Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

,,Už nie sme ďaleko, viem to!“ zakričala, aby prehlušila hlasité zvuky, rámus a dychčanie od námahy.

Hoci sa snažili uľahčiť zranenému Viktorovi cestu a podopierať ho, aj tak ich hádzalo zo strany na stranu, čo mu iba spôsobovalo ďalšiu bolesť. Nevedeli, v akom rozsahu má zranenia, no tu to rozhodne nemali v pláne zisťovať.

,,Veď už kráčame celú večnosť!“ zvolala Gabriela, keď sa Viktorovi podlomili kolená. ,,Nemôžeme predsa…“

,,Ale áno, môžeme! Musíme!“ prerušila ju Lesia. Cítila, že už len kúsok, pár metrov, a sú v cieli. Nemala síce ani potuchy o tom, čo ich tam čaká, ale ťahalo ju to tam neuveriteľnou silou. Dokonca kde -tu znova zachytila slabé záblesky svetielka, čo ju viedlo zo začiatku.

,,Ancijáša, Kvintuss, spamätaj sa, inak tu pomrieme všetci!“ okríkla ho Gabriela, keď mu hlava začala padať na ramená.

Uvedomovala si, že má zrejme priveľké bolesti, ale človek jeho spôsobov by prežil klinickú smrť aj pri trhaní zuba, preto bol jeho stav v tejto chvíli diskutabilný.

,,Snažím sa…“ zavrčal, keď ho jej slová trochu prebrali k životu.

Naozaj sa trochu vzchopil a obe pocítili úľavu. Chvíľu to totiž vyzeralo, že ho už budú len ťahať v tom drahom kašmírovom svetri za sebou.

Zahli za roh a takmer narazili do steny, ktorá sa pred nimi sčista-jasna objavila.

,,Sme v pasci!“ neveriacky zvolala Gabriela. Takmer Viktora pustila. Voľnou rukou búchala na stenu pred sebou, či to nie je iba ilúzia. Nebola. Pri každom údere z nej opadávali sutiny. ,,Bože, toto nemôže byť koniec…“ zašepkala zúfalo.

,,Nie, nie je, pozri tam,“ nabádala ju Lesia a ukázala niekam do tmy za jej chrbtom.

Keď tam posvietila baterkou, uvidela dvere. Staré, drevené, časom ošľahané dvere s mohutným kovaním po obvode. Hoci sa na nich zub času statočne podpísal, i tak boli zachovalé. Keď sa im prizrela lepšie, uvidela na kovaní po obvode kľučky nápis. Pristúpili bližšie, stále podopierajúc Viktora, aby ho mohli prečítať.

,,Je to latinsky,“ zamumlala Gabriela a pokúšala sa nápis rozlúštiť. Potom nahlas čítala:

„Mors omnipraesens est. Crede Dei misericordiam et

miracula tibi evenient.“

,,Je to nejaké varovanie?“ opýtala sa jej Lesia.

,,Nie, skôr čosi ako poznanie. Znamená to: „Smrť je všadeprítomná. Ver v Božie milosrdenstvo a udejú sa ti zázraky,“ citovala.

,,To je skoro ako zaklínadlo,“ poznamenal Viktor a oprel sa o stenu vedľa dverí. Nohy sa mu triasli od vyčerpania, ale nemal v pláne opäť sa strápniť tým, že by sa zviezol na zem. ,,Otvorme ich, veď čo horšie sa nám už len môže stať?“

,,Nevieme, čo je za nimi,“ namietla Gabriela.

,,Ale vieme, čo je za nami,“ odpovedala jej Lesia. ,,Je to naša jediná nádej. Sme v slepej uličke.“

,,Uhnite!“ zvolala teda nakoniec Gabriela a silou Lary Croft sa ich pokúsila zachrániť. Odstrčila Viktora  nabok a zvolala: ,,V Božom mene, otvorte sa!“ S celou silou kopla do dverí, no nič sa nestalo. ,, Otvorte sa!“ opäť do nich celou  silou kopla, no opäť nič.

,,Máš pocit, že hráme komparz v Alibabovi a za tebou stojí družina štyridsiatich zbojníkov?“ vysmial ju Viktor a bol by sa aj zasmial, no bolelo by to. ,,V mene Božom, otvorte sa… nie je to už trochu prehnané?“

REKLAMA

,,Skúsila som aspoň niečo. Na rozdiel od teba!“ osopila sa naňho.

Najradšej by ho bola roztrhla v zuboch. Tak ona sa mu snaží zachrániť ten jeho malý zadok a on si z nej ešte uťahuje. Opäť odstúpila od dverí. Nevedela odhadnúť, čo svojou mušou váhou dokáže, no hnev je najlepší hnací motor. A tak z plných pľúc skríkla a rozbehla sa oproti dverám. Narazila do nich ramenom, no nič sa nestalo, iba ak si takmer zlomila kosti v tele. S bolestným aukaním od nich odstúpila.

,,Nie je tu nejaký kľúč?“ zafňukala a šúchala si bolestivé rameno. ,,Alebo poriadny chlap?“

Tak toto sa už Viktora trochu dotklo. On je predsa chlap! Síce nie je nadpriemerne obdarený silou, ale zato mozgovú kapacitu má na oveľa vyššej úrovni ako väčšina mužskej populácie. Bol si však vedomý faktu, že jeho mozog im v tejto chvíli veľmi nepomôže, a tak radšej mlčal.

,,Poďme na to spolu,“ navrhla Lesia, keďže nič lepšie jej nenapadlo.

,,Dobre, na tri,“ súhlasila Gabriela, vďačná za každú pomoc. Naznačila Viktorovi, aby sa ešte viac posunul. ,,Ty nám tu teraz aj tak nepomôžeš, tak aspoň nezavadzaj.“

Pokračovanie na str. 4.