Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Viktora zobudili ranné lúče slnka, ktoré sa dotieravo predierali jeho viečkami a pálili ho v očiach. Zvraštil tvár a bolestivo zavzdychal, keď sa pokúšal vstať z podlahy. Netušil, ako sa tam dostal, keďže zaspával niekde celkom inde. Preto sa prekvapene rozhliadol okolo seba. No boleli ho aj myšlienky, nieto ešte kosti a svaly. Jeho úbohá telesná schránka si za posledné dni vytrpela viac ako dosť. Nebude klamať. Chýbali mu jeho mäkká voňavá posteľ, župan a dlhá horúca sprcha. Najviac mu chýbal jeho komfort, ktorý mal momentálne iba v spomienkach.

Vzdychol si a opäť zvraštil tvár oproti rannému slnku. Mal spať na gauči spolu s Gabrielou. Ak by sa k nej otočil chrbtom alebo si ľahol na opačnú stranu, tak by ho nemohla obviniť, že sa o niečo pokúša. Ale teraz je to už úplne jedno. Celý deň ho budú bolieť aj korienky vlasov, pretože nie je zvyknutý na takýto diskomfort.

Opatrne otvoril oči, aby si privykli na svetlo, a rozhliadol sa po miestnosti. Uvidel Lesiu spať schúlenú v kresle a prikrytú jedným z hrubých závesov. Pozrel na miesto, kde predtým spal on a zistil, že sa celú noc namiesto deky tiež prikrýval jedným zo závesov. Fuj! Zatuchnutý starý záves. Cítil sa hrozne špinavo a podvedome sa začal škriabať po celom tele. Takmer vnímal, ako sa mu všade predierajú vyrážky. Mal chuť rituálne sa celý spáliť.

Opäť sa pozrel na Lesiu. Bez tej parochne vyzerala celkom inak. Tak… ľudskejšie. Hoci bol stále nahnevaný, vedel to už od začiatku. Teraz sa mu len všetky jeho hypotézy potvrdili. Hoci Lesia tvrdí, že má ozajstné vidiny a má vraj nadprirodzené schopnosti, aj napriek tomu ho stále nahlodáva tieň pochybností.

Pomrvila sa a ryšavé vlasy jej zahalili tvár, preto radšej odvrátil zrak a pozrel sa na pohovku za sebou, na ktorej mala spať Gabriela. Na jeho veľké prekvapenie zistil, že tam nie je. Vyskočil na rovné nohy a rozhliadol sa po celej miestnosti. Čo ak sa náhodou premiestnila na iné miesto tak ako on? Ale nie. Gabriela tam proste nebola. Bez toho, aby robil paniku, vyšiel z miestnosti a prešiel postupne celý dom. Možno robí raňajky? Ale nebola ani v kuchyni, ani na poschodí a rovnako aj celé prízemie bolo prázdne. Nebola tu. Nebola v dome.

Vybehol na terasu a rozhliadol sa po okolí, či ju náhodou niekde nezazrie. Napríklad jazdiť na démonovi? Bol celý bez seba a v hlave sa mu premietali rôzne scenáre a všetky do jedného katastrofické, ba až morbídne.

Svet sa prebúdzal do nového dňa a okolie domu bolo až podozrivo pokojné. Viktorov deň sa začínal bez Gabriely. Pocítil v sebe obrovskú prázdnotu, akoby… akoby sa časť z neho niekam stratila.

,,Gabrielááá…!“ Bez toho, aby si to vopred premyslel, prerušil tiché ráno svojím zúfalým zvolaním. Jeho hlas sa niesol okolím ako výstrel.

***

Pokračovanie na ďalšej strane.