vlastných spomienok na do neba volajúco bezočivý bozk.

Vytreštila oči. Naozaj spravila čosi TAKÉ…?! Prudko sa odsunula. Viktor zo seba vyrazil sklamané „och“, zatiaľ čo Gabriela sa bleskurýchlo ocitla na nohách.

„Viktor, nechápem, čo sa deje… ale… nie!… Toto práve teraz naozaj nepotrebujeme!“ roztržito zo seba sekala odmietavé slová a mávala pri tom rukami, akoby mu aj bez gestikulácie nebolo dosť jasné, že skončili.

„Ja… ja… prepáčte… úplne s vami súhlasím,“ vyjachtal, pretože, čo iné mal vôbec povedať? Lepšie bolo dať jej za pravdu.

Aj on vstal, zhrozený, že dopustil, aby to zašlo tak ďaleko, že sa prestáva ovládať. V podstate nerozumel, prečo tak veľmi prahne po ďalšom bozku! Kde a kedy sa to v ňom zrazu tak zlomilo! V noci? Alebo už skôr, iba si svoje pocity nepriznával?
I keď… Dopekla, veď nie som z kameňa! Odrazu sa ním prehnala zlosť na seba, na ňu, ani nevedel, na čo konkrétne. Videl ju v prekliato zmyselnej polohe! Rozviate šaty, neskrotná ako príroda sama, výstredne uvoľnená, vlasy poletujúce na všetky strany!

Ale ak niekedy na nový románik nebol správny čas, uznával, že to bolo práve tu a teraz.

Uvedomil si, že na neho hľadí pevne, ba až zanovito, a viac sa už neošíva.

„Viktor! V noci som bola počarovaná!“ povedala mu tvrdým hlasom. „Ospravedlňujem sa vám, ale nebola som sama sebou. Neberte to ako pozvanie…“

„Rozumiem!“ odsekol, keď už jej monológ viac nedokázal zniesť.

Vtedy už oproti sebe stáli vystretí ako laty, škrobení a nazlostení, každý sám na seba a svoje neželané fyzické napätie. Gabriela sa zvrtla a vykročila.

„Ale naše ústa sa zrazili, dúfam, že ste si to všimli!“ neodpustil si.

Počul za sebou, že zastala.

Obzrela sa cez plece. Stál jej chrbtom, hlava sklonená, pohľad asi zabodnutý do zeme. Čo tým chce povedať? Že mu vyšla v ústrety? Že ho aj naďalej zvádza ako nejaká neukojená nymfa? Spomienky, ktoré by najradšej vymazala, jej však nemilosrdne pripomenuli, ako sa s ním zahrávala.

Viktor začul, ako bez čo i len slovka navyše pokračuje v ceste čo najďalej od neho.