Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

,,V kláštore Svätého Kríža?“ začudoval sa, pretože nikdy o takom mieste nepočul. Ale prečo by aj mal, veď z domu vychádzal len málokedy a najradšej sa všetkým verejným miestam vyhýbal.

,,Áno, kedysi som tu niečo riešila a sestry sú tu veľmi milé,“ zložila si Gabriela ruksak z chrbta a s úľavou si vzdychla.

Hodila ho do kúta k jednej z políc s knihami a poriadne sa ponaťahovala. Chrbát mala celý mokrý a boľavý, ale bola rada, že so sebou má všetky svoje veci.

,,Bola som tu takmer pred rokom,“ vysvetľovala im a mimovoľne sa pohrávala so svojím ružencom. ,,Na obhliadke fresiek. A dokonca som tu strávila aj niekoľko nocí. Tuším to boli skoro dva týždne? Toto miesto je neuveriteľne fascinujúce s hlboko zakorenenou históriou.“ Bola vo svojom živle, a tak im neostávalo nič, len ju počúvať. Posadali si preto na okolité lavice a unavené nohy si vyložili pred seba. ,,Pôvodne išlo o nedobytný hrad, preto to vybavenie, fakle na stenách, a tak rôzne… Sídlo tohto panovníka však po križiackych výpravách padlo do rúk cirkvi ako dar od cisára za vernú službu. Urobili z neho kláštor a odvtedy sú tu sestry z rádu sv. Kríža.“

Gabriela sa zjavne uvoľnila, pretože miesto v nej vyvolávalo pokoj. V postate sa nachádzala na svojom mieste. Na svätom mieste, kde nad ňou zlo nemá moc. Tu sa, naopak, práve jej sila stupňovala. Pevnejšie zovrela ruženec a prstami trela jednotlivé drevené koráliky.

REKLAMA

,,Sestry mi darovali tento posvätený ruženec, aby ma chránil, a myslím si, že svoju prácu robí viac ako dobre,“ zašepkala a uprela zrak na postavy svätých vo farebných okenných vitrážach. ,,Vtedy som to brala ako milú pozornosť, skôr ako talizman. Taký, ako si každý nesie z dovolenky. Ako magnetka či pohľadnica.“

,,Od magnetky má poriadne ďaleko,“ unavene poznamenal Viktor, keď si hlavu oprel dozadu o stenu a s privretými očami oddychoval. ,,Takéto veci netreba brať na ľahkú váhu, zvlášť v tvojom prípade nie.“

,,To mi vraví ten, kto drží vzácne staré artefakty vedľa vína v pivnici?“ neodpustila si poznámku a prebodla ho pohľadom.

,,Vaše detinské hádky nie sú na mieste,“ vstúpila do debaty Lesia.

Nedokázala sa sústrediť, keď sa neustále hašterili. Momentálne cítila, ako ňou prechádza množstvo energie. Pozitívnej aj negatívnej. Negatívnu cítila skôr z minulosti hradu, kým to tu ešte viedli páni a rytieri. Hodovalo sa, znásilňovalo a vraždilo, o tom nebolo najmenších pochýb. Potom však prišla náprava, avšak za akú cenu? Ani status kláštora a vysvätenie miesta sa neobišlo bez krviprelievania. S privretými očami počula tiché výkriky a prosby o pomoc. Cvengot mečov a plač detí… Akoby sa ju snažil celý priestor pohltiť.

,,Zaveď nás za matkou predstavenou!“  prikázala odrazu Gabriele a to bez toho, aby čo i len na malú chvíľu otvorila oči.

,,Je neskoro, určite už všetci spia,“ pokúsila sa namietať, no vedela, že sa nemôžu len tak utáboriť v strede veľkej siene.

,,Nie, všetci ešte nespia,“ ozvalo sa náhle priamo nad nimi a všetci prekvapene zodvihli hlavy.

Pokračovanie na ďalšej strane.