Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

,,Nie!“ zvolali obe a rozbehli sa za ním, každá s jednou baterkou, aj keď Lesiina vysielala už len veľmi chabý lúč svetla. Museli si vystačiť iba s Gabrielinou.

Keď zasvietila približne na miesto, kde mohol dopadnúť, videli už len, ako ho niečo hádže zo steny na stenu. Počuli strašné prašťanie, no nevedeli, či sú to len steny alebo jeho kosti.

,,Pusti ho!“ zvolala Lesia a takmer fyzicky cítila energiu, ktorú zo seba vyslala. ,,Prikazujem ti! Nechaj ho ísť!“ akoby vravela cudzím hlasom. Akoby niekto skrze nej prehovoril k entite, čo Viktora sužovala.

Viktor padol na zem a zostal nehybne ležať. Báli sa, že je mŕtvy, no keď k nemu dobehli, začuli bolestivé stony a Gabriela sa k nemu hodila na kolená, nedbajúc na vlastné bolesti. Vydesene ho pretočila na chrbát a opatrne vzala jeho hlavu do dlaní. Po lícach jej stekali slzy strachu a bolesti. Snažila sa uistiť, že bude v poriadku.

,,Ach, ako ti je? Si celý?“ Hlas sa jej triasol a z líc mu zotierala špinu. Vtom si všimla, že mu po čele cícerkom steká pramienok krvi. ,,Krvácaš!“ Kým to dopovedala, krv sa mu pustila aj z nosa. Rýchlo siahla dozadu do bočného vrecka batohu a vytiahla odtiaľ vreckovku, ktorú mu priložila najprv na čelo a  potom mu zotrela aj krv z nosa.

,,Zomrel som a som v nebi. Lebo vidím nádherného anjela,“ zašepkal, čím im len potvrdil, že na tom zrejme až tak zle nebude, keď má ešte chuť vtipkovať. Alebo to bol pokus o flirt? Viktor Kvintuss a flirtovať?

REKLAMA

,,Na to zabudni, ty sa do neba nedostaneš,“ odpovedala mu Gabriela a opakom ruky si zotrela slzy z tváre.

,,Ty si anjel, určite mi to vybavíš… po tom všetkom minimálne k Všemohúcemu na pohár vína.“ Tuším sa chcel aj zasmiať, no bolel ho celý človek a pri každom nádychu sa mu v hrudi pozapichovalo milión malých ihličiek a dve dýky.

,,Musíme ísť!“ súrila ich Lesia a zohla sa, aby pomohla Gabriele postaviť ho na nohy. ,,Na toto teraz nemáme čas.“

Obe ho chytili pod pazuchu a nejakým zázrakom ho postavili. Ledva sa držal, no keď sa do nich zavesil, tak dokázal udržať rovnováhu.

,,Zvládne chodiť?“ spýtala sa Lesia, teraz už s obavou v hlase.

,,No ja ho nosiť nebudem,“ fučala Gabriela pod ťarchou jeho mušieho tela. ,,A nemôžeme ho tu nechať. Určite mi dáš za pravdu, že ak by sme to urobili, ovládol by ho démon a ako Privolávača by ho prinútil zvolať všetkých z podsvetia na seansu a potom by nás rituálne upálili.“

,,Ale ešte predtým by si vzal našu dušu a duša Nefilim… by mu určite zabezpečila prvenstvo v radoch priamo u samotného diabla…“ doplnila ju Lesia, keď kráčali von z nesprávnej chodby. ,,A tiež nekonečnú slávu a moc.“

,,Plánujete niečo bezo mňa?“ zachrčal Viktor, keď dostupoval na nohy, teda skôr sa od nich odrážal, aby stačil ich tempu.

,,Iba tvoju smrť, nič podstatné,“ podpichla ho Gabriela a konečne sa im podarilo vyjsť späť do pôvodnej chodby a pokračovať v ceste.

,,Ahaaa… tak to sa nedajte rušiť, dámy,“ uškrnul sa, no po čele mu už nestekali len pramienky krvi, ale aj studené kropaje potu.

Všetkých troch odrazu zamrazilo a ovinul ich ľadový závan. Ochladilo sa. To nie je dobré znamenie, pomyslela si Lesia a ešte viac sa zamračila. Obzerali sa za každým šuchnutím či zvukom. Odrazu sa steny opäť začali otriasať.

Pokračovanie na str. 3.