Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Viktor bol v koncoch. Kam len mohla zmiznúť? Nemohla predsa opäť len tak… bez jediného slova a… no čo ak ten démon?! Je vonku, je tu a už predtým na ňu zaútočil. Prečo by to neurobil aj teraz? Odrazu pocítil obrovské nutkanie otočiť sa, urobil tak bez váhania a uvidel ju. Bežala priamo k nemu a usmievala sa. Vyzerala celá špinavá, čo v jej prípade nebolo nič nové, a jej tvár bola samá rana. Vlasy boli akoby po výbuchu, no ona sa usmievala! Tak buď je blázon on alebo ona a možno obaja.

,,Viktor… neuveríš čo sa…“ začala, no on ju prerušil.

,, Gabriela!“ Zastal priamo pred ňou. ,,Kde, do čerta, si bola? Hľadal som ťa všade a ty si zatiaľ…“ Obzeral si ju od hlavy po päty so znechuteným výrazom na tvári a evidentne mu došli slová.

,,Neuveríš, čo sa stalo,“ zopakovala a oprela sa o stĺp na verande, pretože ju príšerne pichalo v boku. ,,Ja som… bola som v lese a…“ zdvihla prst na znak toho, aby počkal a neprerušoval ju, kým opäť naberie dych, ,,boli tam, videla som ich a oni so mnou… hovorili.“

,,Kto? Mavky?“ bolo prvé, čo mu napadlo. Okrem Maviek totiž v lese nič iné nevidel.

,,Áno… videla som ich a potom… zmizli a… pomohli mi, ale ja som bežala…“

,,Hej, to vidím. Ale mám taký pocit, že o chvíľu dostaneš infarkt.“ Prekvapene nadvihol obočie, no keď videl, v akom je stave, bol v pohotovosti, pripravený ju kedykoľvek chytiť, ak by padala na zem.

,,Naozaj som ich videla!“ prebodla ho pohľadom . ,,Zaviedli ma tam…“ krvavou rukou a vystrčeným prstom ukázala na les a Viktor len pretočil očami.

,,Áno, to si už vravela. Nechceš prejsť k veci?“ pripomenul jej.

,,Tak ma nechaj hovoriť!“ oborila sa naňho a z očí jej metali hromy-blesky.

Potom sťažka dosadla na schody a oprela sa o stĺpik. Viktor sa tváril naoko dotknuto, no stíchol. ,,Bola som až na konci lesa, nikdy predtým som tam nebola. Videla som ich, a tak som sa ich snažila dobehnúť. Oni chceli, aby som ich nasledovala. Takmer som ich stratila, ale nakoniec ma priviedli až k jazeru. Vedel si o tom, že je tam jazero?“

,,Nemám to ako vedieť,“ pokrčil bez záujmu ramenami a tváril sa dosť urazene. ,,Nebývam tu.“

V podstate sa vrátila a žije. To mu musí stačiť. Okrem toho odignorovala, že sa o ňu bál. Takže nemal v pláne ani len predstierať záujem o to, že v lese prenasledovala Mavky. No a čo? Veď jeho chcela jedna sexuálne zneužiť a nerobí z toho takú vedu.

,,Ja som to tiež nevedela, ale tam som… bolo to… ach… ja neviem, ako ti to povedať. Už teraz, keď si všetko prehrávam v hlave, to znie zvláštne.“ Stíchla a uvažovala, ako sformulovať vety, aby to nevyznelo tak čudne. ,,Sadla som si k brehu, lebo som bola extrémne vyčerpaná… a tam som videla odraz.“

,,A čo? Mala si rohy?“ prevrátil očami.

,,Nie… krídla. Anjelské krídla.“ Pokrčila ramenami a sklopila zrak.

,,Čože?“ Teraz to už naozaj nedávalo zmysel.

,,Môj odraz na vodnej hladine mal… krídla a žiarili mi oči na modro. Presne ako si vravel.“ Pozrela sa naňho s nádejou a dúfala, že ju nevysmeje.

Chvíľu mlčal. Po tom, čo mu povedala, že jej odraz mal anjelské krídla, stratil reč. Možno len zle videla alebo mala halucinácie alebo… alebo čo? Čo sa mu na tom ešte zdá čudné? Po tom všetko, čo sa tu udialo a možno ešte udeje?

,,To, že ti žiaria oči, už predsa vieš, nie?“ povedal a pritom sa tváril, že rozmýšľa. Snažil sa nájsť nejaké racionálne vysvetlenie. ,,Si si istá , že sa ti to nezdalo? Možno si mala iba halucinácie. Podľa toho, ako vyzeráš, predpokladám, že si v lese nemala na ružiach ustlané, ale skôr si sa vybrala tŕňovou cestou.“

,,Nezdalo sa mi to. Prisahám.“ Gabriela horlivo vstala a pristúpila k nemu s takým zúfalým pohľadom, až mu jej bolo ľúto. ,, Mavky to vedeli. Vedeli, čo uvidím. Preto ma tam vzali a vedeli aj, čo ma v lese napadlo, lebo…“

,,Nefilim,“ ozvalo sa odrazu za ich chrbtami a obaja sa svorne otočili ku kuchynským dverám, v ktorých stála Lesia s neprítomným pohľadom a ukazovala prstom na Gabrielu.

,,Čože? Čo ste to povedali?“ zašepkala Gabriela a urobila dva kroky k nej.

,,Vy ste Nefilim.“