Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Boli pridelení do izieb, no nebývali každý zvlášť, nakoľko ich nebolo dosť. Gabriela s Lesiou boli spolu v jednej a Viktor v druhej. Ak sa rehoľnícke cely teda vôbec dalo nazvať izbami. Boli to skôr väčšie špajzy. Skromné izby, v ktorých stáli len jednoduché postele s jedným vankúšom, matracom a hnedou vlnenou prikrývkou. Skriňa na oblečenie, umývadlo, stolička a veľký kríž na stene. Nad každou posteľou visel aj malý obraz. Nad Gabrielinou bol maľovaný obraz krajinky a nad Lesiinou zase rybník s rodinkou kačiek.

Gabriela to tu už poznala, pretože aj predtým bola ubytovaná práve tu. Pamätala si izbu podľa výjavu na vitrážovom okne. Bol na ňom zobrazený anjel v kruhu tancujúcich detí v jednoduchých bielych košieľkach a boli celkom bosé. Deti boli rôzneho vzrastu a veku a anjel na nimi držal ochrannú ruku.

,,Aj ty si si to všimla?“ opýtala sa jej Lesia, pretože sledovala jej pohľad a teraz spolu s ňou pozerala na okno.

,,Áno. Bola som v tejto izbe ubytovaná aj predtým, no nikdy som tomu oknu nevenovala pozornosť. Čo je čudné, pretože anjel má na tvári prasklinu a je to v podstate moja práca… no teraz, keď vidím to vyobrazenie… to je…“ hlas jej zlyhal a ona sťažka preglgla.

,,Je ti to povedomé?“

,,Nie… vlastne áno… ach, ja neviem,“ vzdychla si nešťastne. ,,Vtedy v lese, Viktor vravel, že okolo mňa tancovali Mavky spolu s deťmi. Tancovali okolo mňa v kruhu.“ Chcela si sadnúť na posteľ, no uvedomila si, že je špinavá od hlavy po päty, a tak ostala stáť.

,,Ale vtedy, keď si tu bola, si predsa nevedela, kto si. Nemohla si to vedieť a okrem toho sme v kláštore. Takmer na každom vitrážovom okne je vyobrazený anjel.“

Lesia si zložila veci na kôpku pri posteli a dala sa do česania svojich vlasov. Ukázali im, kde sa môžu osprchovať, prípadne okúpať. Ona to už mala za sebou, teraz bola na rade Gabriela, pretože Viktor bol ešte stále v ošetrovni. Ak sa časť kláštora teda dala vôbec nazývať ošetrovňu. Išlo len o miestnosť s veľkým červeným krížom na dverách, čo on, samozrejme, nezabudol sarkasticky okomentovať. 

,,Sama tomu neveríš, Lesia, tak prečo chceš presviedčať mňa?“ neveriaco pokrútila hlavou Gabriela. Nemohla uveriť, že sa ju práve ona snažila presvedčiť, že fakt, že bola predtým a aj teraz v rovnakej miestnosti s rovnakým oknom je iba náhoda.

,,Nemyslela som to tak, ako to vyznelo, samozrejme,“ bránila sa, keď sa jej podarilo rozčesať si aj posledné pramienky ohnivých vlasov. Pousmiala sa. Nachádza sa v bývalom stredovekom hrade a všetci dobre vedia, čo v stredoveku robili s bosorkami. Ona síce bosorka nie je, no vie viac ako bežný smrteľník a už len to, že v tej dobe vedeli ženy čítať, považovali za bosoráctvo. Takže by pravdepodobne zhorela na hranici. ,,Hovorím len, že na každom z okien je iné vyobrazenie. Sestry ťa tu zrejme ubytovali úplnou náhodou.“

,,Po tom, čo nám povedala matka predstavená, tomu ani náhodou neverím. To určite nie. Ona to vedela, musela to vedieť, preto ma dali sem a možno…“

,,Žiadne možno, to sú len tvoje dedukcie. Prečo je to pre teba také dôležité? Môžeme tu rozoberať dôvody, na základe ktorých ťa sem umiestnili, no je oveľa jednoduchšie vypočuť si originál.“ Lesia odložila hrebeň a navrhla: ,,Mali by sme ísť za ňou, pretože je asi jediná kompetentná o tom hovoriť. Inak obe nezaspíme, lebo neviem ako ty, ale ja po tomto všetkom bez odpovedí nezažmúrim ani oko.“

,,Súhlasím,“ horlivo prikývla Gabriela a chcela sa rozbehnúť, no vtom sa zarazila a pozrela sa na seba. ,,Chce to najprv dať sa do gala a potom môžeme začať výsluch.“

,,Nechceš ešte počkať na Viktora?“ navrhla Lesia, pretože predpokladala, že rovnako ako oni dve aj on má právo dozvedieť sa celú pravdu hneď a nie až keď mu ju budú tlmočiť.

,,Ak ho nestihnú poskladať dokopy, kým sa umyjem, tak nie. Nemôžeme čakať. Tempus fugit, Lesia, Tempus fugit.

Vybehla z izby s čistým oblečením a o desať minút bola naspäť a z jej dlhých vlasov ešte kvapkala voda. Na sebe mala iba hnedé khaki nohavice, biele tielko a hnedú károvanú košeľu. Drkotala zubami, keďže voda v sprche bola takmer celkom studená. Už teraz ľutovala Viktora. Jemu už zrejme neostane ani kvapka vlažnej a bude sa musieť otužiť v ľadovej vode. Možno ho to trošku vzpruží.

Lesia si ju obzrela a iba sa uškrnula, no keď to Gabriela zbadala len pretočila očami.

,,Veci v ruksaku už boli zbalené a zrejme tam ostalo ešte oblečenie môjho bývalého,“ vysvetlila.

,,A ten bol z ktorého roku?“ podpichla ju.

,,Ešte hral karty s Cézarom, kým im Kleopatra miešala drinky.“ Opäť pretočila očami a trochu sa začervenala.

,,Presne to som si aj myslela.“

,,Ale áno, bol starší ako ja a to o dosť, ak mám pravdu povedať. Ešte pár rokov a mohol by mi byť otcom, ale fascinovala ma jeho práca. Bol archeológ,“ dala sa do vysvetľovania, aj keď nemusela, a pchala pritom svoje špinavé oblečenie do batohu. ,,Slovo dalo slovo a tak nejako sme sa dali dohromady. Cestovali sme spolu po svete a… a v podstate je to jedno. Ktovie, pri ktorej múmii teraz leží. Ja ho mám našťastie za sebou a teraz mi po ňom ostalo len jeho oblečenie.“

,,Veď ja nič nehovorím,“ usmiala sa na ňu Lesia a rezignovane zodvihla ruky, pričom zároveň vstala z postele. ,,A čo Viktor?“

,,Čo s ním?“ okamžite sa vystrela, prehodila si vlasy dopredu, vzala si hrebeň a tvárila sa, že si ich češe, hoci ich na prvý pohľad skôr motala. ,,Nič s ním nemám, je to len… je to len namyslený otravný snob, ktorý si myslí, že je lepší než všetci ostatní.“

,,Mala som na mysli, či si ho nevidela, mali by sme ísť za matkou predstavenou.“ Lesia jej vzala radšej hrebeň z ruky a pustila sa do rozčesávania jej nádherných hustých dlhých vlasov. ,,Alebo pôjdeme len my dve?“

Pokračovanie na ďalšej strane.